Nie som protestant ani evanjelikál

V poslednej dobe sa stretávam často s tým, že sa ma ľudia snažia zaškatuľkovať. Zmýšľanie dnešného kresťanstva spočíva v tom, že buď kresťana označíme ako katolíka, pravoslávneho, protestanta, evanjelikála, reformovaného, alebo nejakého sektára z radov Mormonov či Jehovistov.

Všímam si, že akonáhle človek vyznáva vieru len v Ježiša, hneď má na sebe nalepených sektárov, ktorým o samotnú vieru nejde, ale len o nepodstatné okrajové učenia, aby sa utvrdili vo svojich omyloch, pretože Duch im našepkáva, že blúdia. A preto – nájsť podobne zmýšľajúcich bludárov je pre nich výhra a povzbudenie vo falošnej viere. No tak či tak sa v niečom vždy v nezhodnú, pretože im nejde o Krista, ale o vlastnú potechu z vlastnej pýchy a nezlomnosti čo do tvrdej šije…

Neprestajne sa snažím písať, že som slobodný kresťan. Čo to ale znamená?

Znamená to jednoducho to, že verím v správne veci, ktoré sa v cirkvi objavili pod Duchom Svätým a je jedno z ktorého tábora učenie vzišlo. Vyznávam Nicejské vierovyznanie, ktoré budem podrobne rozoberať. Uznávam prvých 7 koncilov cirkvi do jej rozkolu. Po rozkole uznávam už len protestantské staro-objavené spasenie len z viery. Inak protestantizmus nemá veľa čo človeku ponúknuť ani čo do učenia a už vôbec nie do posvätenia.

Tu sa mnohí zarazia a opýtajú sa. Ty uznávaš prvých 7 koncilov? Ale to musíš uznávať aj doktríny ako sú – Theotokos, Božia rodička, či úctu k ikonám. Bližšie to tu priblížim, podrobne v ďalších článkoch.

Protestanti majú z týchto vecí až satanisticky desivé kŕče, keď ich pri týchto témach hádže do ohňa a do vody, ako chlapca z podobenstva, trieskajúc bibliou človeka po hlave.

Treba si uvedomiť jednu vec. Ak sa cirkev mýlila v akomkoľvek koncilovom vyhlásení, potom sa mýlila aj v otázke správností biblie. Ale ak cirkev správne určovala vieru pod mocou Ducha, potom správne ustanovila aj bibliu.

Ak sa chce Jehovista oháňať len písmom, alebo ktorýkoľvek protestant, musí uznať aj všetky dogmy cirkvi. Ak tak neurobí, potom sa nemôže odvolávať na bibliu, pretože tá istá cirkev ktorá bibliu ustanovila, ustanovila aj Trojicu, Božstvo Ježiša, atď. Nie je možné, že cirkev ustanovila dogmy nesprávne, pritom v zložení písma – čo bola veľmi ťažká práca – sa nemýlila a písmo ustanovila správne. Toto môže napadnúť len riadne chorú hlavu…

Čo do otázky Theotokos – Bohorodičky, nejde o problém Márie a jej úcty, ako sa mylne protestanti nazdávajú. Tu ide o problém Ježiša, ako Boha a človeka v jednej osobe. Cirkev si nekládla otázku, či povýšiť alebo inak si uctiť Matku Ježišovu. Cirkev si kládla otázku, koho vlastne Mária porodila?!

Keďže neznalosť protestantov v tejto veci zachádza až do krajnej hlúposti, je potrebné vieru cirkvi vedenú Duchom Svätým do rozkolu, hlbšie vyložiť. Nie je možné, aby cirkev správne zoradila biblické knihy, na druhej strane sa mýlila v otázke Trojice, či Božstva Ježiša Krista. Duch Boží viedol cirkev ako v čase prenasledovania, tak aj v čase spojenia sa s pohanským Rímom.

Ak sa ale budeme odvolávať na jednotlivcov v cirkvi, cirkevných učiteľov, tak poriadne narazíme. Augustín učil rôzne učenia, ktoré však koncily nikdy neschválili. Koncily nehovoria o očistci, nehovoria o vyvolení a kalvinistickom ponímaní spásy, nehovoria o predurčení. Napriek tomu mnohí protestanti sa na Augustína odvolávajú a doktríny ktoré sa nikdy doktrínami v cirkvi nestali, považujú za pravdivé.

Cirkev vystupovala v ranných časoch ako celok, zložený z východu a západu. Každý jeden výrok, každú jednu doktrínu, cirkev podriaďovala pod celoplošnú vieru na ekumenických konciloch. Augustín v mnohých otázkach podľa východu blúdil a preto na východe nie je označený za svätého, ale len za blaženého.

Prakticky jednotlivci sa v otázkach viery mýlili vždy. No práve nato bola ustanovená cirkev, aby učenie ujednotila. Treba si uvedomiť, že biblia má na každú jednu doktrínu dva pohľady.

  • Biblia hovorí o večnom utrpení, na druhej strane hovorí o večnej smrti – deštrukcii.
  • Biblia hovorí o vyvolení, na druhej strane hovorí o slobodnej vôli
  • Biblia hovorí o Božstve Ježiša, zároveň Ježiša označuje za človeka
  • Biblia hovorí o spánku po fyzickej smrti, zároveň odhaľuje že po smrti sú duše kresťanov s Kristom
  • Biblia hovorí o tisícročnom kráľovstve, kde by mal vládnuť Ježiš, zároveň hovorí iba o jedinom druhom príchode Ježiša, keď tisícročné kráľovstvo hovorí o dvoch druhých príchodoch.
  • Biblia hovorí o spasení len z viery, zároveň požaduje vieru dokázať skutkami
  • Biblia hovorí o dokončenom diele Ježiša za nás, zároveň nás vedie aby sme v tomto diele pokračovali svojimi životmi
  • Biblia hovorí o spasení len z viery, zároveň od kresťanov požaduje nasledovanie Ježiša.

Neexistuje v písme učenie, ktoré by nemalo svoj protiklad. Každá jedna dogma má svoju proti-dogmu. V tom je úloha cirkvi, aby správne určila kde je pravda a ja osobne nemám dôvod neveriť cirkvi do rozkolu, že stála v omyle. Sú to sekty ktoré vždy upadajú do extrémov, buď na jednu stranu ktorá je nesprávna, alebo zastávajú presne opačné učenie ako hlásala cirkev z moci Svätého Ducha.

Jednotlivci v cirkvi mali každý nejaký ten svoj pohľad na danú vec, ale v tom je sila kresťana, že sa podriadi, v pokore sa poddá pod učenie cirkvi, drží si v srdci vieru a podľa vzoru Ježiša posväcuje svoj život na slávu Boha a pritiahnutie pohanov ku Kristovi.

Prečo je dvojaké učenie v písme? Aby oddelilo skutočných kresťanov od falošných. Zlá burina – sekty – vždy popri kresťanstve rástli a snažili sa pravú vieru prekrútiť a zdeformovať. V dnešnom voľnomyšlienkárskom svete sa im to darí viac, ako kedykoľvek inokedy predtým.

Dnes burina zlého učenia sa tak veľmi rozšírila, že táto burina ničí všetko, čo cirkev v moci Ducha Svätého ustanovila. Ježiš sa pýta, či ešte nájde vieru na zemi a celé to smeruje k tomu, že viera ktorú cirkev vždy učila, bude totálne zničená a nikde sa nebude objavovať.

Je potrebné rozlišovať medzi osobitnými ustanoveniami cirkví a dogmatickými vyhláseniami koncilov do rozkolu. Cirkvi si osobitne ustanovili obrady, liturgie, sviatostný systém, čo sú interné záležitosti cirkvi, nejde o vieroučné dogmy, i keď neskôr jednotlivci vyhlasovali, že aj tieto veci spadajú pod vieru a spásu čo je omyl.

Po rozkole sa už nedá hovoriť o jednote Ducha cirkvi a preto všetky koncily – po siedmom spoločnom koncile jednotnej cirkvi – nemajú žiadnu váhu. Východná cirkev v podstate už žiadne koncily nemala (okrem jedného) a západná cirkev aj keď mala svoje koncily, spadajú len do jej vierouky, ktorá nie je dôležitá, veď celá viera je dávno vypovedaná. Načo tvoriť dodatky a novoty, ešte k tomu nesprávne?

Boh vytvoril ešte jeden zásah do dejín cirkvi, keď reformácia oprášila Pavlovo učenie – spasenie z viery bez skutkov, i keď podnes sa tohto učenia do hĺbky protestanti nedržia.

Ak Nicejské vyznanie hovorí – verím v jednu všeobecnú apoštolskú cirkev – ide o to, že človek je súčasťou tejto cirkvi, ak verí v ustanovenia tejto rannej apoštolskej cirkvi. Protestanti si veľmi dobre uvedomovali pravdy cirkvi a preto sa neodkláňali od učenia cirkvi prvých koncilov. Odsúdili všetkých heretikov tých časov spolu s apoštolskou cirkvou. Tu sa ale bavíme o hlavných protestantských smeroch. O menších zboroch sa toto povedať nedá.

Na jednej strane protestanti Nestoria odsúdili za nesprávne chápanie Kristovej osoby, na druhej strane o Márii mlčia. Taktiež mlčia v otázke ikonoborectva, i keď sú veľmi tvrdo zaujatí proti bežným obrazom, čo im kvitujem, pretože to je tak správne. O ikonách sa budem zmieňovať inde.

Ak by totiž protestanti vystúpili proti akejkoľvek dogme cirkvi, v tom prípade nemôžu sa nejako odvolávať na písmo, ktoré táto istá cirkev ustanovila a zložila do podoby, v akej sa dnes nachádza.

Ibaže protestantizmus sa ako celok okamžite rozpadol. V momente vo svojej pýche a svojvoľnosti, sa začal odchyľovať od cirkvi, jej učenia a dogmy ktoré boli koncilmi ustanovené, šmahom ruky spochybnili.

Melanchton, hlavný teológ Augsburského vyznania, prvého vyznania protestantov vzdychal, že keby bol vedel, že protestantizmus sa rozrastie do nových a nových učení, že poprie všetko čo cirkev v ranných časoch ustanovila – nikdy by sa nebol púšťal do tohto projektu.

Luther nechcel odtrhnutie sa od cirkvi, on chcel jej nápravu. V tom čase to však bolo nemožné, pretože západná cirkev bola na tom zle. Ale keď videl čo sa stalo v momente, ako sa protestanti odtrhli od Ríma, taktiež si zúfal a bol z toho vykoľajený. On sa mylne nazdával, že zachová učenie cirkvi, iba napraví zlé učenia a omyly.

Ale satan okamžite konal svoje dielo a nič také sa nestalo. Protestantizmus sa rozbil na tisíce a tisíce sa hašteriacich siekt, ktoré nevedia, že písmo na ktoré sa odvolávajú sa nedá vyložiť bez Ducha jednotnej cirkvi, pretože je úmyselne napísané v dvoch pohľadoch, aby sa heretici potkli.

Protestantizmus dnes nie je v jednote ani v jedinej dogme, v jedinej doktríne. Týchto tisíce proti sebe stojacich siekt, sa hádajú na každej jednej kresťanskej pravde. Neexistuje u nich žiadna jednota, okrem jednej – ukázať prstom na katolíkov – oni sa mýlia a my stojíme v pravde. Toto je jediná vec, na ktorej sa protestantizmus dokáže zjednotiť.

Preto nie som protestant, či iná odnoš – baptista, letničný, adventista, evanjelikál, reformovaný a podobne. Ja osobne beriem Lutherovo ranné stanovisko, že cirkev je potrebné napraviť, nie všetko zničiť a na tejto neúrodnej púšti čosi stavať, čo nebude mať ani len poriadne základy a zaručene sa zrúti.

Preto som slobodný kresťan, nie som zviazaný denomináciami. Na druhej strane si vážim cirkev a jej vyhlásenia na konciloch. Kritizujem jednotlivcov a ich vychýlené pohľady na jednotlivé dogmy. Kto z nás však neodchádza od učenia? Preto je stĺp a opora – cirkev, ktorá vďaka Bohu, zvláštnym spôsobom vyhlasovala správne verdikty.

Ak by to tak nebolo, potom by Boh nebol zvrchovaný. Pretože v konečnom dôsledku každý kto verí v zvrchovanosť Boha vie, že nič sa neudeje bez Jeho vôle. Ak niekto útočí na konečné koncilné vyhlásenia rannej cirkvi, útočí na samotného Boha, ktorý tieto pravdy ustanovil podľa svojej vôle.

Svojvoľník sa nemá čoho chytiť. Dnes verí tak, zajtra inak. Podľa toho aké nové učenia zafúka, tak sa ako strom ohýba.

Jednotlivé závery koncilov a ich dogmy bolo potrebné hlboko preštudovať a dostať sa do problematiky vtedajších časov. Dnešní kresťania si prečítajú slovo – Theotokos – Bohorodička a absolútne nevedia, o čom tento spor bol a čo za tým stálo.

Ide o ľudí, ktorí všetko prejdú narýchlo, za hodinu sú odborníci v danej problematike. Stačí im podsunúť vytrhnutý verš z písma, alebo nejakú pochybnú kázeň, najlepšie veľmi krátku, alebo video sektárov, plné lží a nepresností. Sú podobní ľuďom, ktorí čítajú noviny nový čas, kde je minimum informácií, ale veľké obrázky, aby zhlúpli a vytvorili si podsunutý názor.

Preto sa budem venovať prvým siedmym koncilom a hájiť pravdu ktorá v cirkvi bola, napriek jednotlivcom a ich názorom, napriek pohanstvu ktoré sa do cirkvi dostalo. Nezaujímajú ma tiež interné učenia cirkvi o očistcoch, či liturgických pravidlách. Preto budem preverovať jednotlivé ustanovenia a brániť ich. Tu je ich zoznam:

  • Nicejský koncil (325) Odsúdil arianizmus, podľa ktorého Syn nie je bytostne totožný s Otcom.. náuka Cirkvi: Ježiš Kristus je pravý Boh (homousios)
  • Carihradský koncil (381) Definoval učenie o božstve Ducha Svätého a odsúdil macedonianizmus.
  • Efezký koncil (431) Odsúdil náuku carihradského patriarchu Nestória, ktorý spochybnil Božstvo Ježiša Krista a Panne Márii uprel titul Bohorodičky (Theotokos).
  • Chalcedónsky koncil (451) Odsúdil monofyzitizmus – teda učenie o jedinej prirodzenosti Ježiša Krista. Monofyzitizmus vyznáva len božskú prirodzenosť Krista. Náuka Cirkvi: v Kristovi sú dve prirodzenosti (hypostáza)
  • Carihradský koncil (553) Odsúdil tzv. tri kapitoly nestoriánov. (Teodor z Mopsvestie, Teodor z Cyru, Ibas z Edessy)
  • Carihradský koncil (680)
    Odsúdil monoteletizmus, učenie o tom, že Ježiš Kristus mal iba jednu – Božskú vôľu.
  • Nicejský koncil (787)
    Riešil otázku ikon a ikonoborectva. Bol to zároveň posledný ekumenický koncil, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia východnej i západnej cirkvi.

Všetky tieto koncily reformácia dôkladne preverila a Duch jej nedovolil odsúdiť ani jeden bod týchto koncilov, napriek niektorým výhradám – respektíve dvom – Theotokos a ikony. Sekty odsúdili naopak body všetky. Dnes sú sekty v presile a chrlia svoje zlé učenie do sveta, keď kresťania týmto učeniam podliehajú.

Ja mám svoju oporu v písme ako aj v cirkvi. Bez cirkvi by písmo nebolo. Čo do viery som Pavlov žiak, kde som spasený len vierou v Ježiša. Čo do posväcovania, utekám čo najďalej od protestantizmu a siekt, pretože v ich radoch v histórii nebadať – až na malé výnimky – Božiu moc. Tu sa učím od tých, ktorí svoje životy posväcovali a žili z lásky k Bohu a blížnemu, keď Boh skrze nich mocne konal.

Ďakujem za prečítanie…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov