Cudzinci na zemi (Brjančaninov)

Zrieknime sa popularity a ambícií! Nestriehnime na vyznamenania a dôstojnosti, nepoužívajme na ich získanie neprípustné a ponižujúce metódy spojené s porušením Božieho zákona, svedomia a dobra našich blížnych. Nebuď nakazeným chorobou slávy, unesený márnosťou, nenásytným hľadačom ľudskej veleby, lebo nebudeš schopný viery v Krista:

„Ako môžeš uveriť,“ povedal Kristus ctižiadostivcom svojej doby, „prijímate slávu jeden od druhého a nehľadáte slávu od jediného Boha?“ (Ján 5:44).

Ak nám Božia prozreteľnosť poskytla pozemskú moc a autoritu, staňme sa prostredníctvom nej sprostredkovateľmi, dobrodincami ľudstva. Odmietnime divoký jed, tak nebezpečný pre ľudského ducha: hlúpy a opovrhnutiahodný egoizmus, premieňajúci ľudí infikovaných ním na zvieratá a démonov, čím sa z týchto ľudí stáva metla ľudstva.

Milujme predovšetkým Božiu vôľu; uprednostňujme ju pred všetkým; nenáviďme všetko, čo je v rozpore s ňou. Keď naša prirodzenosť, poškodená hriechom, povstane proti učeniu evanjelia, bez meškania prejavme svoju nenávisť (svätú nenávisť) k padlej prirodzenosti, odmietnutím túžob a požiadaviek tela. Čím rozhodnejšie bude vyjadrenie našej nenávisti, tým rozhodnejšie bude víťazstvo nad hriechom a nad povahou, ktorú hriech má; náš duchovný pokrok tak bude rýchlejší a silnejší.

Keď ľudia, ktorí majú v úmysle odvrátiť nás od následníctva Božej vôle, pocítia našu svätú nenávisť, podobnú tej, ktorú majú vlci keď chránia svoje mladé, pochopia naše odhodlanie. Svätá nenávisť k blížnym spočíva v zachovaní vernosti Bohu, v odmietnutí súhlasu so zhubnou vôľou ľudí, aj keby títo ľudia by boli najbližšími príbuznými. Vo veľkorysej trpezlivosti urážok, ktoré proti nám môžu páchať, stojme v modlitbe za ich spásu – v žiadnom prípade nie v zhubnej reči. Činy, ktoré vyjadrujú nenávisť k povahe padlých ľudí, je nenávisť bezbožná, nie svätá.

Spasiteľ povedal: – Nemyslite si, že som prišiel, aby som priniesol pokoj na zem. Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč. Lebo som prišiel postaviť syna proti otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. (Mt.10:34-35).

Sami vidíme, že Ježiš priniesol rozdelenie pre tých, ktorí milujú Boha, slúžia Mu a pre druhých, ktorí Bohom opovrhujú. Preto prosme Boha o oddelenie a odlúčenie aj od milovaných blížnych, ktorí Krista neprijali, a to z lásky k Nemu. Ide o bolestivý zákrok, keď Boha musíme dať vyššie ako našu blízku rodinu.

Pripomeňme si pravdu, dnes tak silno zabudnutú ľuďmi, napriek svojej zjavnosti, že – Som cudzincom na zemi: vstúpil som do sveta narodením; smrťou vyjdem von. Som hriešnikom na zemi: prenesený do nej z raja, kde som sa poškvrnil a znetvoril hriechom. Presuniem sa zo zeme, z tohto desného môjho vyhnanstva, do ktorého ma umiestnil môj Boh, aby som zmenil názor, bol očistený od hriešnosti, do raja, aby som sa znovu stal schopným žiť v blízkosti Boha a Jeho blaženosti.

Som „tulák“ na zemi: putovanie sa začína v kolíske, končí sa v rakve: putujem vekom od detstva po starobu, putujem za rôznymi pozemskými okolnosťami a polohami. Ja – „som cudzinec, ako aj všetci moji otcovia“. Moji otcovia boli rovnakými cudzincami na zemi: vstupujúc do nej narodením, svojou smrťou odišli z jej tváre… Neboli žiadne výnimky: nikto z ľudí nezostal na zemi navždy. Aj ja odídem. Už začínam svoj odchod, slabnem, podrobujem sa starobe. Odídem, odtiaľto odídem podľa nemenného zákona a mocného zriadenia Stvoriteľa a môjho Boha.

Postarajme sa o to, aby sme boli na zemi cudzincami. Iba z tohto presvedčenia môžeme urobiť výpočet a príkaz neomylný pre náš pozemský život; iba z tohto presvedčenia mu môžeme dať správny smer, použiť ho na získanie blaženej večnosti, nie na prázdno a márnosť, nie na zničenie nás samých. Náš pád nás oslepil! Sme nútení dlho sa presviedčať o najjasnejších pravdách, hľadáme argumenty proti, pýtame sa, či tieto zjavné pravdy sú naozaj pravdami.

Tulák, keď sa zastaví na svojej ceste, v cudzom dome, nevenuje tomuto domu osobitnú pozornosť. Prečo by aj mal, keď sa uchýlil do domu na čo najkratší čas? Vystačí si s jednou nevyhnutnou vecou; snaží sa nemíňať peniaze, ktoré potrebuje, aby mohol pokračovať v ceste, ktorá vedie do Božieho veľkomesta; preto veľkoryso znáša nedostatky a nepríjemnosti, s vedomím, že ide o nehody, ktorým sú vystavení všetci cestujúci do svätého mesta, veď na mieste, kde sa usiluje dostať, ho čaká nedotknuteľný mier.

Nepripojí svoje srdce k žiadnemu predmetu v hoteli, bez ohľadu na to, ako sa predmet môže zdať atraktívny. Nestráca čas zbytočnými činnosťami: potrebuje silu na absolvovanie náročnej cesty. Neustále sa ponára do myslenia o nádhernom kráľovskom hlavnom meste, do ktorého smeruje. Prijíma bez reptania všetky prekážky, ktoré je potrebné prekonať, rozjíma o prostriedkoch, ktoré môžu uľahčiť cestu, je pripravený na prepadnutia banditov, na odhováranie od cesty, vie o nepriazni osudu tých, ktorým sa nepodarilo túto cestu bezpečne dokončiť, ako aj o šťastnej pozícii tých, ktorí mesto dosiahli so želaným úspechom.

Keď strávi v hoteli potrebný čas, poďakuje sa jeho majiteľovi za pohostinnosť, ktorá mu bola preukázaná, a keď odchádza, na hotel úplne zabudne, len povrchne si ho zapamätá, pretože jeho srdce k nemu bolo chladné.

Takýto vzťah nadobudnime aj k pôde. Nebudeme šialene plytvať schopnosťami duše a tela; neobetujme ich pre márnivosť a korupciu. Chráňme sa pred pripútaním k časnému a hmotnému, aby nám nebránilo získať večný, nebeský domov. Strážme sa pred uspokojením našich nespokojných a nenásytných rozmarov, pred uspokojením, z ktorého sa náš pád vyvíja a dosahuje strašných rozmerov. Chráňme sa pred výstrednosťami, uspokojme sa iba s nevyhnutným. Zamerajme všetku našu pozornosť na posmrtný život, ktorý nás čaká, ktorý už nemá koniec.

Poznávajme Boha, ktorý nám prikázal spoznať Ho a ktorý dáva toto poznanie svojím slovom a svojou milosťou. Spojme sa čo najviac s Bohom počas nášho pozemského života. Poskytol nám najužšie spojenie so sebou samým a dal nám čas na uskutočnenie tohto najväčšieho skutku – pozemský život. Niet iného času ako času určeného pozemským životom, v ktorej by mohlo dôjsť k úžasnému spojeniu s Pánom: ak sa neuskutoční v tomto čase, potom sa tak nestane už nikdy. Osvojme si poznanie padlých duchov, týchto divokých a zákerných nepriateľov ľudskej rasy, aby sme sa vyhli ich intrigám a spolužitiu s nimi v pekelnom plameni. Nech je Božie slovo lampou na našej životnej ceste.

Oslavujme a ďakujme Bohu za hojné požehnania, ktorými je naplnený, pri uspokojovanie našich potrieb, nech len On sám je našim útočiskom na zemi. S čistotou mysle preniknime do zmyslu týchto požehnaní: i keď tu na zemi, sú iba slabými obrazmi požehnaní večných. 

Večné požehnania sú nimi vykreslené rovnako slabo a nedostatočne, ako objekty,  vykreslené tieňom. Boh nám dáva pozemské požehnania a tajomne hovorí: „Muži! Vaše dočasné útočisko je obdarené rôznymi, nespočetnými požehnaniami, ktoré uchvacujú, potešia pohľad i srdce a uspokojujú vaše potreby v hojnosti: z toho vyvodzujte záver o požehnaniach, ktorými je vybavené vaše večné bývanie. Pochopte pre vás nekonečnú, nepochopiteľnú Božiu dobrotu, že keď ste si ctili pozemské požehnania s ich zbožným porozumením a kontempláciou, nekonajte hlúpo: nezotročujte ich, nezničte sa nimi. Používajte ich toľko, koľko potrebujete na slávu Božiu.

Vylúčme zo seba všetko falošné učenie a činnosti podľa toho: že Kristove ovce „nechodia za cudzím hlasom, ale utekajú od neho, akoby nepoznali iný hlas“ ( Ján 10: 5 ). Určite sa oboznámme s Kristovým hlasom, aby sme ho okamžite spoznali. Keď Ho počujeme, okamžite nasledujme Jeho príkaz. Keď v duchu nadobudneme súcit s týmto hlasom, získame v duchu aj odcudzenie sa k iným hlasom, ktoré vydáva telesná múdrosť v rôznych zvukoch a nepriateľ. Len čo začujeme iný hlas ako Kristov, utekajme, utekajme od neho podľa povahy Kristových oviec. Pozornosť pre iný hlas ako Kristov, je pre človeka veľmi nebezpečný: zvodnosť sa totiž vkráda spoza pozornosť, ktorá ukazuje na niečo iné ako Krista. Ktorá ukazuje senzácie a zázraky. Pád našich predkov sa začal pozornosťou Adama a Evy, na mimo Božský hlas podvodníka.

Náš pastier nás volá nielen hlasom, ale vedie aj náš spôsob života: „Kráča pred svojimi ovcami.“ (Ján 10: 4). Prikázal nám, aby sme sa zriekli sveta, zriekli sa sami seba, vzali a niesli svoj kríž: On to urobil prvý, priamo pred našimi očami. „Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje.“ (1. Petra 2:21). S potešením prijíma na seba ľudstvo, hoci je z kráľovského kmeňa, keď podľa svojho postavenia zostúpil do kategórie obyčajných ľudí. Jeho narodenie sa uskutočnilo na potulkách skrze Jeho najsvätejšiu matku, pre ktorú v domoch mužov, nebolo miesto pre narodenie Boha v tomto svete.

Pôrod sa konal v betleheme, v ktorom sa nachádzali hospodárske zvieratá; kolískou pre novorodenca bola škôlka. Správa o pôrode sa rýchlo rozšírila, rovnako ako sprisahanie z vraždy. Dieťa je hneď prenasledované! Hľadá sa dieťa, aby bolo zabité! Dieťa utečie cez púšť do Egypta pred nahnevaným vrahom! Božský človek prežil detstvo v poslušnosti voči svojim rodičom, menovanému Otcovi a prirodzenej Matke, čím ukázal príklad pokory ľuďom, ktorí hynuli od pýchy a od nej spôsobenej neposlušnosti.

Roky mužnosti Pán zasvätil kázaniu evanjelia, putujúc z mesta do mesta bez toho, aby mal svoj vlastný prístrešok. Jeho odev bol tvorený tunikou a plášťom. Zatiaľ čo ľuďom ohlasoval spásu a šíril u nich božské požehnanie, ľudia Ho nenávideli, viackrát sa Ho pokúsili zabiť. Nakoniec ho popravili ako zločinca. Dovolil im spáchať najstrašnejší zločin, po ktorom ich srdcia túžili, pretože chcel, aby poprava Svätého zachránila zločineckú ľudskú rasu, pred jej popravou na večnosti.

Pozemský život Bohočloveka bol plný utrpenia, ktoré skončilo strašnou mučeníckou smrťou. Nasledujúc Pána, všetci svätí prešli do blaženej večnosti, kráčajúc po úzkej ceste, popierajúc slávu a potešenie sveta, obmedzujúc telesné túžby pomocou činov, ukrižujúc svojho svojvoľného ducha na kríži Kristovom. Títo svätí ktorí zachovávajú prikázania evanjelia, utvoreného pre padlého ľudského ducha, prechádzajú rôznymi útrapami, prenasledovaní zlými duchmi, prenasledovaní ich bratmi – ľuďmi.

Nasledujme Krista a zástup svätých, ktorí Ho nasledovali! Bohočlovek „sa posadil na pravici Velebnosti na výsostiach, keď prv spôsobil očistenie od hriechov“ (Hebr. 1: 3). Tam volá svojich nasledovníkov: „Poďte požehnaní môjho Otca, zdedte kráľovstvo pripravené pre vás, od počiatku sveta.” (Matúš 25:34).

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa k odberu – ODKAZ