Otec mal dvoch synov… Zaujímavosti podobenstva

Ježiš hovoril ďalej: Jeden človek mal dvoch synov. Lk 15:11

Kto by nepoznal známe podobenstvo o dvoch synoch? Mladší si vezme svoj tretinový podiel, vydá sa do sveta, všetko prehýri a potom sa vráti k otcovi. Otec ho prijme, hneď vystrojí hostinu nevídaného prepychu. Starší brat sa vracia z poľa a keď sa dozvedá, že otec vystrojil hostinu mladšiemu bratovi, ktorý všetko prehýril a s prázdnou sa vrátil domov, zatne sa a odmietne sa hostiny zúčastniť. Otec ho prosí nech vojde, ale on odmieta otcovu ponuku.

Pokiaľ väčšina komentárov sa zameriava na mladšieho syna, v horšej pozícii je syn starší. Ten, ktorý bol neprestajne pri otcovi doma, pomáhal mu, pracoval na rodinnom šťastí. V tej dobe bol nepísaný zákon, že keď boli dvaja dediči, mladší dostal tretinu majetku a starší dve tretiny. Mladší syn si vybral tretinový podiel. Staršiemu synovi pripadli dve tretiny.

Obaja synovia sú si v jednej veci úplne podobní. Obaja nemilujú otca!!!

Mladší syn je úprimný, až mrazivo úprimný. Majetok sa totiž rozdeľuje podľa práva až po smrti otca. Ale mladší syn chce svoj podiel už za života otca, čo sa rovná tomu, ako keby pre neho otec zomrel.

Nie inak sa však k otcovi správa starší brat. Ten je síce s otcom v jednom dome, ale jeho jediným zámerom je dedičstvo, ktoré mu po otcovej smrti pripadne. Vo svojom hneve odkrýva svoju masku. V tej dobe sa otec veľmi zdvorilo oslovoval. Aspoň to minimum – otče. Starší brat ale hovorí:

Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi… Lk 15:29

Žiaden otec, žiaden – otče, žiadne formálne oslovenie ako sa na otca patrí – ale pohŕdavé oslovenie – pozri sa. Nikto by sa nemohol diviť, keby mu do hrude pritom pichal prstom.

Obaja bratia nemilovali svojho otca. On pritom miloval svojich synov. Obom vyšiel v ústrety. Mladšiemu vychádza v ústrety oveľa skôr, ako ten v pokání sa rozhodol učiniť rozhodnutie a mal pripravenú reč. Otec to nechce ani len počuť. No aj za starším synom vychádza von a dáva mu rovnakú ponuku na hostinu:

Ale otec vyšiel a prehováral ho. Lk 15:28

O čom vypovedajú títo dvaja bratia? Ich zmysel života bol vo vypočítavosti. Vôbec im nešlo o otca, ale o seba a svoje výhody. Nie sú v takomto postavení dnes aj kresťania? Nie je ich viera čistou vypočítavosťou, kalkuláciou bez toho, či ide o Boha Otca, o lásku k nemu? Či by nemala byť súčasť viery láska k Bohu?

V Kristovi Ježišovi totiž ani obriezka ani neobriezka nemá moc, ale viera činná skrze lásku. Gal 5:6

Mladší synovia zastupujú v tomto príbehu tých, ktorí sa obrátili a hľadali cirkev, zbor, hľadali Pána a chceli s Ním žiť. Ibaže majú problém. Starších bratov. Tých, ktorí majú korene až rodokmene svojej cirkvi, majú postavenie a slovo v zboroch.

Pokiaľ tí mladší synovia nepracovali, hýrili vo svete a užívali si rozkoší, starší bratia v cirkvách poctivo pracovali, odriekali si, namáhali sa. Otázka zostáva prečo a pre koho?

Neočakávajú len tak náhodou svoj výnosný podiel? Nemajú otca len nato, aby spísal závet podľa práva, keď oni preberú väčšiu časť majetku po jeho smrti?

Mohli by sme to aplikovať na farizejov, ktorí tento príbeh počúvali a usvedčoval ich o ich plytkej viere, ktorá na povrchu vyzerá majestátna, ale vo svojom jadre je sebecká. Ale rovnako sa dá počínanie staršieho brata aplikovať aj na kresťanov, ktorým nejde o otca – v tomto prípade o Boha Otca, o vzťah k Nemu, o Jeho milovanie, ale len o vypočítavú matematiku – niečo za niečo.

Tu sa stretneme s dvomi skupinami ľudí.

  • Prvá skupiny koná všetko pre Boha zo zištných dôvodov. Všetky skutky a práce pre cirkev, zbor, blížnych, konajú títo kresťania pre odmenu. Očakávajú od Boha plácu.
  • Druhá skupina s čírej vypočítavosti pochopí význam evanjelia, kde spása je bez skutkov a prác, prijme toto učenie, ale bez lásky k Bohu. Boh je len vykonávateľ ich spásy, akýsi robot alebo stroj, ktorý ustanovil spásu a oni ju takto prijali.
  • Nepovedali sme ešte o tretej skupine. To sú tí, ktorí prekročili neprestajné utvrdzovania sa vo viere, čo je ovšem veľmi dôležité, no rozhodli sa naviazať veľmi úzky vzťah s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým. Veľmi hlboko vošli do seba a svojich pohnútok života a prišli nato, že aj keď veria v spásu podľa písma, nemilujú Otca… S tým sa rozhodli niečo robiť, pretože toto je kľúčové v kresťanskom živote.

Hovorí sa jeden príbeh. Pán Ježiš kráča s učeníkmi, keď prídu ku skalám, kde je mnoho kameňov. Pán Ježiš učeníkom povie:

  • Kvôli mne si vyberte kameň a neste ho so sebou.

Peter premýšľa a vezme si maličký kamienok. Veď Pán Ježiš nepovedal, aký veľký má byť kameň. Na obed sa zastavia. Každý dá pred seba kameň a pán Ježiš ich premení na chleby. Podľa toho kto aký veľký kameň niesol, mal veľký chlieb. Keďže Peter niesol maličký kamienok, mal chlieb iba na jeden hlt. Zjedli a išli ďalej.

Opäť prišli k miestu, kde bolo veľa kameňov. Pán Ježiš im hovorí to isté:

  • Kvôli mne si vyberte kameň a neste ho so sebou

Tentokrát si Peter vyberie veľký kameň, s ktorým ledva kráča. Už vie že niesť malý kameň bola hlúposť, kvôli ktorej je teraz hladný. Prišli k jazeru. Pán Ježiš im hovorí:

  • Hoďte teraz všetci svoje kamene do jazera!

Peter sa rozčúlil a začal sa sťažovať, že keď mal malý kameň, Ježiš mu ho premenil na malý chlebík. Preto si vybral veľký kameň, ktorý musel hodiť do vody. Že je to nespravodlivé, akoby Pán Ježiš chcel Petra zosmiešniť. Pán Ježiš povedal:

  • Nehovoril som vám? Kvôli mne si vyberte kameň – kvôli mne!

Tento príbeh je príbehom nás, kresťanov. My premýšľame aký kameň si vybrať, aby sme neurazili Ježiša, na druhej strane aby sme z toho mali aj výhody. Ale Ježiš chce, aby sme to konali kvôli Nemu, na Božiu slávu a nie pre svoj prospech a zisk. Petrov postoj bol čisto sebecký a vypočítavý. Keď Ježiš neohodnotil jeho snahu, ba naopak kázal ťažký balvan hodiť do vody, prišlo rozčúlenie.

Tento príbeh vyšiel ako odozva na staršieho brata z nášho podobenstva. Rovnako dobre sa hodí aj na kresťanov, ktorí nemilujú Boha, nemajú s Ním vzťah, čoho dôkazom je mizerná modlitba, no zato uchopili spásu podľa písma.

Ak tu na zemi si nezamilujeme Boha, ak s Ním nemáme vzťah, všetko konáme s povinnosti (skutky), alebo z vypočítavosti (prázdne uchopenie viery), môžeme byť šťastní v nebeskom kráľovstve? Budeme šťastní na večnosti, keď milovanie Boha v tomto živote bolo len prázdnym pokrytectvom?

Príbeh o dvoch bratoch odhaľuje ďalšiu šupku z cibule našej viery. Pozrime sa na Judáša. Vari on neveril v Ježiša? Vari nežasol nad divmi a skutkami, ktoré Pán konal? Vari sa neradoval, ako v Ježišovom mene vyháňal spolu s učeníkmi po dedinách démonov? Tradícia hovorí, že Judáš videl v Ježišovi politického vodcu, ktorý reálne (fyzicky) vytrhne Izrael z rúk Rimanov.

Môže to tak byť, aj nemusí. Podstatou Judášovho zmýšľania bol vlastný záujem. On nikdy nemal s Ježišom vzťah. Nikde o takom niečom nečítame. Ján miloval Pána, ležal mu na prsiach, Peter aj keď bol prchký a tvrdý, miloval Ježiša. Ale Judáš vierou v Ježiša sledoval len svoj vlastný prospech.

Kresťania dnes konajú rovnako. Bez vzťahu k Bohu, k Ježišovi, k Duchu Svätému, bez lásky, hľadajú ako z Ježiša vymačkať nejakú šťavu. Nemôžeme povedať, že by Boh bol lakomý, práve naopak. Je až príliš rozhadzovačný, keď spásu ponúka zdarma každému, keď obeť Syna je pripravená pre každého človeka a je jedno či ide o zločincov, prostitútky, vrahov, narkomanov, alebo o vysoko morálnych ľudí.

Boh dáva človeku spásu zdarma, iba skrze vieru bez skutkov, čo je úžasná pravda. Ale keď pozeráme na kresťanov, čo s touto ponukou následne urobia, buď upadnú do stavu zásluh a doprosovaní sa odmien za to čo vykonali, alebo chladne prijmú vieru s vypočítavosti, keď Boh je len akýsi automat, do ktorého je potrebné vhodiť správne mince a vypadne nám lístok do neba.

Podobenstvo o dvoch synoch, je odhalením našej sebeckosti a nelásky k Otcovi. Kdesi tu prichádza šokujúci verš Pavla ktorý lásku dáva až nad vieru keď píše:

A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal – nič nie som. 1Kor 13:2

Nie je nič viac potrebnejšie hneď potom, ako človek uverí v Ježiša, aby s Ním aj nadviazal vzťah, kontakt, aby s Ním trávil čas. Keď sa niekto zamiluje do ženy, alebo žena do muža, neprestajne na seba myslia. My žiaľ na Boha myslíme len zriedka, na Otca, ktorý nám v Synovi vydobyl spásu, čo ho stálo to najdrahšie – nemáme čas a nemáme lásku. Výsledkom takéhoto vzťahu je plytká modlitba.

Modlitba je zrkadlom, ako veľmi milujeme Boha Otca. Ak nám to ide ťažko, v chvate, v rýchlosti, počas inej aktivity, keď sa sami nezatvoríme do komôrky, keď máme hluché modlitebné dni – náš vzťah s Tým, ktorý nám v Synovi daroval všetko, máme len povrchné Judášovo spojenie.

Prehodnoťme svoju lásku k Otcovi, k milujúcemu nášmu Bohu, objavujme Ho, rozjímajme nad Jeho slovom, otvorme sa Mu, pretože On je jediný, pred ktorým nemôžeme nič skryť. Boh už predsa nie je starozmluvný Hospodin, ktorý bol neprístupný a veľmi prísny. On sa nám zjavil v Synovi, aby odhalil svoju veľkú lásku k nám hriešnikom.

On si zaslúži aby sme Ho milovali zato, čo vykonal pre nás. Potom sa upraví aj náš modlitebný život. Spočiňme v Jeho náručí, pochopme svoj postoj v starom bratovi ktorý vyžaduje zmenu a hľadajme Ho celým srdcom. On sa tým ktorí Ho hľadajú dá nájsť:

Hľadajte Hospodina, kým sa dáva nájsť, vzývajte Ho, kým je blízko! Iz 55:6

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov