Chovaj v sebe dobré myšlienky (Paisij)

Starec nás neustále nabádal, aby sme mali dobré myšlienky. Hovoril, že ak sa naučíme chovať v sebe dobré myšlienky, v druhom kroku sa už nemáme usilovať ani o tieto dobré myšlienky, pretože naša duša sa musí očistiť aj od nich a musí zostať holá. Jej jediným odevom má byť Božia milosť. Naším cieľom je úplne podriadiť svoju myseľ Božej milosti. Kristus od nás nežiada nič iné, len pokoru. Všetko ostatné doplní Božia milosť.

Prvé štádium – dobré myšlienky

V prvom štádiu nášho duchovného snaženia sa máme usilovať o dobré myšlienky, pretože tak sa postupne približujeme k Bohu, ktorému patrí všetka sláva, česť a poklona. A naopak, nám prináleží len pokora nášho pyšného zmýšľania.

Stále musíme dávať pozor a zamýšľať sa nad tým, či sa veci majú tak, ako o nich uvažujeme. Keď sa človek neustále zaoberá svojimi myšlienkami a dôveruje im, postupne sa stáva ľstivým.

Dávni kresťania vôbec nedôverovali svojim myšlienkam, a keď mali odpovedať na nejakú otázku, modlili sa a postili sa, aby získali informáciu od Božej milosti. Keď dostali od Boha takúto „informáciu”, poskytli ľuďom odpoveď na danú otázku.

Žiaľ, dnes, keď sa niekto pýta dokonca aj na zložité témy, ešte poriadne nestihne položiť svoju otázku, my ho prerušíme a neuvážene odpovedáme. To svedčí o tom, že nežiadame Božie osvietenie a nepočúvame ani rozum, ktorý nám daroval Boh. Naopak, hneď a bez váhania dôverujeme a súhlasíme so všetkým, čo nám prinášajú naše prvotné myšlienky. Takéto konanie má často zhubné následky.

Väčšina z nás si myslí, že myšlienky sú niečo jednoduché a prirodzené, preto im naivne dôverujeme. Nemali by sme im však dôverovať, ani ich prijímať. V mysli a srdci nesmie existovať žiadna myšlienka, ani zlá ani dobrá, pretože toto miesto patrí len Božej milosti. Sme povinní toto miesto udržiavať čisté nielen od myšlienok, ale aj od vytvárania si akýchkoľvek predstáv.

Môžeme to dosiahnuť len vtedy, keď úprimne milujeme Krista a vo všetkom sa na Neho spoliehame bez najmenšieho zaváhania. To prirodzene vedie k pokore a vtedy sa v nás usídli Božia milosť, ktorá sa dáva len pokorným, pretože „Boh pokorným dáva svoju milosť“.

Musíme sa snažiť mať dobré myšlienky. Ak ich nemáme, potom aj keby sám Anton Veľký bol naším starcom a neustále by konal zázraky, v ničom by nám nemohol pomôcť. Keď náš Pán bol na kríži a udiali sa tie strašné okamžiky: „Keď prišla šiesta hodina, nastala tma po celej zemi až do deviatej hodiny“ a „chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodu, zem sa triasla a skaly pukali, otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých boli vzkriesené a keď vyšli z hrobov po Jeho zmŕtvychvstaní, prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým“, dvaja zločinci, ktorí boli spolu s Ním ukrižovaní, sa zachovali odlišne.

Obaja mali vedľa seba Ježiša Krista, ktorého nikto nikdy nemohol obviniť ani z toho najmenšieho hriechu. Ba naopak, mnohí rôznymi spôsobmi videli Jeho dobročinnosť: jedni boli uzdravení, iní vzkriesení. Všetko toto sa uskutočnilo pred zrakom mnohých ľudí. Celá príroda reagovala na bezprávie, ktoré bolo voči Nemu spáchané.

Jeden zločinec, ktorý v sebe vytvoril továreň na výrobu zlých myšlienok, sa Mu rúhal a hovoril: „Ak si ty Kristus, zachráň seba aj nás.“ Hoci všetko videl, nedal otáznik svojej myšlienke. Druhý zločinec, ktorý bol po Jeho pravici, mal dobré myšlienky a zareagoval takto: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený? Lenže my spravodlivo dostávame zaslúžený trest, ale on neurobil nič zlé.“

Potom povedal Ježišovi: Rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho Kráľovstva. Obaja mali vo svojej blízkosti toho istého Spasiteľa,
aby im pomohol. Jeden svojou zlou myšlienkou bránil Kristovi, aby ho zachránil, ale druhý, hoci vykonal strašné zločiny a spravodlivo bol potrestaný, mal dobrú myšlienku o Pánovi a ,dojal Krista, ktorý mu v tej chvíli povedal: Ozaj, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji.

Na základe tohto príkladu si musíme uvedomiť, že ani sám Boh nám „nemôže“ pomôcť, hoci veľmi chce, ak my nemáme dobré myšlienky. V duchovnom napredovaní nováčika zohráva najväčšiu úlohu to, či má dobré myšlienky, a nie to, či ten ktorý ho zasväcuje do viery je svätý.

Stále musíme, dokonca aj v tých najhorších prípadoch, zabrániť tomu, aby do našej duše vošla zlá myšlienka. Ten, kto je stále odhodlaný prikláňať sa k dobrej myšlienke, nič nestratí, ani neutrpí žiadnu škodu. V živote človeka, ktorý má stále dobré myšlienky, je nepretržitý sviatok. Od toho, aký stroj má človek, závisí, aký výrobok produkuje. Materiál, aký do neho vloží, a miesto, na ktorom sa nachádza, nemajú taký veľký význam. Uvediem príklad pre lepšie pochopenie:

Ak má niekto stroj, ktorý vyrába náboje, hoci do neho vloží najlepší materiál, aký existuje, napríklad zlato, jeho stroj vytvorí ničiace výrobky, vyprodukuje zlaté, ničiace náboje. Ak do stroja dá striebro, vyprodukuje strieborné náboje, ak dá železo, vyprodukuje železné náboje, ak dá hlinu, vyprodukuje hlinené náboje. To znamená, že tento stroj bude stále produkovať ničiace náboje, akýkoľvek materiál sa do neho vloží, od najhodnotnejšieho a najlepšieho, až po najbezvýznamnejší, pretože tak bol zostrojený.

Keď však niekto prerobí tento stroj a namiesto toho, aby produkoval náboje, bude produkovať povedzme čaše, ak do neho dá hlinu, vyprodukuje hlinenú čašu, ak do neho dá železo, vyprodukuje železnú čašu, ak do neho dá zlato, vyprodukuje zlatú čašu atď.

Vyrozprávam ti veselú udalosť s istým starčekom, ktorý mal presne taký „stroj”, a v každej veci si všímal len dobrú stránku. Videl len dobré veci a voči zlým bol stále slepý. Raz ho navštívili istí ľudia a ako dar mu priniesli malý rozhlasový prijímač. Starček, hoci bol mníchom oddeleným od sveta, ho vzal do rúk a s obdivom prezeral. Opýtal sa ich, v ktorom štáte sa vyrába, a návštevníci mu odpovedali, že v Japonsku. Keď ho s obdivom prezeral, zrazu jeho tvár dostala radostný výraz, pobozkal rozhlasový prijímač a povedal:

— Sláva Tebe, Bože!

V tej chvíli sa ho návštevníci opýtali, prečo sa teší a oslavuje Boha. Starček im vysvetlil:

— Potešil som sa, pretože aj Japonci sa stali kresťanmi a na veci, ktoré zhotovujú, umiestňujú znamenie čestného a oživujúceho kríža.

Starček totiž na prijímači videl + a – , teda kladný a záporný pól batérií a považoval to za kríž. Tento starček svojou myšlienkou zostal pritom, už viac sa nad rádiom nezamýšľal. Ale ak by mal zlé myšlienky, mohol im vynadať za to, že mu priniesli rozhlasový prijímač, hoci on žil ako askéta.

Ten istý starček sa zbožne prežehnal, keď mu nad hlavou preletelo lietadlo. Raz sa ho ktosi opýtal:

— Otče, prečo sa žehnáš, keď vidíš lietadlo?

S prirodzenou zbožnosťou a jednoduchosťou mu odpovedal:

— Nevidíš, dieťa moje, že to lietadlo má podobu čestného a oživujúceho kríža nášho Krista?

Tento starček, hoci si mohol spomenúť na zlé stránky lietadla, ako napríklad že bombarduje a zabíja, všimol si podobu kríža, v ktorej bolo lietadlo zhotovené, a hluk i pohľad na neho sa stávali podnetom, aby sa starček preniesol na Golgotu.

Pred mnohými rokmi som za istými povinnosťami odišiel do Atén a prenocoval v dome istého kresťana. Jeho dom sa nachádzal v blízkosti hlučnej frekventovanej cesty. Večer mi tento brat povedal, že pre veľký hluk celé noci nezažmúri oko a jeho nervový systém sa oslabil, takže musel brať upokojujúce lieky. Keď sme sa najedli, dal mi izbu, aby som si oddýchol, a keď mi ju ukazoval, povedal:

— Otče, tu je izba, ale neviem, či zatvoríte oko pri takomto hluku áut, ktorý je počuť z cesty.

Ráno som vyšiel z izby a brat sa ma opýtal:

— Ja som pre hluk nezatvoril oko, otče, a vy ste čo robili?

Odpovedal som mu:

— Nikdy, ani na Svätej Hore, som nespal tak dobre ako tu.

— Ako je to možné, otče?

Vyrozprával som mu, čo sa mi stalo vo chvíli, keď som vošiel do izby. (Vtedy začínala vojna vo Vietname a každý deň sme počúvali zarmucujúce správy. Modlil som sa, aby Boh pomohol v tejto ťažkej situácii).

— Keď som vošiel do izby, kľakol som si k posteli. Ruky a hlavu som mal opretú o posteľ a začal som sa modliť za tých, ktorí bojujú a sú zabíjaní vo Vietname. Zdola bolo počuť hluk áut. Moja myseľ sa preniesla do Vietnamu a prostredníctvom fantázie som premenil hluk áut na hluk tankov, ktorý spôsobujú, keď prechádzajú okolo. Predstavoval som si, ako šíria smrť, búrajú domy atď. Po ceste sa sem-tam prehnal nejaký mladík na motorke s vysokou kubatúrou, ktorá robila silný hluk, až sa triasli okná. Hneď som si predstavoval lietadlá, ktoré leteli do Vietnamu nemilosrdne bombardovať a zabíjať malé deti a starých ľudí.

Ovládla ma nespokojnosť. Plakal som nad tamojšou situáciou a nariekal sám nad sebou za to, že sa nachádzam v peknej izbe s pekne ustlanou posteľou, za to, že som sa dobre najedol a nemám žiaden problém. Zároveň som začal pociťovať silný duchovný pokoj. V istej chvíli ma ovládol spánok a spal som celú noc. Moja myšlienka sa nachádzala v blízkosti trpiacich vo Vietname, preto mi neprekážal hluk áut.

Tak rob aj ty. Maj na mysli, že vonku je vojna a zatiaľ čo sa všetci zabíjajú, ich majetky sú ničené, domy búrané a niektorí zomierajú od hladu, ty si zatvorený v prepychovom dome, ješ, piješ, platia ti, nehrozí ti nebezpečenstvo, počuješ len hluk tých, ktorí bojujú. Toto nech ťa podnieti oslavovať Boha, aby si nemusel brať upokojujúce lieky. Jediným riešením je dobrá myšlienka.

— Otče, keď idem do Tessaloník, stretávam sa s týmto problémom: Na ceste, po ktorej kráčam, stretávam rôznych žobrákov. Väčšina z nich sú cigánky s deťmi na rukách, ktoré tvrdia, že ich deti majú nejakú chorobu a prosia o finančnú pomoc. Obťažuje ma myšlienka, že klamú a neviem, čo mám robiť. Čo by ste robili vy na mojom mieste?

— Raz, — povedal som mu, — prišla ku mne žobrať jedna žena s malým dieťaťom v náručí a prosila ma o pomoc. Hneď som s ňou spolucítil a duša sa mi zarmútila. Mal som veľmi málo peňazí. Dal som jej päťsto drachiem so slovami: Odpusť mi, ale nemám pri sebe viac. Prosím ťa, vezmi si moju adresu a pošleš mi adresu, kde bývaš. Keď sa vrátim na Svätú Horu, ušetrím niečo a pošlem ti, aby som ti pomohol.

Zobrala si moju adresu a ja som videl, že pocítila akési dojatie. Po čase mi poslala list, ale bez spiatočnej adresy. V obálke bolo aj päťsto drachiem, ktoré som jej dal. Prosila o prepáčenie za to, že ma priviedla do ťažkej situácie, a zároveň mi ďakovala za preukázanú dobrosrdečnosť.

Myslím si, že aj v tomto prípade, ak má niekto dobrú myšlienku, nič nestratí, pretože existuje Boh, ktorý vidí srdcia ľudí a každého spravodlivo odmení.

Raz prišiel k starcovi istý novinár, v mysli ktorého sa nemohla usídliť dobrá myšlienka. Všetko videl v zlom svetle. Začal sa pýtať starca na rôzne veci, ktorými ho zarmucoval. Zrazu sa opýtal:

— Otče, prečo tu sedíte bezstarostne a pokojne a nevychádzate von, aby ste pomohli ľuďom, ktorí sa topia v problémoch?

Starec mu povedal:

— Tvoj stroj je pokazený a neustále produkuje zlé myšlienky. Čokoľvek by si videl, čokoľvek by ti povedali, nesprávne to pochopíš. Teraz ma vidíš tu na Atose a pýtaš sa, prečo nejdem pomáhať ľuďom. Keď pôjdem preč z Atosu, povieš, prečo sa túlam po svete a pokojne nesedím, keď som mních. Z toho dôvodu ti poviem len jedno: Naprav svoju pokazenú myšlienku a vedz, že inak funguje semafor na husto frekventovaných uliciach Atén a inak maják na pustých skalách.

Jedno odpoludnie som z Karves išiel k starcovi Paisijovi. Pred dvermi jeho kélie, pri plote, stál asi tridsaťročný muž a búchal na dvere, aby mu otvoril.

Keď som prišiel bližšie, starec otvoril okno a opýtal sa, kto je tam. Odpovedal som mu:

— To som ja, otče, aj tento muž.

Povedal mi:

— Vyžeň tohto muža.

On ho však začal prosiť:

— Otče, chcem sa s vami porozprávať.

V tej chvíli mu starec prísne prikázal:

— Odíď, pretože som z teba chorý. Nikoho nepočúvaš, len svoju myšlienku a nechceš robiť to, čo ti hovorím. Prečo sem stále prichádzaš? Aby sme strácali čas?

A vyhnal ho. Potom vyšiel von, otvoril mi dvere a povedal:

— Tento človek mi robí starosti. Nepočúva, keď mu niečo hovorím. Prichádza, pýta sa, a keď odíde do vzdialenosti päťsto metrov, znovu sa vracia späť a pýta sa to isté. Je tomu tak preto, lebo stále počúva svoje myšlienky. Potom zabúda a nechápe, čo mu hovorím.

Iný mladík počúval svoju myšlienku a veľmi nebezpečne sa odklonil od správnej cesty. Prišiel k starcovi a ten mu povedal:

— Nepočúvaj svoju myšlienku, lebo sa zblázniš. Nečítal si slová Starej zmluvy: Uveril sám sebe a bol oklamaný? Buď opatrný, pretože máš veľmi dobré „auto“, ale zle nasmerovaný volant. Usiluj sa nasmerovať ho správnym smerom, na dobré myšlienky. Urobíš to sám, s Božou pomocou. Nemôže to za teba urobiť nikto iný, pretože si slobodný.

Raz z pustovne priviedli istého brata, ktorý veril svojej myšlienke, že je svätý a že na svete neexistuje nikto iný, kto by sa mu vyrovnal. Opýtali sa starca, či s ním nemajú ísť k psychiatrovi. On im odpovedal:

— Takéto prípady nemôžu riešiť lekári, pretože mních by sa zosmiešnil aj pred svetskými ľuďmi. Lekár mu pomôže upokojujúcimi liekmi, ktoré v pokročilom štádiu môžu zabrať na niekoľko dní, ak ich niekto bude dávať mníchovi do jedla, čím zároveň preukáže duchovnú lásku a dobrým spôsobom sa bude snažiť napraviť jeho myšlienku. Tento problém je však duchovný a pochádza z egoizmu a nadmernej lásky a dôvery svojej myšlienke. Neexistuje horšia a strašnejšia vec, ako keď niekto počúva svoju myšlienku a dôveruje jej.

Tu starec prerušil svoje rozprávanie a jednému z bratov porozprával o troch ľuďoch, ktorí uverili svojej myšlienke a takmer padli do záhuby.

a) Prišiel sem istý mládenec, ktorému myšlienka hovorila, že má hlavu ako malý pomaranč, teda najmenšiu zo všetkých ľudí a ukazoval to svojimi rukami. Ja som videl, že jeho hlava bola normálna a dokonca trochu väčšia ako moja. Povedal som mu to, ale on trval na svojom a nedal sa presvedčiť.

Navrhol som mu:

— Chceš, aby som priniesol povraz a odmeral naše hlavy? Uvidíš, že to je tak, ako ti hovorím, a nie tak, ako ti hovorí myšlienka.

S týmto návrhom súhlasil, a tak som priniesol povraz, zmeral obe hlavy a zistil som, že jeho hlava je skutočne o dva prsty väčšia ako moja. No ani toto zistenie ho nepresvedčilo, preto som mu dal povraz, aby odmeral aj on. A hoci tiež zistil, že jeho hlava je väčšia, naďalej veril svojej myšlienke, ktorá mu našepkávala, že jeho hlava je malá. V tej chvíli som zvýšil hlas a takmer ho udrel za nevieru, ktorú nemal k triezvym ľuďom a za úplnú dôveru, ktorú prechovával k svojej myšlienke. Preto som ho vyhnal.

b) Istý človek v jednom meste hovoril, že stále počuje v uchu spievať vtáčika, ktorý robí cíu-cíu. Rozprával o tom všetkým svojim príbuzným a sťažoval sa, že kvôli spevu vtáka sa nemôže upokojiť.

Nikto nič nevidel, preto mu neverili. On sa ich však snažil presvedčiť, že v uchu má naozaj vtáčika a počuje ho. Jeho príbuzní o tejto záležitosti porozprávali istému lekárovi, ktorý im poradil, aby kúpili malého vtáčika v klietke a zavolali mu, nech príde navštíviť chorého.

Keď kúpili vtáčika, zavolali lekárovi, aby prišiel. Najprv mu dali vtáčika a potom povedali chorému, že ho prišiel vyšetriť lekár, aby zistil, čo je toto cíu-cíu, ktoré počuje.

Lekár schoval vtáčika do dlane, vošiel dnu a opýtal sa ho, aký má problém. Keď mu porozprával o vtáčom speve, ktorý počul, lekár sa ho opýtal, v ktorom uchu ho počuje. Muž ukázal ucho a lekár povedal:

— Uvidíme!

Chytil mu ucho, pozrel dnu a riekol:

— No jasné, v uchu máš zaseknutého malého vtáčika a ten ťa trápi! Sadni si a vyberiem ti ho.

Predstieral, že z ucha vyberá vtáčika, a keď mu ho ukázal, povedal:

— Tu je! Teraz niečo počuješ?

On s radosťou vykríkol:

— Nie, už to prestalo. Dobre, že si prišiel, pretože som mal veľké trápenie s uchom a ani títo tu mi neverili, ale vysmievali sa zo mňa!

c) Táto udalosť sa stala pred šesťdesiatimi rokmi v jednom monastieri na Svätej Hore Atos. Istý brat bol oklamaný diablom a myslel si, že sa dostal na takú vysokú úroveň svätosti, že si posvätil dokonca aj vlastný moč, ktorý považoval za svätú vodu.

Hovoril:

— Ja nepotrebujem sväté Prijímanie, pretože mám v sebe Krista.

Došiel až k tomu, že chcel mučenícky zomrieť. Raz sa pokúsil o samovraždu, ale otcovia ho chytili, zatvorili do izby a určili jedného brata, aby na neho dával pozor. Dbali na to, aby mu nikdy nedali vidličku ani nôž ani nič iné, čím by sa mohol pokúsiť „mučenícky zomrieť“ za Krista. Všetko dostával hotové a očistené.

Raz na veľký sviatok mali mnísi na obed sardinky v konzerve. Aj jemu priniesli jednu zatvorenú konzervu a odišli. Len čo mních otvoril konzervu a zbadal ostrý vrchnák, potešil sa, vzal ho do ruky a začal si rezať krk. Brat, ktorý na neho dával pozor, ho začul kričať od bolesti, pribehol k nemu, a keď ho zbadal skrvaveného, opýtal sa:

— Čo tam robíš?

Oklamaný mních mu odpovedal:

— Chcem mučenícky zomrieť a dostať mučenícky veniec.

Brat mu vytrhol z ruky konzervu a povedal:

— Čo? Mučenícky zomrieť? Ty, lenivý, sa z toho chceš vymotať s jednou konzervou? Keď je to Božia vôľa, brat môj, svoje mučenie si vytrpíš odo mňa.

Obviazal mu krk, priniesol kožený opasok a začal ho silno biť. Mních reval od bolesti a kričal:

— Prestaň!

Brat mu na to povedal:

— Chceš mučeníctvo? Tak zomrieš od bitky!

A on kričal:

— Nie, nechcem mučenícky zomrieť! To bolí!

Postupne si uvedomil svoj omyl, pokoril sa a uzdravil sa.

Tieto tri príklady vyrozprával starec Paisij mníchovi, ktorý k nemu priviedol diablom oklamaného brata, a ukázal, akú veľkú škodu môže utrpieť človek, keď počúva svoju myšlienku a verí jej.

Starec pokračoval:

— Svetskí ľudia sa bláznia, keď počúvajú svoju myšlienku a veria jej. Mnísi zase upadnú do omylu. Mních nesmie brať lieky, pretože liekom pre neho je pokora a pokánie. Keď tieto dva lieky stratí, bude sa trápiť, ale keď ich vráti do svojej duše, prestanú všetky problémy.

Niekedy vidíš deti, ako škaredo rozprávajú a hanobia svojich rodičov a hneď ich posadne diabol. Prijímajú diabolské energie a môžu dopadnúť zle, pretože hanobením a zlorečením rodičov, dávajú moc diablovi, aby zasiahol a zavládol.

To isté sa deje aj s mníchmi, keď prijímajú zlé myšlienky o svojom predstavenom a o svojich bratoch a súhlasia s nimi. Dávajú tak moc diablovi, aby proti nim bojoval.

Keď má človek skazenú myšlienku, počúva ju a dôveruje jej, nepočúva nikoho iného. Počúva len toho, ku komu má úplnú dôveru, preto keď treba pomôcť takémuto bratovi, musí mu pomôcť ten, komu dôveruje.

Ak sa brat rozbehne dole svahom a letí rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu, musíme mu dať takú „dávku liekov“, aby sme mu znížili rýchlosť povedzme na osemdesiat kilometrov za hodinu. Zároveň mu musíme preukázať lásku a snažiť sa napraviť jeho myšlienku a presvedčiť ho, aby ju nepočúval. Čím viac sa brat uzdravuje, tým viac sa znižuje „dávka liekov“ počas určitého obdobia.

Keď myseľ brata vybočuje z pokory a ustavične si vytvára predstavy, podávaný „liek“ mu bráni rozmýšľať a fantazírovať, čím sa do veľkej miery ohraničuje jeho predstavivosť. Prichádza na neho spánok, únava, nedbalosť, chuť do jedla a pokoruje sa aj telesne.

Keď človek uverí svojej myšlienke a padne do omylu, neexistuje žiadne automatické a divotvorné riešenie, aby sa spamätal. Ak sa chce uzdraviť, musí urobiť toto:

Najhlavnejšie a prvoradé je to, aby pocítil žalostný stav, v ktorom sa ocitol. Keď ho pocíti, musí sa kajať, vyrozprávať sa zo svojho poblúdenia a nikdy viac nepočúvať svoju myšlienku, ale rady zdravých duchovných kresťanov.

Po tretie, keď pocíti svoj žalostný stav, musí neustále prosiť o Božiu milosť, aby sa Kristus nad ním zľutoval a vytrhol ho z pomýleného zmýšľania.

Iný divotvorný spôsob nepoznám. Človek môže byť zachránený len prostredníctvom pokory.

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa k odberu – ODKAZ