Poučenie Antona II. Nepomer sveta a neba

Zriecť sa sveta nie je niečím nelogickým. Zvlášť v dnešnej dobe si môžeme myslieť, že asketika na nás kladie šialenú záťaž. Inak tomu nebolo ani v dobách vytrhnutia Izraela z Egypta. Aj keď vtedy nemali toľko zábaviek ako máme dnes, od mobilných telefónov, cez hudbu, TV, rádiá, herné konzoly, autá, šport – napriek tomu Izraeliti nedokázali slúžiť len Bohu. Tu ide skôr o problém ľudského vnútra. Anton nás vovádza do tohto problému veľmi prakticky, keď útočí na našu myseľ. Hovorí:

Keď sa dívame na okolitý svet, nemyslime si, že sme sa zriekli niečoho veľkého, aj keď celá táto zem sa nám zdá byť obrovská. Preto, aj keby sme vládli nad celou zemou, alebo sa jej odriekli, nebolo by v tom nič rovnocenného, oproti nebeskému kráľovstvu.

Anton správne ukazuje na zem a veci okolo nás, ako na veci ktoré majú len poslúžiť – majú byť sluhami na našej ceste – v žiadnom prípade sa nemáme nimi nechať očarovať a už vôbec nie ovládnuť. No zachádza v pravde ešte ďalej keď hovorí o nevyváženosti, až altruizme samotného Boha, kde utrpenie tohto času je nepomerne krátke, voči odmene – nebu. Nie inak hovorí aj Peter ktorý napísal, že to trocha utrpenia nie je ničím, oproti tomu čo získame:

Boh všetkej milosti, ktorý vás povolal v Kristovi do svojej večnej slávy, keď trochu potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na stály základ! 1Pt 5:10

Anton porovnáva svet s večnosťou, v pomere – jedna drachma medi, za sto drachiem zlata. Za 100 drachiem medi, dostaneme jednu drachmu striebra. Za sto drachiem striebra, dostaneme jednu drachmu zlata. Anton tvrdí, že za tú najmizernejšiu mincu – jednu drachmu medi, dostaneme – nie jednu drachmu zlata, ale sto drachiem zlata, čo je milióntina. Oplatí sa vzdať sa sveta kvôli takémuto pomeru?

Lebo podobne ako ten, kto riskuje jednu drachmu medi, aby vzápätí získal sto drachiem zlata, tak aj ten, kto je pánom celej zeme a zriekne sa jej, nemnoho zanecháva, no získava mnohonásobne viac. Ak teda celá zem sa nedá porovnávať s nebesami, vtedy, kto zanecháva niekoľko desatín, akoby nič nezanechával. Hoci by popritom zanechal dom aj množstvo zlata, ani vtedy sa nemôže chváliť alebo malomyseľnieť.

Ľudia sa v týchto otázkach pýtajú, ako je to s vierou. Veď predsa len viera človeka spasí. Viera nie je len vyznanie, ale aj nasledovanie Pána, čo je odhalené kresťanovi až po uverení. Je to ako s knihou, ktorú môžeme otvoriť a začať čítať až potom, čo sme uverili. Dovtedy je pre nás kniha zatvorená.

Viera so sebou nesie utrpenie pre Krista, strádanie, zapieranie, boj Ducha s telom. Tvrdiť – verím, ale sa chcem vyhnúť utrpeniu, strádaniu, zapieraniu, boju Ducha s telom, je to isté ako povedať – verím že dnes z práce prídem šťastne domov, ale neviem ako sa domov dostanem, keďže odmietam chôdzu, autobus, auto, ako aj taxi.

Anton nám hovorí, že by bolo hlúpe nezanechať svet, zvlášť kvôli cnostiam. Cnosti v starom kresťanstve znamenali kvality Ducha. Pavol o nich hovorí trochu iným menom, ale má na mysli presne to isté, čo mal na mysli Anton vo svojej dobe. Pavol píše:

Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. Gal 5:22-23

Ak si dobre všimneme, ovocie Ducha nie je našim ovocím. Nato, aby sme rodili takéto ovocie, sú potrebné až tri veci. Prvé dve sú na strane Božej – byť súčasťou stromu ktorým je Kristus a nechať sa ošetrovať vinohradníkom, ktorým je sám Boh. Tretia vec je vždy a v každom prípade naša sloboda, slobodná vôľa. Ak totiž nenesie ratolesť ovocie, uschne a vinohradník Otec ju vyhodí.

Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá prináša ovocie, čistí, aby prinášala viac ovocia. Jn 15:2

Ako je možné, že ratolesť uschne, keď sa o ňu stará Boh Otec? V každom ohľade nám Boh Otec necháva slobodnú vôľu a preto rovnako ako v prípade viery, kde máme svoje rozhodnutie sa pre Krista alebo Jeho odmietnutie.

Skrze vieru sme boli naštepení do Krista. Boh nás prijal za svoje deti, ktorým dal inštrukcie čo ďalej konať. Otvoril nám dvere, ktoré doteraz boli zatvorené. Otázkou zostáva, či sme ochotní do nich vstúpiť a vykročiť. Je potrebné si prepočítať materiál, ktorým chceme vieru budovať. Mnoho ľudí prijme s nadšením Krista, ale rýchlo zvädnú vo viere, alebo ich svet udusí, ako hovorí podobenstvo o štvorakej pôde. Anton zakončuje:

Treba pouvažovať, že keby sme nezanechali všetko čo máme už dnes kvôli čnostiam, potom, keď budeme umierať, zanecháme to aj tak, keď majetok prenecháme rodine, alebo niekomu, komu ho prenechať nechceme. Prečo je múdre kvôli čnostiam nezanechať svet už dnes, veď čo je svet oproti kráľovstvu nebeskému?

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa k odberu – ODKAZ