Cesta spásy I. Hriech

Nebudeme citovať ťažké definície hriechu, ale v príkladoch si ukážme, o čom sa to vlastne ideme zhovárať. Ako by som definoval hriech ako laik? Keď urobíme niečo zlého, ide o hriech. Ale ako človek vie, že urobil niečo zlé? Isto, svoje robí rodina v ktorej človek vyrastá. Ale odkiaľ rodina alebo spoločnosť vie rozlíšiť dobro od zla? Je to zapísané v desatoru! To nás naviguje k tomu, aby sme nekradli, neklamali, neohovárali, netúžili po cudzích majetkoch, nerúhali sa Bohu ani ľuďom atď. Ale čo domorodci?

Keď začalo letecké cestovanie svetom, objavovali sme domorodých ľudí, ktorí nič nevedeli o civilizácii. Nikdy nepočuli o desatoru a predsa ho vo svojich kmeňoch zachovávali. Vedeli, že krádež či vražda je zlá a mali zákony, kde tieto prehrešky súdili. Vedeli že vziať niekomu manželku je zlé, že zlosť a ohováranie sú zlé a hľadali Boha, ktorého si nahradili modlami. Odkiaľ to mali?

Bez písma by sme sa len domnievali o tejto otázke nejasnosti, vytvárali by sme si teórie. Ale Božie slovo osvecuje túto vec. Boh dal desatoro do srdca každého človeka. A nielen to. Dal do srdca každého človeka aj svedomie, ktoré na toto desatoro ukazuje, keď ho prekročíme, ale aj keď sa snažíme podľa neho žiť. Človek je šťastný ak podľa desatora žije, je spokojný – naopak – ak človek desatoro prekračuje, ne nešťastný a nespokojný.

Veď keď pohania nemajú zákona, od prírody činia, čo požaduje zákon, nemajúc zákona, sami sú si zákonom ako takí, ktorí dokazujú, že im je konanie podľa zákona vpísané do srdca. O tom im súčasne vydáva svedectvo svedomie a ich myšlienky, keď sa navzájom obžalúvajú, ale aj obraňujú. Rim 2:14-15

Žiaľ, človek po páde Adama viac prekračuje zákon, ako do dodržiava. Vzťah Boha a človeka schátral, bol zničený. Písmo hovorí:

Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej… Rim 3:23

Všetci sme zhrešili – všetci do posledného. Nie je nikto na tomto svete, kto by nebol hriešny. Neexistuje nikto, kto by nekonal zlo. Písmo dokonca hovorí, že sme mŕtvi. Duchovne mŕtvi. Náš duch, naša duša, je mŕtva. Nie voči svetu, voči pôžitkom a hriechu – ale voči Bohu.

Boh je pre dušu mŕtvy, duša Boha považuje za prelud, i keď svedomie jej ukazuje skrze zapísané desatoro v srdci, že má Boha milovať. Mŕtva duša Boha nemiluje. Je sama sebe pánom, nenávidí aby niekto iný nad ňou panoval. Už vôbec nie Boh. Písmo hovorí, že Boh nás oživil z tohto stavu mŕtvoľnosti.

Keď sme boli mŕtvi v previneniach, spolu nás oživil s Kristom… Ef 2:5

Náš vzťah s Bohom je od počatia na mŕtvom bode. Nechceme Boha, nepotrebujeme Boha, vystačíme si sami, odmietame Boha, popierame Boha. Pozrime sa teraz na druhú stranu – z Božieho pohľadu na nás.

Boh je duchovne absolútne čistý, bez akéhokoľvek hriechu. Boh dokonca hriech nenávidí. Naproti tomu my sme duchovne špinaví, plní hriechov.

Predstavme si človeka, ktorý narazí na mŕtve zviera, ktoré sa rozkladá. Určite ste niečo také zažili. To mŕtve zviera veľmi páchne, neznesiteľne smrdí, že sa mu oblúkom radšej vyhneme a zatajíme dych, aby sme sa nepozvracali.

Takto Boh vidí človeka. Tým, že sme plní hriechov, sme pre Boha odporní, mŕtvi, zapáchajúci. Písmo hovorí, že do Božej prítomnosti nemôže vôjsť nič nečistého, teda človek nemôže prísť k Bohu. Izaiáš povedal:

Vaše neprávosti spravili priehradu medzi vami a medzi vaším Bohom, a vaše hriechy skryli pred vami jeho tvár, aby nepočul. Iz 59:2

Vidíme tu separáciu. My sme mŕtvi duchovne, nemáme záujem o Boha. Boh zase nenávidí hriech, ktorého sme my nositeľmi. Vytvorila sa priehrada medzi Bohom a človekom. Naše hriechy spôsobili to, že Boh skryl svoju tvár a nechce nás počuť.

Teda bariéry sú postavené z oboch strán – z našej ako aj Božej. V tomto postavení sme my v nevýhode, pretože ide o náš večný život a nie o Boha, ktorý je sám životom a darcom života.

Boha naše hriechy urážajú, nechce o nás nič vedieť, nechce sa na nás pozrieť, ani nás počuť. V Božej mysli sa vynorila myšlienka, že človeka totálne zahubí, Boh ľutoval že človeka stvoril:

A Hospodin riekol: Zahladím človeka, ktorého som stvoril, s tvári zeme, zahladím všetko od človeka až do hoväda, až do zemeplazu a až do nebeského vtáka, lebo ľutujem, že som ich učinil. Gn 6:7

Toto je totálne mŕtvy bod, najchladnejšie miesto aké môže byť. Človek odmieta Boha, Boh odmieta človeka. Človek vo svojej zaslepenosti si myslí, že všetko je v poriadku keď Boha nepotrebuje, Boh vidí hlúposť človeka a chce ho úplne vyhladiť zo zemského povrchu.

Toto urobil hriech. Toto urobilo oddelenie sa od Boha. Toto spôsobil pád Adama. Človek v tomto postavení nemá žiadnu nádej na dobrú budúcnosť. Čaká ho len večná smrť a temnota. Čaká ho beznádej. Najhoršie na tom je fakt, že človek Boha nebude prosiť, aby zmenil jeho údel.

Človek má povedomie Boha a svedomie na Neho aj ukazuje. Preto človek úplne nezavrhol duchovno, nezavrhol duchovný život – ibaže namiesto Boha si vytvoril svojich bohov, bôžikov a modly, ktoré mu údajne pomôžu v živote, ako aj po smrti. Tak vznikli svetové náboženstvá, ktoré sa svojou silou chcú spasiť.

Ľudské zmýšľanie ohľadom nábožnosti je vždy v postavení vlastnej spásy, kde Boh je len ten, kto pomáha. Človek chce svojim úsilím získať večnosť, nebo, posmrtné výhody. Ak si vytvára Boha, vždy ide o slabého bôžika podľa svojich predstáv, ktorý bude podriadený jeho víziám.

Buď sa človek bojí svojich bôžikov, ktorým obetuje pretože verí, že obety zmieria hnev bôžika alebo bohov, alebo má boha ktorý skáče tak, ako človek píska. Človek nedokáže prijať Boha zvrchovaného, ktorý vládne nad každým okamžikom ľudského života. Nato je potrebné duchovné prebudenie, alebo obrátenie.

Takže ak sa pýtame dnes nato, čo je to hriech, vidíme tu postavenie človeka pred Bohom, ako postavenie žalostné a beznádejné. Okrem toho hriech človeka ničí zvnútra ako mor, ako malomocenstvo, keď tento hriech zasahuje do všetkých oblastí jeho života ktorý sa mu rozpadá ako malomocnému telo.

Náboženstvo je len chabou nálepkou, ktorá by mala nahradiť skutočný vzťah s Bohom, pretože náboženstvo je len ľudské úsilie. Pozrime sa do sveta, do náboženstiev, vždy tam nájdeme skutky človeka. Či už budeme hľadieť na mimokresťanské náboženstvá, alebo aj kresťanské, nájdeme v nich prácu na svojej spáse. Človek sa svojimi skutkami chce spasiť, zachrániť. Bez Boha. Boha opäť v tomto svojom úsilí vynecháva.

Nemôže nás zachrániť pätoraká modlitba smerom k Mekke, rovnako tak pálenie sviečok, pôsty, modlitby, obety, sviatosti, charita, pomoc núdznym, opatrovanie chorých, atď. Aj keď tieto veci sú dobré a len hlupák by sa proti nim postavil – predsa nemajú so spásou nič spoločného.

Len Boh nás môže očistiť od našich hriechov – neprávostí a prestúpení zákona. Len On môže zmeniť náš biedny stav na stav vznešený. Všetky naše snahy sú len oklamaním samých seba, že naše dobré skutky niekde zavážia a budeme za ne odmenení. Je to falošné hladenie svojho ega, že sme niečím, čím nie sme.

Musíme sa preto vydať na cestu záchrany a to z Božej perspektívy, z Jeho návrhu spásy a jej ustanovenia. My si nemôžeme vymyslieť svoju záchranu podľa seba, ale prijať Božiu záchranu podľa Neho.

Náboženstvá sú o tejto slepej ceste – vytvoriť si vlastný model spásy a tohto modelu sa držať bez ohľadu toho, či je alebo nie je správny. Ale je to Boh, kto nám dal spásu, záchranu podľa Jeho podmienok a Jeho cesty. My sa musíme vydať na túto cestu – jedinú cestu a jedinú možnosť záchrany človeka…

Pokračovanie…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov