Verím I. Vierou si dieťa Božie

Ideme hľadať v písme. Zameriame sa na slovo veriť, verím. Ide o Grécke slovo – πιστεύω, ktoré chceme preveriť v novej zmluve, ako stojí, kde sa nachádza, s čím súvisí. Začneme Jánovým evanjeliom a skončíme listami, postupne. Prvé tri evanjeliá vynecháme, i keď aj tam sa toto slovo nachádza. Jánovo evanjelium je však evanjelium obranné proti prvým herézam, ako aj odpadu od viery k svojim skutkom. Začnime…

Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno, ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha. Jn 1:12-13

Krásny verš. Naozaj skvelý. Hľadajme v ňom skutky a nenájdeme žiadne. Nenachádzame tu žiadne podmienky, len vieru. Ktorí sú to čo Ho prijali? Tí, ktorí veria v Jeho meno. Tu vidíme, že sa viera vzťahuje na meno Ježiš. Nevzťahuje sa na Jeho skutky, ukrižovanie, obetu – ale na Jeho osobu, presnejšie na meno Jeho osoby.

Ak teda drahý čitateľ veríš v meno Ježiš, stávaš sa Božím dieťaťom, si zrodený nie z krvi, nie pôrodom zo ženy, ale z Boha. List Rimanom hovorí:

Lebo všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží. Rim 8:14

Ako vieš že si syn Boží? Tak, že si uveril v Ježiša, uveril si v Jeho meno, v Jeho osobu. Tento verš z Rimanom predchádza iné verše ktoré hovoria:

A tak teda, bratia, povinní sme nežiť telu podľa tela, lebo keď podľa tela žijete, iste umriete, ale ak skutky tela duchom umŕtvujete, budete živí. Rim 8:12-13

Tu by sme sa mohli preľaknúť, pretože je tu reč o skutkoch. Je tu podmienka – keď… Bežný čitateľ si povie, že nechodí podľa ducha neprestajne, že má mnohé chvíle, keď chodí podľa tela. Tu ide o posväcovanie svojho života, nie o spásu. Posväcujme sa, každý koľko vie a koľko vládze. Ale spása je z viery v meno – Ježiš.

Môžete si povedať, že za podmienkou – KEĎ – je povinnosť, nežiť podľa tela, pretože tak umrieme. Nežime podľa tela, ale nespájajme to so spásou. V prvom rade sme ľudia telesní ako aj duchovní. Telesnosť je prítomná a tá nás zvádza a bude zvádzať do konca života k odporu proti Duchu, bude nás sťahovať do smrti. Telo smeruje k smrti, obrátená duša k Bohu. My žime čo najviac pre dušu a nie pre telo. Ale pamätajme nato, že nikdy dokonale nebudeme pre dušu žiť. Ani Pavol, Peter, Ján, dokonale nežili pre Ducha.

Ale si poviete, že oni predsa vo veľkom množstve Duchom umŕtvovali skutky tela. Aj vy ak ste uverili, tak konáte. Ako je to možné? Pretože viera v Ježiša, vás prebudila z duchovného spánku, alebo z duchovnej smrti. Už nežijete len pre telo, ale živíte sa modlitbou, písmom, duchovnými piesňami, chodíte do zboru kde spoločne spievate na slávu Boha, myslíte na Boha, rozjímate o Bohu. Toto sú vaše skutky duchovnosti.

Je pochopiteľné, že čím viac v nich budete žiť, tým lepšie pre vás, tým budete bližšie k Bohu. Ale už nie ste v tom rozpoložení, v akom ste boli pred obrátením – že ste bibliu nečítali, nemodlili sa, o Boha sa nezaujímali, nerozjímali nad slovom a vierou.

Takže sa netrápte tým, že máte umŕtvovať neprestajne skutky tela. Neprestajne to nedokážete, ste slabí aby ste to dokázali. Nikto nikdy to nedokázal, sme hriešni, naše telo neprestajne stojí proti Duchu. Ale ak veríte v Ježiša, tu konkrétne v Jeho meno – ste Božie dieťa bez ohľadu dĺžky, výšky a času vášho chodenia v Duchu. Ten verš potom pokračuje takto:

Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! Rim 8:15

Môžete mať strach – napríklad hlásať evanjelium – aj keď tu Pavol hovorí, že sme neprijali ducha otroctva aby sme sa báli. On sám mal strach hovoriť v zboroch. Veď píše o svojej službe, kde sa až strachom triasol, pričom nebol výrečný. No Duch ktorého máme sa v nás znenazdajky môže prejaviť bez toho, že by sme to tak my sami chceli. Jednoducho vybuchneme v obrane viery niekde, kde by sme to nečakali. Preto písmo hovorí:

A keď vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa vopred, čo budete hovoriť; ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Lebo nie vy ste to, ktorí hovoríte, ale Duch Svätý. Mk 13:11

Podstatný je ten záver – prijali ste ducha synovstva, keď voláte – Abba, Otče. Voláte Boha svojim Otcom? Máte problém povedať Bohu – Abba – Ocko, Otecko, česky Táto, Tatíčku? Verím že nie. Ak by ste neboli kresťanmi, pred svojim uverením, sotva by ste zavolali na Boha – Otec, Tatíček. Zdalo by sa vám to hlúpe. Ale keďže máte Ducha Božieho, voláte Boha bez problémom svojim Otcom nebeským. Otčenáš sa práve tak začína – Otče náš, ktorý si v nebesiach…

Takže tu sme sa stretli v prvom kontakte so slovom – verím. Išlo o vieru v meno Ježiš. Nešlo o hlbokú vieru – Ježiš bol ukrižovaný pre naše hriechy, zomrel, bol pochovaný, vstal zmŕtvych. Tu ide o vieru v meno Ježiš. Táto viera nám zaručuje že sme deťmi Božími, že sme vedení Duchom, keď voláme Boha svojim Otcom.

Všetko je to bez našich skutkov a námah. Nikde tu nie je ani len náznak pokánia, odvrátenia sa od hriechu, obrátenia, výzvy modliť sa modlitbu spasenia a podobne. Je tu len viera.

Takže tu stojí otázka – veríš v Meno Ježiš? Nie či ťa toto meno môže spasiť, ale či ti toto meno dáva privilégium zapadnúť do Božej rodiny, do Kristovej rodiny? Tvoja odpoveď je verím že jasná – verím v Ježiša, verím v meno Ježiš, ktorým je označená osoba Božieho Syna, som tým pádom Božím dieťaťom, Boh je mojim otcom…

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov