Boj o osobu Krista, koho porodila Mária? Prečo – Bohorodička?

Efezký koncil nebol ani tak koncilom o Márii, ale o tom koho Mária porodila. Výraz – Bohorodička – sa priamo dotýka nielen učenia o Trojici, ale nesie v sebe ešte dôležitejšiu otázku – kto je Kristus? Môže dokonca zájsť až do odhalenia, že moderné kresťanstvo napriek tomu, že uznáva Trojicu, prakticky nevie o tomto učení vôbec nič. Práve pojem – Bohorodička – je zásadný problém, či sme pochopili spor v Efeze ohľadom Krista a Jeho spojenia s Bohom, prirodzenosti a osoby.

Je ľahké povedať – Verím že Ježiš je Boh. Ale ak je Boh, potom Mária porodila Boha. A tu nastane problém! Nemôžeme a nechceme dať človeku – Márii – prívlastok, že Boh vzišiel z nej. Je to nelogické, krútime nad tým hlavou, pretože Tvorca sa nemôže predsa narodiť zo stvorenia.

Ale potom máme problém, lebo negujeme to, že Ježiš je Boh. Nestor uznal Máriu len ako Kristo-rodičku čo znamená, že porodila len človeka. Ak porodila len človeka, Ježiš nie je Boh a nemôže nás vykúpiť. Pojem – Bohorodička je problém. Theotokos je problém. Čo s tým?

Boje medzi nestoriánmi a cirkvou vyriešil Rímsky Biskup – Lev Veľký. Jeho jednoduchá obrana viery, z neho urobila hrdinu, keď všetci biskupi po prečítaní jeho obrany viery s údivom vstali a jednohlasne volali – vrátil sa medzi nás sám Peter.

V tomto článku sa pozrime na kresťanskú vieru, proti ktorej stoja herézy Nestoriánskej doby. Efezký koncil je dnes známy ako koncil, ktorý ustanovil pojem – Bohorodička. V tomto konflikte nešlo priamo o Máriu, matku Ježiša, ale o to, koho vlastne Mária porodila.

Nestor trval na tom, že Mária je iba Kristo-rodička, porodila Ježiša, človeka – nemôže porodiť predsa Boha. Boh je večný a nekonečný, ako by žena, mohla porodiť Boha. Na prvý pohľad sa to zdá ako silný argument a keby nebolo cirkvi, istotne by sa ujal. Ale cirkev je od toho, aby herézy potlačila.

Keď sa dnes pýtali protestantov, katolíkov i pravoslávnych, kto je Ježiš – nikto nevedel definovať presné znenie Efezkého koncilu a každý smer mal svoj pohľad na vec. Protestanti viac-menej stáli na strane Nestoria – Mária nemôže byť Bohorodičkou! Súhlasili v s Nestoriom, že Mária môže nanajvýš mať titul – Kristo-rodička.

Protestantizmus aj keď ranné kresťanské koncily uznáva, dokonca ich vyznáva v kréde – pojmu Bohorodička nevenuje pozornosť, alebo presnejšie – obchádza túto dogmu, čo má vplyv na vieru v Trojicu. Nie je divu, že v protestantských krédach sa pojem Trojica vykladá rôzne. Protestanti prakticky dogme – Trojica – nevenujú pozornosť a keď, tak len silne okrajovú. Nie inak je tomu v ostatných cirkvách.

Používajú sa nezmyselné až heretické pojmy ako napríklad – Boh Otec má dve ruky ktorými nás objíma – jedna ruka je Ježiš a druhá je Duch Svätý.

Preto sa pozrime na tento spor a hlavne hlbokú múdrosť Leva, ktorý umlčal všetky strany jednoduchým a jasným výkladom. Kiež by dnes ľudia poznali tieto súvislosti, ktoré tu budú prednesené…

Prvá časť. História…

Na čelo Nestoriánov sa dostáva mních Eutych…

Po zavŕšení Efezkého koncilu však nedošlo k všeobecnému prijatiu jeho záverov Nestoriovými prívržencami. Do čela boja proti nestoriánskym postojom sa po Cyrilovej smrti postavil mních Eutyches. Keďže mal na cisára veľký vplyv, podarilo sa mu presadiť cisársky edikt vydaný 18. februára 448 proti Nestoriovým spisom a proti ich obhajcom. Eutyches sa pokúšal uplatňovať v boji proti nestoriánom teológiu Efezkého koncilu. Problém však vznikol v tom, že v dobe Efezkého koncilu sa termín prirodzenosť často spontánne zamieňal s termínom osoba. Už u Theodora z Mopsuestie sme si mohli všimnúť, že tieto dva termíny zamieňal, ba dokonca termínu „prirodzenosť“ pripisoval činnosť, ako by pod prirodzenosťou rozumel subjekt činnosti, teda osobu. Eutyches v boji proti nestoriánom však začal už vo svojej teológii rozlišovať medzi osobou a prirodzenosťou. Pod osobou rozumel výlučne subjekt činnosti, kým pod prirodzenosťou rozumel nástroj činnosti a zároveň to, čo definuje, čím osoba je.

Podľa vzoru Cyrila Alexandrijského zdôrazňoval, že Kristus má len jednu prirodzenosť, neberúc však do úvahy, že Cyril pod prirodzenosťou rozumel na rozdiel od Eutycha Kristovu osobu. Podľa Eutychovej interpretácie Kristus je z dvoch prirodzeností pred zjednotením, po zjednotení sa však z nich stáva jediná prirodzenosť. Podľa neho ľudská prirodzenosť je po zjednotení rozplynutá v božskej ako kvapka v oceáne a tak dochádza k vytvoreniu jednej prirodzenosti zmiešaním z pôvodných dvoch.

Odporcovia Efezského koncilu obžalovali Eutycha u konštantínopolského patriarchu Flaviána z herézy. Patriarcha zvolal synodu a v novembri 448 Eutycha odsúdil. Eutyches sa však odvolal do Ríma. Rímsky biskup Lev Veľký si vyžiadal Flaviánovo stanovisko a ten mu poslal rozhodnutie carihradskej synody. Po dôkladnom oboznámení sa s prípadom zaslal konštantínopolskému patriarchovi 13. júna 449 dogmatický list zvaný Tomus ad Flavianum, v ktorom odsúdil Eutychovu náuku a potvrdil jeho odsúdenie.

Eutyches sa však nechcel podriadiť tomuto rozsudku. Keďže vedel, že má na svojej strane cisára Teodozia II. a tiež Dioskora, alexandrijského patriarchu, nástupcu Cyrila, podarilo sa mu presvedčiť cisára, aby tento vieroučný problém riešil všeobecný koncil. Cisár teda 30. marca 449 vyhlásil, že sa uskutoční v Efeze ďalší všeobecný snem. Lev považoval vec svojim listom Flaviánovi za uzavretú, no keďže cisár chcel problém riešiť snemom, vyslal tam svojich legátov. 13 Koncilu predsedal alexandrijský patriarcha Dioskoros. Hneď na prvom zasadaní 8. augusta 449 bol odmietnutý návrh čítať list Tomus ad Flavianum, ktorý Lev napísal. Následne bol Eutyches rehabilitovaný a Flavián zosadený, uväznený a poslaný do vyhnanstva. V pozadí koncilu stáli tisícky mníchov, Eutychových a Dioskorových prívržencov, ktorí mali ako „hlas ľudu“ ovplyvniť jednanie.

Pod tlakom týchto mníchov, ale i vojakov účastníci koncilu podpísali jeho závery, ktorými vlastne potvrdili monofyzitizmus, teda jedinú prirodzenosť v Kristovi. Hoci cisár Teodozios II. závery tohto snemu podpísal, Lev Veľký ich nekompromisne zamietol.

Cisárovi poslal list, v ktorom sa ho pokúšal presvedčiť, aby zvolal nový koncil. Keď uňho nenašiel porozumenie, obrátil sa s podobnou žiadosťou na západného cisára Valentiniána III. († 455). Vtedy však Teodozios II. zomrel a vlády sa na Východe ujal Marcianus, ktorý súhlasil so zvolaním nového koncilu. Snem sa mal pôvodne zísť 1. septembra 451 v Niceji, no kvôli cisárovým vojenským povinnostiam bol napokon otvorený 8. októbra toho istého roku v Chalcedóne.

Na sneme sa zišlo okolo šesťsto biskupov. Takmer všetci účastníci boli z Východu. Zo západu prišli len traja Rímski legáti a dvaja zástupcovia afrických biskupov. Na koncil prišiel aj alexandrijský patriarcha Dioskoros, no legáti hneď na prvom zasadaní protestovali proti jeho účasti. Bol obžalovaný za spôsob, akým viedol snem v Efeze roku 449, následne bol uznaný vinným, bol zosadený a poslaný do vyhnanstva. Väčšina jeho prívržencov sa od neho odvrátila a priklonila sa na stranu Rímskych legátov.

Druhá časť… Samotný spor a mocný list od Leva Veľkého – Tomus Flavium.

Ide o rýchly prehľad listu Leva Veľkého, kde jasne zastáva kresťanskú vieru, potvrdenú na všetkých predošlých konciloch. Niektoré pasáže je potrebné čítať pomaly a zamýšľať sa nad ich obsahom. Preto sme tieto pasáže oddelili do väčších odstavcov, aby človek mal čas nad nimi rozjímať, keďže nejde o ľahké učenie, i keď zas až tak nepochopiteľné to nie je…

Na druhom zasadaní bol verejne prečítaný Tomus ad Flavianum.

V úvode listu Lev Veľký tvrdí, že si prečítal listy od carihradského biskupa Flaviana o Eutychovi, diví sa, že mu Flavianus oznamuje takéto veci tak neskoro a pohoršuje sa nad Eutychom, o ktorom hovorí, že vôbec nepochopil Vyznanie viery, a tak je na tom horšie ako tí, čo sa ešte len pripravujú na krst.

V druhej časti Lev vyhlasuje, že tvrdenia všetkých heretikov vyvracajú tri tvrdenia.

  • Prvé tvrdenie hovorí, že Boh Otec je všemohúci.
  • Druhé, že jeho jediný Syn a náš Pán je Ježiš Kristus
  • Tretie, že tento Boží Syn sa narodil zo Svätého Ducha a z Panny Márie.

Ďalej vysvetľuje, ako tieto pravdy dokazujú dve prirodzenosti v Kristovi. Jedná sa totiž o dvojaké zrodenie – zo Sv. Ducha (Boh) a z Márie (človek).

Potom sa odvoláva na Písmo. Rodokmeň v Matúšovom evanjeliu dokazuje, že Kristus je podľa tela Dávidov a Abrahámov potomok. Tieto vyjadrenia svedčia o skutočnom Kristovom človečenstve. To, že sa Kristus počal zo Svätého Ducha znamená, že bol zázračne stvorený, ale nijako nepopiera, že to, čo bolo zázračne stvorené, nie je človek. Svoje človečenstvo má po matke.

V ďalšej časti Lev vysvetľuje, že Kristus má teda dve prirodzenosti, každú úplnú a neumenšenú. Podľa jednej mohol trpieť a zomrieť, podľa druhej nemohol. Je to skutočný Boh celý v tom, čo je jeho a celý v tom, čo je naše.

Ľudskú prirodzenosť však prijal neporušenú hriechom, teda prijal ju takú, akú ju mal človek Adam pred svojim pádom do hriechu. Poddal sa slabosti, ktorá je spoločná všetkým ľuďom, ale nie preto, že by mal svoj podiel v našich hriechoch (mal totiž neporušenú ľudskú prirodzenosť), ale urobil to z lásky k nám.

Božská prirodzenosť neničí prirodzenosť sluhu a prirodzenosť sluhu neumenšuje božskú prirodzenosť.

V následnej časti Lev píše, že hoci má Boží Syn dve prirodzenosti, je to jediná osoba. Syn Boží a Syn človeka je tá istá bytosť, tá istá osoba.

Lev pripomína z Písma tvrdenia, ktoré dokazujú dve prirodzenosti tej istej osoby: Slovo, ktoré bolo na počiatku (Boh) sa stalo telom (človek). Dieťa, ktorému hrozí od Herodesa zabitie (človek) a klaňanie sa mudrcov (Bohu).

Diabol pokúša človeka na púšti a tej istej bytosti posluhujú ako Bohu anjeli. Ten čo plače nad smrťou Lazára ako človek, kriesi ho ako Boh. Ten, čo cíti hlad ako človek, rozmnožuje chleby ako Boh.

Sú teda činy, ktoré nemožno pripisovať tej istej prirodzenosti.

Jednoznačne vidno rozpor v dvoch tvrdeniach tej istej bytosti: Na jednej strane Kristus tvrdí, že „Ja a Otec sme jedno,“(Jn 10, 30) a na druhej: „Otec je väčší ako ja“ (Jn 14, 28). Kristovo božstvo je rovné Otcovi, no jeho človečenstvo je menšie ako Otec.

V nasledujúcej časti Lev hovorí o osobe Božieho Syna. Keďže sa jedná o jedinú osobu, ktorá je pôvodcom činov, je správne, keď sa povie, že Boží Syn trpel a zomrel, alebo že Syn človeka zostúpil z neba. Čin sa pripisuje osobe, nie prirodzenosti, ktorú ten-ktorý názov osoby naznačuje. Nemusí sa preto striktne povedať, že z neba zostúpil Boží Syn (lebo je to Boh), ale nie Syn človeka (lebo je to človek).

Boží Syn a Syn človeka je totiž tá istá osoba a tej sa pripisuje činnosť. Kristus sa pýta, za koho ľudia pokladajú Syna človeka a Peter odpovedá, že je Kristus, Syn živého Boha. Kristus s tým súhlasí, teda Syn človeka a Syn Boha nie sú dve osoby ale jedna. Ten, kto zomrel aj ten, kto svojou mocou vstal z mŕtvych, je ten istý.

Lev pripomína v súvislosti s Eutychom, že podľa 1Jn 4, 2 – 3 duch, ktorý vyznáva, že Ježiš (Boh) prišiel v tele (t.j. v ľudskom tele – bol to skutočný človek) je z Boha a duch, ktorý neuzná Ježiša je duch Antikrista.

Ďalej tvrdí, že ak Kristus nemá skutočnú ľudskú prirodzenosť (ale len akúsi pomiešanú, takže nie je ani skutočný Boh ani skutočný človek – i keď je viac Boh ako človek, lebo ľudská prirodzenosť je v božskej primiešaná a rozpustená ako kvapka v oceáne).

Ale potom – Kristus nemohol na kríži trpieť ako človek, a teda jeho smrť na kríži a celá jeho podobnosť nám je podvod.

Popretie skutočného tela je totiž zároveň popretím telesného utrpenia.

Na záver sa Lev vracia k ústrednému Eutychovmu vyjadreniu, okolo ktorého sa točí celá jeho heréza:

„Vyznávam, že náš Pán pred zjednotením sa skladal z dvoch prirodzeností, ale po zjednotení vyznávam jednu prirodzenosť.“

Lev hovorí, že ak sa Eutyches vzdá svojej herézy a slovom aj podpisom ju odsúdi, treba ho prijať ako kajúcnika a odpustiť mu, ako aj Kristus neprišiel, aby ľudí odsúdil, ale aby ich zachránil.

Po prečítaní tohto listu mnohí účastníci koncilu volali: „Ústami Leva prehovoril Peter“.

Napokon konciloví otcovia zostavili text kristologickej dogmy, ktorá znie takto:

Spolu so svätými Otcami všetci jednomyseľne učíme vyznávať, že je jeden a ten istý Syn, náš Pán Ježiš Kristus, dokonalý v božstve a dokonalý v človečenstve, pravý Boh a pravý človek, pozostávajúceho z rozumovej duše a tela, jednej podstaty s Otcom podľa božstva a jednej podstaty s nami podľa človečenstva, podobný nám vo všetkom okrem hriechu, pred vekmi zrodený podľa božstva, v posledných časoch sa pre nás a pre našu spásu narodil podľa človečenstva z Márie Panny, Bohorodičky.

Učíme vyznávať jedného a toho istého Krista, Syna, Pána, Jednorodeného v dvoch prirodzenostiach bez zmiešania, bez zmeny, bez oddelenia a bez rozlúčenia, nikdy nezanikla odlišnosť prirodzeností ich zjednotením, ale zostali zachované vlastnosti oboch prirodzeností, ktoré sa zbiehajú v jednej osobe a jednej hypostáze.

Nie rozdeleného alebo rozlúčeného na dve osoby, ale jedného a toho istého Syna, Jednorodeného, Boha, Slovo, Pána Ježiša Krista, ako o ňom najprv hovorili proroci a potom nás poučil sám Ježiš Kristus a ako nám to odovzdalo vyznanie viery Otcov.

Tretia časť – dodatočné obrany

V texte možno nájsť celkom deväť výrazov zdôrazňujúcich jednotu subjektu v Kristovi. Tento dôraz je nevyhnutný kvôli rozlíšeniu prirodzeností, teda spôsobov bytia.

Výraz „jedna podstata s Otcom podľa božstva“ znamená, že Ježiš vlastní s Otcom numericky jedinú božskú prirodzenosť. Tento fakt obsahuje už dogma Prvého nicejského koncilu, keď tvrdí, že veríme „(…) v jedného Pána, Ježiša Krista, jednorodeného Božieho Syna, (…) jednej podstaty s Otcom (homoúsion tó patrí)“.

Jedna podstata s nami podľa človečenstva je iného druhu, pretože ľudská prirodzenosť má samozrejme mnoho individuálnych zástupcov. Preto je spolupodstatnosť s ľuďmi charakterizovaná tým, že Kristus je nám podobný vo všetkom okrem hriechu.

Výraz „z Márie Panny“ pripomína boj s gnostikmi, ktorí popierali pravosť Kristovho ľudského tela a učili, že Kristus prišiel na svet „skrze Máriu“.

Výrazy „zrodený z Otca podľa božstva“ a „zrodený z Márie podľa človečenstva“ hovorí, že JEDNA osoba existuje plne božským a plne ľudským spôsobom.

Cirkevné snemy vyznávajú „jedného a toho istého Krista, Syna, Pána, Jednorodeného v dvoch prirodzenostiach, teda hovoria o jedinom subjekte – osobe v božstve a človečenstve.

Vo vyjadrení „obe prirodzenosti zbiehajúce sa v jednej osobe (prosópon) a hypostáze“ sú výrazy osoba (hypostasis, prosopon) a prirodzenosť (physis) jasne odlíšené, čím je navždy opustená nejasná Cyrilova formulácia mia physis (jedna podstata) a definitívne nahradená výrazom hypostasis, či prosopon (osoba).

Kristova osoba je tu predstavená ako bod, v ktorom sa stretávajú úplne odlišné prirodzenosti.

Vyjadrením „prirodzenosti sa nemiešajú a nemenia“ bol odmietnutý Eutychov monofyzitizmus. Tvrdením, že prirodzenosti nie je možné oddeľovať ani rozlučovať, bol odmietnutý Nestoriov nestorianizmus. Koncil nedefinuje výrazy osoba a prirodzenosť na vedeckej, ale na predvedeckej úrovni, to znamená, že predpokladá ich zrejmosť.

Podľa vyjadrenia biskupa Evippa, ktorý bol účastníkom tohto snemu, konciloví Otcovia urobili toto hodnotenie podľa spôsobu rybárov a nie podľa spôsobu Aristotela. Možno teda povedať, že v tomto zmysle je osoba ten,kto koná a prirodzenosť je to, prostredníctvom čoho niekto koná.

Taktiež možno povedať, že osoba dáva odpoveď na otázku „Kto niečím je?“, kým prirodzenosť dáva odpoveď na otázku „Čím niekto je?“

Možno teda povedať, že Boží Syn prežíva svoju osobnú identitu dokonale božským a tiež dokonale ľudským spôsobom.

Táto druhá božská Osoba môže o sebe prehlásiť, že je skutočný Boh a tiež že je skutočný človek.

Kým Efezký koncil potvrdil, že je správne pripisovať božské aj ľudské vlastnosti a činnosti jedinej osobe v Kristovi, Chalcedónsky koncil vysvetlil, prečo je také niečo možné.

Druhá božská Osoba je večná, nesmrteľná, všemohúca preto, lebo disponuje božskou prirodzenosťou. Vďaka tejto božskej prirodzenosti je to skutočný Boh, a preto disponuje všetkými božskými atribútmi a je schopný vykonať všetky božské činnosti.

Táto druhá božská Osoba je však tiež smrteľná, schopná utrpenia, narodila sa v čase z Márie a to preto, že disponuje skutočnou ľudskou prirodzenosťou, vďaka ktorej je schopná ľudských úkonov a vzťahujú sa na ňu ľudské vlastnosti.

Táto ľudská prirodzenosť robí z druhej božskej Osoby skutočného človeka. Keďže je to práve prirodzenosť osoby, ktorá určuje, čím osoba je, možno druhú božskú Osobu nazvať Bohom aj človekom.

Preto je úplne správne tvrdiť, že skutočný pravý Boh, jeden z Trojice bol ukrižovaný a zomrel. Tento Boh je totiž absolútne totožný s Ježišom z Nazareta a môže tieto ľudské veci vykonávať kvôli tomu, že má ľudskú prirodzenosť.

Rovnako možno tvrdiť, že Ježiš z Nazareta je všemohúci, večný, vševediaci a hodný božskej poklony, pretože Ježiš z Nazareta je skutočný Boh a disponuje tak božskou prirodzenosťou.

Keď teda hovoríme o druhej božskej Osobe, hovoríme o skutočnom Bohu a zároveň o skutočnom človeku a či túto osobu nazveme Boh, Pán, Ježiš, Kristus, Slovo, podstatné je, že sa jedná vždy o jednu a tú istú osobu, ktorá vykonáva božské aj ľudské činnosti a vzťahujú sa na ňu božské aj ľudské vlastnosti.

Tieto dôsledky kristológie Chalcedónskeho koncilu napokon zdôraznil vo svojich kánonoch nasledujúci všeobecný snem, Druhý konštantínopolský, ktorý sa konal v roku 553.

Táto Chalcedonská dogma mala hlboký význam aj pre riešenie ďalších dvoch kristologických heréz, ktoré sa v prvom tisícročí objavili.

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa k odberu – ODKAZ