Čo je skutočná viera?

Po štúdiu – cirkev a viera, zvlášť viera v rannej cirkvi musíme prehlásiť, že na tomto webe bolo zastávané bludné učenie. Po usvedčení Duchom, sme činili pokánie. Grace ako aj Lord Salvation, ku ktorým sme padali na stranu, sú bludné učenia, ktoré odišli od viery, od cirkvi, keď vynašli v dohadoch a vlastnom rozume doktríny, ktoré nemajú nič s vierou ktorú dal svetu Duch svätý, skrze apoštolov a cirkevných otcov, snemov a koncilov.

Spasenie len z viery v Krista

Písmo má nespočet veršov o tom, že kto uverí, bude spasený. Pavol usilovne káže, že len viera dokáže spasiť, bez skutkov. Na druhej strane má písmo rovnaký počet veršov, kde požaduje od veriacich činnosť. Ako tieto dve veci spojiť? Pozrime sa na cirkevných otcov, čo píšu o viere a spáse.

Ján Zlatoústy napísal: Boh nás nielenže spasil, ale aj oslobodil a previedol ku svojej chvále, bez toho že by potreboval naše skutky, On potreboval vidieť v nás len vieru. Inde – viera je tvoje jediné veno, ktoré si priniesol svojmu ženíchovi – Ježišovi Kristovi. No ten istý Zlatoústy na druhej strane tejto oslavy dokladá – že k viere je potrebné mať skutky.

Basil Veľký napísal: Človek sa nemôže povyšovať, pretože nemá žiadnu svoju spravodlivosť. On musí vedieť, že skutočnú spravodlivosť čo má, je spravodlivosť Krista, do ktorého vkladá svoju vieru. Podobne ako Zlatoústy, Basil krátko nato dosvedčuje, že je potrebné konať skutky. Nil Sinajský, Cyril z Alexandrie hovoria rovnako – v deň súdu zaváži len jedna vec – viera v Krista. Prečo hneď nato títo učitelia hovoria o skutkoch? Ako sa toto dá spojiť?

Rozpor, aká viera sa vyžaduje?

Čo prvý po-apoštolský spis – Didaché? Tam sa hovorí o dvoch cestách – ceste života, úzkej ceste a ceste smrti, širokej ceste. Podľa skutkov človek poznáva, na akej ceste stojí. Iný spis, žiaka apoštola Petra, biskup Rímsky – Kliment z Alexandrie, mučeník, píše vo svojom liste – len vierou je človek spasený. Okrem tejto vety, celý jeho spis je o skutkoch kresťana.

Prečo tento istý rozpor sa nachádza v celom písme, zvlášť je viditeľný v liste Jakuba, ktorý hovorí o mŕtvej viere ak človek nemá skutky?! Prečo Pavol v Galaťanoch tak ostro vystupuje proti skutkom, keď náhle otočí a hovorí o boji Ducha proti telu, pretože ak človek žije telom, spasený nebude!?

Keď pozeráme na dnešnú cirkev, zvlášť na tú západnú, napriek jej filozofii, logickosti, zmyslu pre rozum, až k vychytralosti, nedokázala podnes tento rozpor vyriešiť. Buď to spadne na jednu stranu, alebo na druhú. Luther s Melanchtonom rovnako vo svojom spise o viere tvrdia, že človek je spasený len z viery, no následne píšu o skutkoch nevyhnutných ku spáse.

No pokiaľ cirkevní otcovia vedia o čom píšu a prečo, neskorší vykladači písma nepochopili tento rozpor a zostávajú v zmätku. Preto sme museli aj my kopať veľmi hlboko, predierať sa spismi cirkevných otcov zvlášť skrze východ, aby sme tento rozpor dokázali osvietiť. A tu je zmysel celého tohto konfliktu.

Všetky verše o spasení skrze vieru, len skrze vieru, je dogmou, obranou a útokom, voči všetkým ostatným vieram a náboženstvám. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Toto je obrana proti iným vieram. Keby prišiel ktokoľvek a hlásal by možnosť inak sa spasiť, tento verš nepripúšťa žiadnu debatu.

Všetky verše o viere sú líniou, ktorá nedovoľuje spasiť žiadneho človeka inak, ako skrze Krista. Ide o učenie radikálne a netolerantné – z pohľadu dnešnej zdeformovanej spoločnosti liberalizmom – ktoré zavrhuje všetky ostatné cesty okrem Krista ako spásne.

Len Ježiš a viera v Neho

Tu sa o viere hovorí – vždy – v porovnaní s inými náboženstvami a duchovnými smermi. Všetky verše o spáse LEN skrze Krista, sú obranou proti herézam iných smerov. Najnebezpečnejším smerom je Judaizmus, z ktorého kresťanstvo vyšlo a má s ním mnoho spoločného. Ten stojí na skutkoch, zvlásť na skutkoch dodržiavania zákona. Ale všimnime si Pavla, kde najtvrdšie zasahuje aby obránil vieru len v Krista:

Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona. Rim 3:28

Ranní vykladači si všimli pozoruhodnú vec u Pavla. Keď ide k pohanom, hovorí o spasení len z viery. Keď však hovorí k Židom, hovorí o viere bez skutkov ZÁKONA! To slovné spojenie – skutkov zákona – je určené výhradne Židom.

Problém Židov

Oni mali vieru v toho istého Boha, od ktorého mali skrze Mojžiša zákon. Ak Žid počul, že spása je z viery, nemal s tým problém pretože veril v Hospodina. Nemal dokonca problém ani s tým, keď počul, že spása je bez skutkov. S čím mal Žid problém je v dvoch veciach – vo viere nie v Hospodina, ale Krista. A druhý problém – spása bez skutkov bola prijateľná, ale spása bez skutkov ZÁKONA, je pre Žida neprijateľná, pretože to ohrozuje desatoro!

Celý list Galaťanom je obranou čistej kresťanskej viery pred Židovskou vierou. Pavol tu neútočí na pohanov, ale na Židov. On si dobre uvedomuje, že vieru nemožno spojiť ani len s kvapkou starého Judaizmu a preto sa pýta nových kresťanov zo židovstva, či nadarmo uverili?

Pokiaľ pohanom stačilo vyložiť, že spasenie je len z viery v Krista, so Židmi to bolo oveľa ťažšie. Tam hrozilo, že sa zamieša Judaizmus do kresťanstva, čím by viera LEN v Ježiša dostala trhliny. Preto Pavol píše:

Aj my, rodení Židia, a nie hriešnici spomedzi pohanov, vediac, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto. Gal 2:15-16

Všimnime si Pavlov neprestajne opakovaný dôraz – ospravedlnenie nie je zo skutkov, ale to mu nestačí – on hovorí že spása nie je možná zo skutkov zákona! Židia veľmi dobre vedeli čo toto znamená, že je odstavený Mojžišov zákon.

Zbúranie Judaizmus

Prakticky im Pavol píše, že spása je bez dodržania desatora, bez dodržania Mojžišovho zákona. A to je pre Židov nepredstaviteľný problém, keď sa nemôžeme diviť, že kresťanov prenasledovali, prenasledovali Pavla všade tam, kde sa objavil.

Bol to zásah do jadra Judaizmu, bolo to vlastne vyvrátenie ich neotrasiteľnej viery v Mojžišov zákon, ktorý mimochodom dostali priamo od Boha. Pre pohanov bolo jednoduché uveriť, pre Židov bolo kresťanstvo až podnes, neprekonateľným problémom, pretože odstavuje Mojžiša – centrum a jadro viery.

Všetky verše o viere, spasení len z viery, len viery skrze Krista, sú adresované pohanom, ako aj židom. Dnes sú adresované buddhizmu, hunduizmu, okultizmu, ezoterike, viere Židov, Moslimov a ďalších falošných smerov. Viera len v Krista odrezáva akýkoľvek medzi-náboženský dialóg. Všetky verše ohľadom viery sa spájajú v jednom verši:

A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom (okrem mena Ježiš), v ktorom by sme mali dôjsť spasenia. Sk 4:12

Teda ak Pavol píše o viere, spolu so všetkými rannými kresťanmi a cirkevnými otcami – má na mysli jasnú čiaru medzi kresťanstvom, ktoré dokáže ako jediné spasiť a ostatnými vierami, ktoré spasiť nevedia.

Mám vieru, čo ďalej?

Teraz sa ale dostávame k inej sade veršov a to, čo sa stane po uverení a prijatí Krista?! Človek nastupuje na cestu, ktorú Kristus ako prvý vyšľapal, na cestu úzkej cesty. Pokiaľ pohan nemôže ani len tušiť čo je to úzka cesta, pretože sám Ježiš je touto cestou, kresťanovi sa táto cesta otvára. Učenie o počiatočnej viere, krstoch a prijatí do Kristovho ovčinca končí:

Preto nechajme teraz začiatočnícke učenie o Kristovi a povznesme sa k dospelosti. Neklaďme zase znova základy, hovoriac o pokání z mŕtvych skutkov, o viere v Boha, učení o krstoch, o kladení rúk, o zmŕtvychvstaní a o večnom súde. Hebr 6:1-2

Kresťan sa má stať dospelým ako píše list Hebrejom, má prijať zodpovednosť zato, že sa stal kresťanom a má začať počúvať a poslúchať Ježiša skrze evanjelium. Toto vylučuje smer Grace a jemu podobné smery, ktoré neprijali zodpovednosť, ale sa nazdávajú, že viera stojí kdesi vo vzduchu, že stačí povedať – verím.

Láska

Viera sa po uverení nestáva najdôležitejším učením, ako to Grace falošne prezentuje. Viera je dôležitá pred obrátením, nie po – obrátení. Po obrátení nastáva nová pozícia kresťana a to, učenie sa láske. Pavol napísal:

A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal – nič nie som. A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže. 1Kor 13:1-3

Nad vierou je láska – ale len u kresťana. Láska k blížnemu a láska k Bohu, ako nás to naučil Ježiš. Tu už nejde o doťahovanie sa, ako veríš, kedy si uveril, či si správne uveril, aká je kvalita tvojej viery – pre kresťana sa stáva prvoradou vecou – láska. Láska, ktorá z viery nutne vychádza:

Ale spravodlivý bude žiť z viery. Rim 1:17

Väčšia viera

Písmo nás učí o zjave ktorý sa nazýva – posilnenie viery, zväčšenie viery, pridanie viery. K čomu kresťan potrebuje pridať vieru, keď uveril v Ježiša, v ako jedinú cestu spásy?

Tu apoštolovia povedali Pánovi: Prispor nám viery! Lk 17:5

Inde človek vyznáva že verí, ale chce slovný zvrat – pomôcť nevere:

Otec dieťaťa hneď zvolal: Verím! Pomôž mojej nevere! Mk 9:24

Tesalonickým Pavol napísal:

Povinní sme, bratia, vždy ďakovať Bohu za vás, ako sa patrí, pretože vaša viera pekne narastá a vzájomná láska vás všetkých sa rozmáha. 2Sol 1:3

Všimnime si to spojenie – viera narastá, s ňou narastá láska ako dôkaz viery, ako účtenka viery. Spisy historikov mimo kresťanstva hovoria o tom, ako sa kresťanská obec veľmi milovala, ako jeden druhému niesol bremená a ako sa jeden za druhého obetoval. To všetko vychádza z evanjelia.

Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov. Gal 6:2

Lebo vám sa dostalo milosti pre Krista, aby ste nielen verili v Neho, ale aj trpeli pre Neho. Flp 1:29

Viera so sebou prináša utrpenie a kresťan v láske k Bohu a blížnemu, má znášať protivenstvá. Tu už sa nehovorí len o viere, ktorú protestantizmus dal na piedestál slávy, ale spolu s vierou je potrebné sa naučiť žiť a trpieť pre Krista. Rovnako Pavol píše, že viera musí byť ČINNÁ – skrze lásku:

V Kristovi Ježišovi totiž ani obriezka ani neobriezka nemá moc, ale viera činná skrze lásku. Gal 5:6

Kresťan ktorý koná zlo? Nemožné!

Istý smer hypergrace tvrdí, že ak človek uverí, môže konať zlo, môže vraždiť, môže chodiť do bordelu. Toto zvrátené učenie nie je nové. Ranní kresťania sa stretli s týmto pohľadom, ktorý je označený za ťažkú herézu a nepochopenie evanjelia.

Človek ktorý by hlásal niečo takéto, je bludár, je nutné ho napomenúť, modliť sa za neho a ak to nepomáha, oddeliť sa a zavrhnúť jeho hlúposť. Pavol o tom vedel a preto napísal, že príde veľa takých učiteľov, ktorí budú plní hriechov a ich svedomie bude temné, zradné a prevrátené – jedným slovom – biľagované:

Ale Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a učenia démonických, pokryteckých, falošných učiteľov, ktorí majú biľagované svedomie. 1Tim 4:1-2

Ježiš je Pán, my nežijeme už pre seba

Písmo nás učí ďalšiemu dôležitému bodu a to tomu, že Kristus za nás umrel, aby sme už nežili pre seba, ale pre Krista. S Grace sa totiž spája ďalší blud a to, že stačí viera, nasledovanie Krista nie je nutné. Stačí viera, žiť pre Krista a len pre Krista je iba možnosť. Proti tejto ďalšej desnej heréze stojí toto:

Láska Kristova totiž spája nás, ktorí takto súdime: jeden umrel za všetkých, teda všetci umreli; a za všetkých umrel, aby tí, čo žijú, nežili viac sebe, ale Tomu, kto za nich umrel a vstal z mŕtvych. 2Kor 5:14-15

Kresťan už nemá žiť sebe a svojim chutiam, ale Kristovi, ktorý za neho zomrel. To je možné iba vtedy, ak je kresťan naplnený láskou.

Toto falošné učenie, kde je iba – možnosť žiť pre Krista, nasledovať Ho, slúžiť Mu – vyšlo od ľudí, ktorí neprešli ani len okolo Kristovej lásky, ktorá spúšťa v kresťanovi pravdu, kde je človek naplnený láskou, že Krista miluje tak, ako aj tých ktorí v Neho veria, keď dá život za Neho, ako aj za bratov vo viere, pretože Ježiš je jeho Pánom.

Viera je zdrojom dobrých skutkov

Ďalej – viera je motorom skutkov ktoré človek koná pre Boha. List Hebrejom to krásne odhaľuje:

Vierou poslúchol Abrahám, keď ho (Boh) povolal, aby sa vysťahoval na miesto, ktoré mal prijať ako dedičstvo. Vysťahoval sa, a nevedel, kam ide. Hebr 11:8

Ak by mal Abrahám vieru ako smer Grace, nikam by nešiel. Zostal by doma so svojimi, ale by údajne veril. Taká viera je k ničomu, presne sa trafil do čierneho Jakub, keď hovorí o mŕtvej viere.

A čo Noe? Veril Bohu a konal. Viera nutne v sebe nesie konanie. A to nehovoríme len o viere v Boha – pretože každá viera v sebe nesie konanie. Viera je činná, v súlade s tým, čo človek verí. Len vďaka viere je svet okolo nás taký aký je. Len vďaka viere si človek dokázal podmaniť prírodu, budovať, vynaliezať, odhaľovať, žiaľ aj ničiť a pustošiť. Bez viery by existovala len hluchá nečinnosť. Keď sme spomenuli Noeho, čo o ňom píše písmo?

Vierou Noe, prijmúc od Boha znamenie o tom, čo ešte nebolo vidieť, s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny. Touto vierou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti z viery. Hebr 11:7

Písmo aj Sáru zahŕňa do opisu, keď sa najprv smiala že porodí, ale skrze vieru skutočne v pokročilom veku počala:

A tiež Sára vierou nadobudla silu počať, hoci sa jej čas už minul. Pokladala totiž za verného Toho, ktorý dal zasľúbenie. Hebr 11:11

Viera je činná

Nečinná viera je protimluv. Niečo také nie je možné. Ak niekto nekoná činne skrze vieru, potom v sebe nosí inú vieru z vypočítavosti a nie z lásky ku Kristovi.

Vierou obetoval Abrahám Izáka, keď ho (Boh) skúšal. A jednorodeného priniesol obetovať, hoci prijal zasľúbenie. Hebr 11:17

Hovoriť o akejsi viere bez skutkov – teraz nemyslime na skutky spásy – je nezmysel! Viera so sebou nutne skutky prináša. Tu je ukázaný celý výpočet zlomku toho, čo veria so sebou nesie:

Vierou požehnal Izák Jákoba a Ézava do budúcnosti. Vierou požehnal Jákob oboch Jozefových synov, keď umieral a vzýval Boha, opierajúc sa o palicu. Vierou sa rozpomínal Jozef na odchod synov izraelských, keď dokonával, a prikázal, čo s jeho kosťami. Vierou ukrývali rodičia Mojžiša tri mesiace po jeho narodení, lebo videli, že je dieťa vydarené, a nedali sa odstrašiť kráľovským rozkazom.

Vierou odoprel Mojžiš, keď už dorástol, volať sa synom faraónovej dcéry. Radšej zvolil protivenstvo znášať s ľudom Božím, ako mať chvíľkový pôžitok z hriechu, a pohanenie Kristovo pokladal za väčšie bohatstvo ako egyptské poklady. Lebo mal pred očami odmenu. Vierou opustil Egypt a nebál sa kráľovského hnevu, lebo bol vytrvalý, akoby videl Neviditeľného.

Vierou nariadil veľkonočné slávnosti a (rozkázal) potrieť krvou (veraje), aby sa (anjel) zhubca nedotkol ich prvorodených. Vierou prešli (Židia) cez Červené more ako po suchu, a keď sa potom Egypťania pokúsili o to, potopili sa. Vierou padli múry Jericha, keď ich (Židia) obchádzali sedem dní. Vierou neviestka Rachab nezahynula s neposlušnými, lebo pokojne prijala vyzvedačov. Hebr 11:20-31

Viera pred a po obrátení

Ak písmo hovorí o spáse – tam nie je možné pridávať ľudské skutky. Ale ak písmo hovorí o kresťanovi – tam sa skutky vyžadujú a to – skutky z viery, činné skrze lásku. Rast viery je priamoúmerný s rastom v láske. Okrem toho viera so sebou nesie opustenie sveta, kedy je kresťan riadený nie už telom, ale Duchom. Ten istý Pavol, ktorý hovorí o nemožnosti spasenia skrze skutky, odhaľuje skutočnú identitu kresťana, ktorý je vedený Duchom a nie telom hneď potom, ako napomínal Galaťanov:

Hovorím však: Žite podľa Ducha a nebudete vykonávať žiadosti tela. Lebo telo žiada proti duchu a duch proti telu; navzájom si odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli. Ale keď vás Duch vedie, nie ste pod zákonom. Gal 5:16-18

Hneď nato Pavol odhaľuje, aké sú to skutky tela, ktoré privádzajú človeka k smrti. Ako je možné, že kresťania žijú ako svet, opíjajú sa ako svet, oddávajú sa harašeniu, milujú peniaze, sú chamtiví a sebeckí?

Prehodnotenie viery

Málo uvažujú nad evanjeliom a láskou Boha k človeku. Nepreniklo do ich srdca teplo Božej lásky, ich viera má iné zameranie, ako je Boh. Mnoho ľudí verí zo strachu pred peklom, Bohom, Božím hnevom, alebo politicky, či skrze pochybne vyložené proroctvá. Pokiaľ ranná cirkev viedla svojich k milovaniu Boha, dnešná cirkev sa zaoberá svetom. Pavol prísne napísal:

A zjavné sú skutky tela ako: [cudzoložstvo], smilstvo, nečistota, zmyselnosť, modloslužba, čarodejníctvo, nepriateľstvá, svár, nenávisť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisti, [vraždy], opilstvá, hodovania a im podobné. O týchto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, čo robia také veci, nebudú dedičmi kráľovstva Božieho. Gal 5:19-21

Koľko ľudí tvrdí, že miluje Boha? Koľko kresťanov hovorí, že miluje Krista. Pritom sú oddaní svetskému harašeniu, milujú svet a jeho návnady, nedokážu sa zbaviť malicherných závislostí ako je fajčenie, ba dokonca ako deti satana tvrdia, že na závislostiach a hriechu nič nie je.

Milovať Krista znamená držať sa jeho prikázaní

Ich milovanie Krista je falošné, taká viera nepozná skutočnú lásku a preto sa ani vierou nedá nazvať. Je potrebné si prehodnotiť svoju vieru – prečo verím, čomu a komu som uveril a moje sebecké pohnútky, ktoré mi vieru držia. Pretože práve naša sebeckosť, si vytvára podobnú – no odlišnú vieru ako ju hlásal Pavol. Naše sebecké zámery sú zdrojom a motorom viery, ktorá je odporná pre inovercov, keď sa rúhajú skrze nás Božiemu menu. Kto miluje Krista, písmo hovorí, ten to musí dokázať! Ako? Nie rečičkami, ktoré vedú na fórach, v mailoch a svojich weboch – ale skutkom!

Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje, a kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec, aj ja ho budem milovať a vyjavím mu seba samého. Jn 14:21

Dve Ježišove prikázania

Ježiš nám zanechal len dve prikázania – milovať Boha a blížneho, ako seba samého. A to nejde ak v človeku nie je láska. Láska sa rodí z viery v Ježiša a rastie skrze vieru. To nie je dokazovanie si viery skrze desatoro, ako to učí Lord Salvation. To je viera činná skrze lásku. Zachovať Ježišove dve prikázania je možné len tak, že milujeme. Viera sama zavesená ako slovo, ako nejaké vyznanie – verím – sa míňa účinku. Ak niekto miluje Ježiša, nemôže tak konať z emócií, ale z lásky z ktorej sa rodí poslušnosť. Ján predsa napísal:

Podľa toho poznávame, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme Jeho prikázania. Lebo to je láska k Bohu, aby sme zachovávali Jeho prikázania; a Jeho prikázania nie sú ťažké. 1Jn 5:2-3

Ako je možné, dodržiavať prikázania, keď sa nám zdá, že to nedokážeme? Cirkevní otcovia krásne ukazovali, že kresťan nemôže byť kresťanom ak sa drží sveta, ak so svetom obchoduje. Odchod z Egypta je odchodom zo sveta na púšť. Buď Egypt a plné misy jedla, alebo púšť, skromná manna a Boh. Ján preto dopisuje tento verš takto:

Pretože všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom; a víťazstvo, ktoré premohlo svet, je naša viera. 1Jn 5:4

Viera v područí temna?

Ak moja viera nevíťazí nad svetom, niečo je zle! Verím – ale hreším, verím – no žijem so svetom, verím – nevíťazím nad pokušeniami, závislosťami, verím – som plný nelásky k ľuďom a k Bohu. Takáto viera v sebe nesie sebeckosť – nie vieru v Krista, pretože viera v Krista v sebe nesie lásku, pokoru, nežnosť, poddajnosť, poslušnosť.

Tu nastáva prirodzené dodržiavanie zákona Kristovho bez biča, bez nátlaku, z lásky.

Existujú tri veci, ktoré by mali byť kresťanovi blízke. Pochopiteľne že viera, nádej na večnosť a láska k Bohu a blížnemu. Tieto tri veci sú dôležité, ale najdôležitejšia nie je nádej na nebo, ani viera že budeme zachránení, pretože tieto dve veci priťahujú našu sebeckosť a vypočítavosť. Pavol hovorí, že vyššie od nádeje a viery je láska. Nehovorí to pohanom, ktorý tiež skúšajú vyprodukovať zo seba akýsi druh lásky, on to hovorí kresťanom. Pre kresťana už viera a nádej neba nie sú prvoradé. Prvoradá je láska:

Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska. 1Kor 13:13

Zameranie sa na lásku

Je nutné teda zamerať všetky svoje sily na lásku. To je možné len tak, že odhodíme svet a všetok svoj potenciál a silu zameriame na Boha a Jeho lásku smerom k nám. Pretože On nás miloval skôr, ako my Jeho. Jeho láska nás tým predchádza. No je ťažké milovať Boha a milovať svet – písmo hovorí – že je to nemožné.

Teda prvý musí ísť na odstrel svet. Bez tohto stupienka nie je možné spoznávať Boha. Boha spoznávame skrze počúvanie, respektíve dnes čítanie o Ňom. Čím viac spoznávame Boha, tým viac lásky sa v nás usádza. Za predpokladu, že nám túto lásku nepožiera svet. Milovať svet a Boha nejde. Až po odstavení sveta nastáva radosť, duchovná radosť, keď Duchom telo umŕtvujeme, pretože telo patrí svetu.

Pavlova siedma kapitola v Rimanoch o jeho hriešnosti je ukážkou človeka, ktorý sa chcel spasiť svojou silou. Nemal šancu. Až keď uveril v Ježiša pochopil, že On je jediná cesta. Tak Pavol zanecháva siedmu kapitolu, už sa nikdy ku nej nevracia. Pavol do konca života Duchom pokoruje telo.

Zmyslom tohto všetkého ale nie je spása, ako by sa mnohí mohli nazdávať – ale blízkosť Boha, blízkosť Jeho lásky k nám. Až tu sa rodí a zväčšuje viera, ktorá ide ruka v ruke s láskou.

Človek, ktorý o sebe tvrdí že verí, pritom je otrokom sveta, je v skutočnosti poľutovania-hodným. Oklamal sám seba a túto lož predáva ďalej za 5 centov, aby našiel podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorých so sebou vťahuje do pekla.

Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska. 1Kor 13:13

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa k odberu – ODKAZ