Modlitby za iných skrze Ježišovu modlitbu

Ak sa nevieme modliť za iných, ak nemáme pravidlo alebo formu modlitby za druhých, tu je jedna z možností, ktorú používame my. Vezmeme si Ježišovu modlitbu – Pane Ježišu Krista, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym. Vezmeme si čotky s 50 uzlami, Grécky – komboskini, poslúži i ruženec. Nie ako nevyhnutnosť, ale pre poriadok. Začneme obvyklými modlitbami na začiatku. Potom za každého človeka, alebo udalosť, pre ktorú sa ideme modliť, venujeme 10 prosieb Ježišovej modlitby. Napríklad ide o chorobu, modlíme sa 10 krát takto:

Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym, aj nad (vymyslené meno) Tomášom Evanjelistom, aby ho opustila choroba. Po desiatej modlitbe sa modlíme Otčenáš a Sláva.

Ak ide o ukončenie povedzme pandémie, modlíme sa takto:

Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym, ukonči prosím pandémiu, ktorá ovládla svet.

Ak ide o ťažké prípady, modlíme sa celých 50 mmodlitieb za daného človeka alebo udalosť. Ak ide o ľudí, ktorí nežiadajú modlitby, žijú svoje bežné životy, ale my na nich pamätáme, venujeme im aspoň jeden uzlík, čím môžeme na jedných čotkách pamätať na 50 ľudí.

Prečo sa modlíme najprv za seba a svoju hriešnosť, až za to dodávame modlitbu za iných? Je to dané tým, aby sme neupadli do pýchy, že sa za niekoho modlíme, že sa za niekoho obetujeme, keby sme si mohli nesprávne myslieť, že je to na nás, na našej modlitbe, ako sa veci vyvinú. Pravda je taká, že všetko závisí na Božej vôli a na Ňom samotnom, nie na nás. My sme len nehodní sluhovia, ktorí konajú to, čo sa od nich vyžaduje.

Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme. Lk 17:10

Teda nezáleží na tom čo koná človek, ale na Bohu, čo koná On.

Ak má niekto problém sa modliť s čotkami, alebo pomôckami pre počítanie, môže si vymyslieť inú formu počítania, postačia aj prsty. Nejde o to, s čím sa modlíme ale o poriadok a pravidlo. Ak človek nemá pravidlo, nemá ani poriadok, upadne do svojvoľníctva a môže sa mu stať, že sa nebude modliť vôbec.

My berieme modlenie sa za iných ako pravidlo, teda povinnosť, voči ktorej neustupujeme. Stane sa z toho potom pevný zvyk, čím sa prehlbuje modlitba a nastáva aj radosť, ak je modlitba vypočutá.

Taktiež sa snažíme neupadnúť do formálnosti. Veď samotná Ježišova modlitba je dosť mocná nato, aby sme ju len tak recitovali. Vzývanie Božieho mena – Ježišu Kriste – je samo o sebe odvahou, ale aj sladkosťou. Veď náš praotec viery Abrahám, mal túto istú vymoženosť – vzývať meno Pánovo s chvením a trasením.

Abrám putoval k miestu oltára, ktorý tam postavil na počiatku; tam vzýval meno Hospodinovo. Gn 13:4

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa k odberu – ODKAZ