Biskup Stragorodski – o viere podľa učenia cirkevných otcov I.

V istom období v cirkvi sa vytvoril zlý názor, kde sa Boh vykresľoval v uhle starej zmluvy, ktorý trestá, je prísny, je postrachom. Dokonca toto špatné učenie sa dostalo do katechizmov. No nebolo tomu tak vždy. Ranná cirkev milovala Boha a to skrze vieru v Ježiša. Viera v Ježiša dáva človeku spásu, nie jeho skutky. Skutky vychádzajú z tejto viery, ako odraz lásky Boha k človeku. Preto si teraz prejdeme traktáty súčasníka našej doby, Biskupa Stragorodského, ktorý odhalil učenie cirkevných otcov v tejto otázke, tak odlišne od mnohých neskorších škodných skreslení, ktoré vykonali v cirkvi veľa zla – strach z Boha, strach zo spásy, neistotu, kde kresťan na večnosti vlastne skončí…

O viere I.

Pred ľudským vedomím stoja jeho nespočetné hriechy, ako neúprosný zákon spravodlivosti, ktorý si žiada zadosťučinenie. Boh sa nám preto javí v podobe strašného a trestajúceho Sudcu, je k človeku akoby nepriateľský. Pri tomto vedomí, kedy človek nemá čím by sa ospravedlnil, sa človek Boha len bojí, je pripravený okamžite opustiť všetky svoje myšlienky na spásu a oddať sa radšej bezbožnosti. Človek, ktorý neverí, sám od seba nechápe Božiu lásku a neobracia sa k nej.

“Ako ale môžu vzývať toho, v ktorého neuverili?” (Rim 10,14).

Ako sa majú obrátiť s modlitbou o pomoc a odpustenie k Bohu, keď nič nevedia o Jeho láske?

“Naše priestupky a hriechy na nás doliehajú a odumierajú kvôli nim. Ako by sme mohli žiť? “(Ez 33,10).

Hriešnik môže prosiť Boha o zmilovanie len vtedy keď vie, že Pán sa k nemu chová “podľa veľkosti svojej milosti, podľa veľkosti svojho zľutovania”; len v tomto prípade môže človek prosiť o zrušenie spravodlivého Božieho súdu za svoje hriechy (Ž 50,3,6). Zákon spravodlivosti usvedčuje svedomie človeka vo všetkej svojej neúprosnej jasnosti, ako píše Dávid v 50 kajúcom žalme:

Lebo som si vedomý svojich priestupkov a hriech môj predo mnou je stále. Proti Tebe samému som zhrešil, páchal som, čo je zlé v Tvojich očiach, aby si Ty mal pravdu vo svojich rečiach a bol si čistý vo svojom súde. Ž 51:5-6

Pán si však zadosťučinenie, trest hriešnika nežiada, On prijíma každého, či už sú jeho priestupky akékoľvek, každého, kto príde so “srdcom skrúšeným” (verš 19). To je možné len vtedy, ak skrúšenie srdca predchádza viera v Ježiša. Nikto bez viery, nemôžeme mať srdce skrúšené.

Pokiaľ hriešnik čaká od Boha len “usvedčovanie v zúrivosti a odsudzovanie v hneve”, nemôže byť spasený: “Jeho prestúpenia prekonávajú jeho hlavu, ťažia ho ako ťažké bremeno”, mravné sily človeka opúšťajú a on “zoslabne a je nesmierne otrasený”, je “blízko pádu”, jeho osudom sa stáva len “zármutok”.

Ale je tu riešenie, ktoré Dávid objavil: “na Teba, Pane, vkladám svoju nádej; ty ma vypočuješ môj Bože, Pane “.

V tomto vedomí milosti Božej pozostáva aj záruka víťazstva nad nepriateľmi našej spásy, a človek získava odhodlanie k tomu, aby sa obrátil s modlitbou o zmilovanie a pomoc – k tomu istému Pánovi, ktorého spravodlivý hnev vyvolal svojimi hriechmi. “Neopúšťaj ma, Pane, Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa” (Ž 38,22).

Ale ako to človek zistí? Veď – “Boha nikto nikdy nevidel”, a tak poznať, že On je láska, sám od seba nikto z ľudí nemôže. Ale ľudstvu Boha Otca predstavil – Jednorodený Syn.

Ježiš mu riekol: Taký dlhý čas som s vami, a nepoznal si ma, Filip? Kto mňa videl, videl Otca. Akože môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca? Jn 14:9

Takto sme poznali, čo je láska, že On položil za nás svoj život. Aj my teda musíme pokladať život za bratov “(1 Ján 3,16). Spoznať lásku Božiu môže len ten, kto verí, že Ježiš, trpiaci a ukrižovaný, je skutočný Syn Boží. A keď už niekto uverí, že za nás Kristus skutočne trpel, ako v ňom potom môže zostať nejaká stopa strachu z Boha a odcudzenia sa od Neho?

Veriaci človek sa považuje za veľmi vinného pred Bohom, ale ak nám Boh dal svojho Syna, aby všetkých pritiahol k sebe (Ján 12,32; Ko 1,20n) a ak kvôli jedinej zblúdilej a umierajúce ovečke, opustil iných deväťdesiat deväť nehynúcich oviec, a táto jediná ovca, je Ježišovi vzácna, pri všetkej svojej hriešnosti, pri všetkej svojej odcudzenosti od Boha, keď kvôli nej Boh zostúpil na zem a pozýva ju k sebe, potom je nám jasné, že už nie je žiaden hriech, ktorý by ležal medzi Bohom a človekom.

Boh vydal svojho Syna preto, aby presvedčil človeka o svojej láske k nemu a o svojom všeobecnom a úplnom odpustení. Pavol píše:

Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko? Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. Kto ich odsúdi? Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je po pravici Božej a prihovára sa aj za nás. Rim 8:32-34

Hľa, toto je večný a nespochybniteľný dôkaz lásky Božej ku hriešnikom. Takto, – skrze vieru – v Krista Ježiša, človek získava smelosť a prístup v dôvere skrze vieru jeho.

V Ňom sa odvažujeme pristupovať s dôverou skrze vieru v Neho. Ef 3:12

Podľa vyjadrenia ctihodného Efréma Sýrskeho, Syn Boží ukázal človeku milosť Otca, zvestoval nám pravdu o pôvode nášho utrpenia skrze hriech, presvedčil nás o nutnosti hľadania zmierenia, stal sa prostredníkom sveta a Boha Otca, zasľúbil zmierenie, ukázal nám spôsob, zvlášť to, že svet dosiahne zmierenie krížom, a usporiadal veci tak, aby sa otrok zišiel s Vladárom a stratený syn spoznal Otca.

Takto je viera v Krista prostriedkom, pomocou ktorého človek spoznáva lásku Božiu, to, že hriech raz spáchaný – nebráni zblíženiu Boha s človekom, že Boh nám tento hriech odpustil a všetky svoje diela smeruje k tomu, aby k sebe hriešneho človeka nejako navrátil. Škaredosť človeka, ktorý zakrýva ošklivosť hriechu, je strhnutá vierou v Krista – hovorí sv. Basil Veľký.

Keď už raz človek uverí v Krista, verí potom tiež v Božiu lásku a nemá prečo sa báť, ani vzhľadom na svoje predchádzajúce hriechy, ale má pristúpiť k Bohu s modlitbou za odpustenie a s prosbou o pomoc, pretože vie, že láska Božia čaká len na toto jeho obrátenie.

Pokračovanie…

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa k odberu – ODKAZ