Nasledovanie Krista nie je možné, bez zrieknutia sa sveta

Nasledovanie Krista predchádza zrieknutie sa sveta. Nasledovanie Krista nemá v duši miesto, ak sa v ňom predtým nedosiahne zrieknutie sa sveta.

„Kto chce byť spasený,“ povedal Pán, „nech odmietne sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Ak si chce človek zachrániť svoju dušu, stratí ju.” (Marek 8: 34–35). “ Odkaz na písmo…

Ak niekto príde ku Mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, manželku, deti, bratov a sestry, ani svoju dušu, nemôže mi byť učeníkom. Lebo kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ ( Lukáš 14: 26–27 ).

Je rozdiel medzi názorom na vec a realizáciou

Mnohí sa blížia k Pánovi – málokto sa ho odváži aby realizoval nasledovanie. Mnohí čítajú evanjelium, tešia sa z neho, obdivujú jeho krásu a svätosť – no málokto sa odváži riadiť svoje správanie podľa pravidiel stanovených v ňom. Pán – aby všetci, ktorí sa chcú priblížiť a chcú ho milovať – vyhlasuje:

“Ak prichádza niekto ku mne,” a nepopiera svet i seba, “mojím učeníkom nemôže byť.”

„Toto slovo je kruté“, dokonca aj ľudia, ktorí navonok boli Jeho nasledovníkmi a boli považovaní za jeho učeníkov, hovorili o Spasiteľovom učení:

„Kto ho môže počúvať?“ ( Ján 6:60 ).

Telesná múdrosť odmieta nasledovanie

Takto telesná múdrosť posudzuje Božie slovo podľa jeho chybného pohľadu. Božie slovo je „život“ ( Ján 6:63 ), večný život, podstatný život.

Slovo mortifies “telesná múdrosť” (Rim. 8: 6), znamená – narodiť sa vo večnej smrti. Ona odporuje Božiemu slovu, pre tých, ktorí v tejto telesnej múdrosti hynú a tak tvrdia –

“Je to bláznovstvo, kto to môže počúvať?.” Pravda je ale opačná – v tom slove „ide o Božiu moc, ktorá má silu spasiť človeka“ (1Kor.1: 18 ).

Pádom sme toľko do seba vtiahli hriech, že sú ním nasýtené všetky naše vlastnosti, všetky pohyby duše. Odmietnutie hriechu, sa preto stalo zároveň odmietnutím našej duše.

Odmietnutie prirodzenosti poškvrnenej hriechom, je nevyhnutné prijať novú prirodzenosť obnovenú Kristom. Ak je jedom otrávené jedlo, vyhoďme ho; nádoba sa potom dôkladne umyje a vloží sa do nej nové, dobré jedlo, ktoré sa použije. Nasledovanie Krista je v Jeho sile, nie našej, veď bez Neho ničo nemôžeme konať.

Nasledovanie Ježiša – zrieknutie sa seba samého

Aby sme mohli nasledovať Krista, zrieknime sa najskôr svojho rozumu a svojej vôle. Myseľ aj vôľa padlej prírody, sú hriechom úplne poškodené; nebudú v žiadnom prípade zmierené s Božou mysľou a vôľou. Až ten, kto odmietne svoj vlastný rozum, je schopný nasať Božiu myseľ; ten, kto sa zriekne svojej vôle, sa stane schopným konať Božiu vôľu.

Zdvihnutie ťažkého kríža, sa nazýva dobrovoľná, úctivá poslušnosť Božiemu úradu napriek všetkým problémom, ktoré Božia prozreteľnosť vysiela a umožňuje. Reptanie a rozhorčenie v smútku a nešťastí je naopak – zrieknutím sa kríža. Nasledovanie Krista znamená „vziať jeho kríž“ : alebo inak – byť poslušný Božej vôli, pokorne uznávajúc samého seba hodného súdu, k odsúdeniu a trestu.

Pán, ktorý nám prikázal sebazaprenie, zrieknutie sa sveta a nosenie kríža, nám dáva zároveň aj silu naplniť jeho prikázania. Ten, kto sa rozhodne splniť toto prikázanie ohľadom nesenia kríža, okamžite uvidí túto nevyhnutnosť. Doktrína, ktorá sa zdala byť krutá pri povrchnom a mylnom pohľade skrze telesnú múdrosť, je vpravde najrozumnejšia voľba, naplnená dobrotou: stratených volá k spáse, mŕtvych – k životu, tých, ktorí sú kráčajú do pekla – zmenia smer do neba.

Kompromis a ospravedlnenie sa, v živote so svetom a s Bohom

Tí, ktorí sa nerozhodnú dobrovoľne sa vzdať seba a sveta, sú nútení robiť kompromisy. Keď príde neúprosná a neodolateľná smrť: potom sa i tak rozídu so všetkým, k čomu boli pripútaní: pravda sa odhalí až do tej miery, že človek musí odhodiť nielen veci ktoré ho držali v zajatí, ale aj svoje vlastné telo, ktoré pochovajú dolu, do zeme, ktoré budú jesť červy, pokiaľ sa úplne nerozpadne.

Sebaláska, pripútanosť k dočasnému a márnemu, sú ovocím sebaklamu, slepoty a duchovnej smrti. Sebaláska je zvrátená láska. Táto láska je šialená a zhubná. Seba milujúci, znamená – závislý na márnosti a pominuteľnosti, na hriešnych rozkošiach – je zároveň nepriateľom sám sebe. Je to samovrah: mysliac na to, aby mal rád seba a potešil sa – no vpravde sa nenávidí, ničí a zabíja večnou smrťou .

Pozrime sa okolo seba, ľudia sú pobavení, vzápätí zmätení, oklamaní márnivosťou! Poďme vstúpiť k svojim zmyslom, ktoré sú omámené márnosťou, zbavené správneho pohľadu na seba! Kto si za celý život vyslúžil vyznamenania, vzal si ich so sebou do večnosti? Nezanechali tu ľudia hlasné tituly, postavenie, veľkú nádheru, ktorou sa obklopovali?

Nezmyselnosť hromadenia a nasledovanie Krista

Ten, kto využil svoj život na získanie bohatstva, ktorý nazhromaždil veľa peňazí, získal pre svoj majetok obrovské plochy pôdy, zriadil rôzne inštitúcie, ktoré poskytovali bohatý príjem, žil v palácoch žiariacich zlatom a mramorom, jazdil na nádherných vozoch a koňoch – vzal si to do večnosti? Nie! Nechal všetko na zemi, telo sa musí teraz uskromniť len s malým miestom v zemi, v hrobe, rovnako veľkým, ako majú ostatné mŕtve telá.

Kto bol počas pozemského života zamestnaný telesnými zábavami a pôžitkami, trávil čas s priateľmi pri hrách a iných zábavách, hodoval pri luxusnom jedle, je nakoniec z bežného druhu života nevyhnutne vylúčený vekom. Nastáva čas staroby, chorôb a po nich príde hodina oddelenia duše od tela. Potom sa dozvieme, ale príliš neskoro, že slúžiť rozmarom a vášňam je sebaklam, že život pre telo a hriech je život bez zmyslu.

Učenie biskupa Brjančaninova

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa k odberu – ODKAZ