Dnešná diabolská doba ničí ľudí

Mučenie ľudí nemá konca kraja. Všeobecný rozklad – celých rodín, dospelých, detí … Každý deň mi krváca srdce. Väčšina domov je plná frustrácie, vzrušenia, úzkosti. Ľudia sa cítia dobre iba v tých domoch, kde žijú podľa Boha. V iných domoch panujú rozvody, bankroty, choroby, v niektorých prípadoch užívanie psychotropných látok, drog a alkoholu…

Ľudia sú nešťastní: materiálne majú jedni viac, iní menej, ale všetci majú bolesti. Hlavne – keď chýba práca, sú dlhy, utrpenie, banky ťahajú z ľudí posledné peniaze, niektorí sú vysťahovaní z domov – to je celá hromada utrpení! A to sa nedeje len jeden alebo dva dni, ale aj celé roky.

Aké problémy svet má! Ak sa trápite kvôli druhým, a nie kvôli sebe, potom je celý svet viditeľný ako na röntgene, ktorý „presvitá“ duchovnými lúčmi. Pri modlitbe často vidím, ako nešťastné deti prechádzajú predo mnou smutné a prosia Boha o pomoc. Majú problémy a ťažkosti v rodine, tak aj ich matky sa veľa modlia – prosia o pomoc od Boha. „Naladím sa na rovnakú frekvenciu“, a takto s nimi komunikujem.

Dnešný svet je plný najrôznejších „bezpečností a poisťovní“, ale tým, že je vzdialený od Krista, cíti nemohúcnosť a bezbrannosť. V žiadnej ére nedošlo k tak veľkej bezbrannosti, ako u moderných ľudí. A keďže im ľudská bezpečnosť nepomáha, utekajú na loď Cirkvi, aby sa cítili v duchovnom bezpečí, pretože vidia: svetská loď šla ku dnu. Ak však vidia, že voda prúdi aj do lode Cirkvi, keď aj tam sú kresťania zamestnaní duchom tohto sveta, kde Duch Svätý nepôsobí, potom si budú budú zúfať, pretože sa nebudú mať čoho chytiť.

Svet je trýznený, hynie a všetci ľudia sú nútení žiť uprostred tohto svetského utrpenia. Ľudia cítia veľkú opustenosť a ľahostajnosť všade vôkol seba. Nemajú sa čoho chytiť. Priamo podľa príslovia: „topiaci sa chytá za svoje vlasy“, to znamená, že topiaci hľadá niečo niečo v sebe, čoho by sa mohol chytiť, ako sa zachrániť.

Loď sa potápa a niekto, kto chce byť zachránený, sa chytá stožiara potápajúcej sa lode, ktorý je podľa neho istota. Nemyslí nato, že sa stožiar s loďou potopí. Chytí sa stožiara a klesá ešte rýchlejšie ku dnu. Chcem povedať, že ľudia hľadajú niečo, o čo by sa mohli oprieť, čoho by sa mohli chytiť. A ak nemajú vieru, na ktorú sa môžu spoľahnúť, ak nedôverujú Bohu natoľko, aby sa len na neho plne spoliehali, potom sa nemôžu vyhnúť utrpeniu.

Raz v zime prišlo na moju kalivu (mníšske obydlie) osemdesiat ľudí – od študentov po režisérov divadla. So slzami sa ma títo ľudia pýtali, či by sa mohli so mnou rozprávať… Stav sveta je šialený. Každý niečo hľadá, ale väčšina nevie čo. Niektorí hľadajú pravdu v zábavných centrách, iní chcú nájsť Krista, miesto počúvania svetskej hudby…

Ľudia hľadajú pomoc u mňa. Nevidím na sebe nič dobrého a som prekvapený: čo na mne ľudia vidia, aby sa ku mne rútili tak závratnou rýchlosťou? Koniec koncov, naozaj kto som? Len tekvica s melónovou kôrou. Aj keď v dnešnej dobe sa namiesto melónu, konzumuje dokonca tekvica. Ľudia za mnou chodia z druhého konca sveta a ani naisto nevedia, či ma tu zastihnú alebo nie.

A aký je to pre mňa pocit? Po pravde, som hriešnik. Preto na jednej strane nimi opovrhujem, na druhej strane ma ich zmätok bolí. Čo to vlastne dosiahol tento svet, jednotlivec, človek?! Ako nízko sme to spadli?! Prorok Izaiáš hovorí, že príde čas, keď ľudia nájdu niekoho v rúchu a povedia mu: „Poď, urobíme ťa kráľom“ (Iz.3,6). Bože zmiluj sa nad nami!

Svätý Arsenius Kappadónsky čítal dvadsiaty ôsmy žalm o tých, ktorí znášajú nebezpečenstvo na mori. A ja si tiež pri jeho čítaní hovorím: „Môj Bože, koniec koncov, samotná zem – teda celý svet – sa stala nebezpečnejšou ako more! Ľudia sa vo svete duchovne topia. Keby nešťastníci vrhli aspoň jeden pohľad na Boha, veľa by sa zmenilo. Ale dnes ľudia na Boha nemyslia. Preto, keď sa im snažíte duchovne pomôcť, nenájdete návratnosť svojej snahy u nich, nemôžu vám porozumieť.

Neustále prosím Boha, aby zjavil svetu dobrých ľudí – kresťanov, aby pomáhali iným. Nech Boh dá takýmto dobrým kresťanom mnoho rokov života. Modlime sa, aby Boh osvietil svet a objavili sa ďalší ľudia – nie ako tí, ktorí dnes ničia svet, ale noví, čistí. Prosme Boha, aby sa objavili noví proroci. Modlime sa za mladých, aby sa chytili Krista. Im síce môže chýbať skúsenosť, ale nemajú ešte v srdciach zasiate klamstvá, ktoré považujú za pravdu.

Prosme Boha, aby osvietil nielen tých, ktorí patria do cirkvi, ale aj tých, ktorí sú pri moci, aby mali bázeň pred Bohom a boli schopní hovoriť nejaké osvietené slovo. Tí, ktorí sú pri moci iba s jedným osvieteným slovom, môžu behom okamihu zmeniť stav vecí vo svete. A jedným hlúpym slovom môžu zničiť celý štát. Dobré rozhodnutie je pre svet požehnaním a zlé rozhodnutie je pre neho katastrofou. Problémy ľudí nespočívajú iba v materiálnych potrebách, nielen v tom, že nemajú čo jesť a znášajú ťažkosti. Oveľa horšie je ich duchovné nešťastie.

Modlitba veľmi pomôže, aby Kristus dal ľuďom svetlo. Koniec koncov, Kristus neprestajne koná: vezme skrutkovač, kde je potrebné trochu lampu utiahnuť, kde ju treba trochu povoliť, a je poriadok, všetko sa razom zlepšuje. Keď Boh osvecuje niektorých ľudí, potom zlo klesá na cene, vytráca sa z dopytu.

Zamyslenia Starca Paisija

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa k odberu – ODKAZ