Pochybnosti a ich umenšovanie

Existujú učenia ktoré tvrdia, že človek musí na 100% veriť vo svoju spásu, inak skončí zle, je v podstate neveriaci. Istotne že je správne nepochybovať o Božej láske k nám, ktorá nám spásu zabezpečila. No i napriek tomu sú pochybnosti súčasťou kresťanskej viery. Naša nedokonalosť je nielen v oblasti telesnosti, ale aj v otázke spásy. Sme bojácni ľudia, ktorí sa snažia prekryť viditeľnou silou svoju zraniteľnosť.

Ak sa pozrieme do histórie a do písiem, tak uvidíme slabosť aj tých najväčších vzorov viery. Spomeňme si na Abraháma, ktorý uveril že z neho vyjde veľké potomstvo. Táto viera sa mu počítala za spravodlivosť. Ibaže Abrahám mal svoj vlastný scenár, z ktorého vyčlenil Sáru. On si chcel potomstvo zabezpečiť sám svojou silou a preto si syna vydupal od slúžky Hagar.

Pán Ježiš hovorí o rôznych veľkostiach viery. Diví sa nad vierou stotníka, alebo nad vierou Kanaánskej ženy. V každom prípade nás učí, že čo i len tá najmenšia viera, maličká ako horčičné semienko, sa počíta za spravodlivosť.

Keby ste mali vieru ako horčičné zrno, a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta, – prejde! Nič vám nebude nemožné. Mt 17:20

Nejde teda o kvalitu alebo veľkosť viery, ako sa to snaží diabol nahovoriť ľuďom – aby sa zamerali na seba a svoje skutky ktoré vieru dokazujú – ale náš zrak má hľadieť na Boha a len Jemu dôverovať. Aj keď len malou troškou, aj keď len s trasením a bázňou.

V tejto veci leží ukryté nebezpečenstvo. Človek koná veľké skutky, odíde zo sveta, vzdá sa svojich záľub, začne kázať Slovo, evanjelizovať, veľa sa modliť, čítať písmo a pritom si myslí, ako je Boh s ním spokojný. Toto je odchádzanie od viery v Spasiteľa a len v Jeho dielo, v diela svoje. Nenápadne a postupne odíde kresťan od dôvery v Boha, v dôveru v seba. Tak sa stalo Efezkému zboru. Skutky veľké, ale zabudnutie na prvotný skutok a tým je – viera, dôvera – v Spasiteľa Krista Pána. Nie je div, že Ježiš ich napomína:

Poznám tvoje skutky, prácu i trpezlivosť a že nemôžeš zniesť zlých; skúšal si (ľudí), ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolovia, a nie sú, a poznal si, že sú luhári; si trpezlivý, znášal si mnoho pre moje meno a neustal si. Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku. Spamätaj sa, odkiaľ si odpadol, kajaj sa a rob prvotné skutky! Ak nie, prídem na teba, pohnem tvojím svietnikom z miesta, ak sa nebudeš kajať! Zjv 2:2-5

Je divné, že mnohé zbory a cirkvi vyžadujú od kresťanov veľké skutky? Je divné, že sa kresťania vzájomne sledujú, ako stoja vo viere? Slovo – vo viere – môžeme pokojne v ich prípade zameniť za slovo – v skutkoch. Pre mnohé zbory sú totiž skutky dôkazom viery a tak vieru a skutky prestávajú rozlišovať. Pod vierou majú na mysli skutky, veď skutky sa dokazujú vierou.

Nepochybne – aké krásne sú skutky tých, ktorí konajú z milosti Boha, ktorí sa Mu plne oddali a uverili len v Neho a z tejto viery čerpajú a konajú. Ale aké šedivé sú skutky tých, ktorí si nimi dokazujú vieru a tým pádom aj spásu. Tu nie je rozdiel medzi cirkvami, učeniami a denomináciami. V tomto sú si cirkvi podobné až rovnaké. Vieru treba dokázať skutkami. Bodka. Na druhej strane sú v cirkvách jednotlivci, ktorí veria len v Božiu milosť a milosrdenstvo bez vlastných zásluh.

Pochybnosti vo viere sú bežným prejavom kresťana. Viera na 100% neexistuje. Viera vo svoju spásu na 100% neexistuje. Je povzbudivé, že spása stojí len na viere v Ježiša. Je krásne, že viera nestojí na našich ochabnutých pleciach. Ale veríme v Ježiša neprestajne v plnej miere? Určite nie! Viera v Ježiša nenecháva na nás absolútne nič, okrem tejto viery. Viera v Ježiša v sebe zahŕňa to, že všetky okolnosti života dávame do Jeho rúk. Že keď sa nám dejú v živote zlé veci, veci proti našej srsti a prirodzenosti, nereptáme, ale plne dôverujeme Bohu, ktorý nás takýmto spôsobom v živote vedie.

Viera v Ježiša znamená to, že keď stratíme zamestnanie, niekto nám zomrie, máme nehodu alebo úraz, že On nad tým má plnú moc a dobre vie, prečo sa to takto stalo. Nezháňame sa po hľadaní odpovedí v ľuďoch, nehľadáme dôvody čo sme urobili alebo neurobili zle, ako to robia pohania keď hovoria o karme, ale sa plne Bohu oddávame a necháme konať Jeho skrze nás. Nezháňame sa po najlepšom právnikovi, aby nás vysekal s prípadu falošného obvinenia, ale všetko predkladáme Pánovi a očakávame Jeho riešenia.

Napriek tomu že toto všetko je súčasťou viery v Boha, my máme tendenciu spochybňovať Božie vedenie v našich životoch. Dokonca môžeme prísť k okraju priepasti našej viery, kde spochybníme samotnú spásu. Môžeme sa ako svet pýtať – je to skutočne tak? Je spása len skrze Ježiša? Čo keď je všetko inak? A veľká časť kresťanstva bojuje s týmito pochybnosťami. Nie je tu len nepriateľ spasenia zo skutkov, ktorý sa odohráva vo vnútri kresťanstva, ale je tu aj nepriateľ zvonka, ktorý všetko spochybňuje, zvlášť osobu Ježiša Krista – Boha.

Už teraz sa nám musí vyjaviť z písma tých nespočetne prípadov pochybovania. Samotní učeníci, ktorí žili a chodili s Ježišom, neprestajne upadajú do nevery. Keď Ježiša zajmú, všetci sa rozutekajú a žijú v pochybnostiach. Ján Krstiteľ ktorý oznamuje že spoznal Mesiáša a pokrstil Ho, vo väzení sa pýta, či je Ježiš naozaj Mesiáš, alebo či čakať iného? U Galaťanov je odpad od viery ku skutkom, v inom zbore zase spochybňujú vzkriesenie. Problémy sú všade, diabol zasieva svoje semená do kresťanskej obce.

No naše utíšenie sa je len v Ježišovi. Naša viera sa stáva slabou preto, lebo odchádzame od Spasiteľa k sebe. Radi sa necháme viesť svetom, jeho pohľadom, jeho názormi a učeniami. Radi sa necháme viesť iným človekom, veľkou osobnosťou. V tom väzí slabosť našej viery. Boh nás nechá, aby sme odišli kdesi ďaleko od Jeho spásy, no trpezlivo čaká, kedy sa vrátime, ako márnotratný syn z podobenstva. Náš návrat musí byť za každých okolností vo viere len v Ježiša. Pretože len v Ňom je spása, ako napísal aj Ján vo svojom liste:

Toto som napísal vám, veriacim v meno Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život. 1Jn 5:13

Všetky pochybnosti sa razom začnú rozplývať v momente, kedy odchádzame od seba a svojich zásluh k Ježišovi. Toľko horlivých kresťanov chodí po našej zemi a predsa sa topia v pochybnostiach. Sú dni, kedy sa im darí, kedy sú vypočuté ich modlitby, kedy sa obracajú na ich kázeň ľudí. Ale potom prichádzajú dni ticha, stereotypu, slabosti, z čoho vzniká vlažnosť. Je to všetko preto, lebo títo ľudia vkladajú spásu do svojich rúk. Keď totiž Boh skrze nich koná svoje dielo, sú pyšní a namyslení pretože si myslia, že Boh skrze nich pracuje lebo je v nich niečo dobrého.

Tento spôsob kresťanského života je veľmi obtiažny. Je postavený na nás. Ale Boh nás vedie, aby sme od seba vždy za každých okolností prešli k Nemu. Evanjelium nie je o našej veľkosti a skutkoch, ale o Božej veľkosti a Jeho skutkoch:

Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo): lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, najprv Židovi, a aj Grékovi. Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý z viery bude žiť. Rim 1:16-17

Tu vidíme, že je to len viera plus nič, z čoho sme spasení. Ale vráťme sa k téme pochybností. Najväčším problémom pochybností sú dnes samotní kresťania a ich zlé doktríny. Počujeme často hovoriť niečo takéto:

  • Viera je viac ako len mentálny súhlas….. Vy si spokojne veríte, ale odrazu počujete od kazateľa túto vetu. Vy sa tešíte zo Spasiteľa a viery v Neho, no táto veta vás odstaví a zarazíte sa. Budete sa pýtať – akú vieru mám mať, keď nestačí súhlasiť s pravdami o spáse? Toto je zvodné učenie o viere-viac.
  • Obľúbeným a podobným sloganom je tiež tento – táto tvoje viera je príliš jednoduchá a ľahká. Uveril si a hotovo? Si preto spasený? To je príliš jednoduché aby to mohla byť pravda. Ale ono to pravda je. Uveril si, si spasený. Tak to hovorí na mnohých miestach Božie slovo. Práve takéto zvodné učenie pôsobí pochybnosti. Začneme sa potom pýtať – naozaj takto jednoducho stojí viera? Viem, viem, žalárnik uveril a to stačilo, ale čo sa dialo potom v jeho dome, ktorý Pavol navštívil? Nedal mu tam Pavol inštrukcie k hlbšiemu pochopeniu evanjelia?
  • Ďalším obľúbeným sloganom, ktorý aj ja sám často používam a je nesprávny znie takto – máš spasiteľnú vieru? Teda veríš správne? Istotne že je potrebné veriť len v Ježiša a Jeho dielo na Golgote na spásu. Ale pojem – spasiteľná viera je nebiblický. Správna viera je rovnako nebiblický pojem. Sám seba musím za tieto výrazy haniť, pretože ich zvyknem občas používať. Je pravda, že je len jedna viera. Viera, že Ježiš zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný, vstal zmŕtvych, zasadol na pravicu Boha, na konci vekov príde súdiť svet. Celé dielo spásy je tak v Ňom. Nám nechal len odrobinku – uveriť v tieto pravdy.

No pojem spasiteľná viera, alebo pravá viera sa v písme nevyskytuje. Je úplne jasné, že ak človek neverí v Ježiša a len v neho, vieru nemá. Buď človek vieru má, alebo nemá. Viera sa nedá deliť na spasiteľnú, nespasiteľnú, pravú, ľavú, mocnú, slabú. Viera je len jedna a všetko ostatné viera nie je. Dnešný svet pokladá za vieru čokoľvek. Stačí chodiť do kostola. Stačí sa modliť ráno a večer. Ale viera hovorí, že Ježiš je pôvodcom a zakončovateľom našej spásy, skrze vieru v túto pravdu. Akákoľvek iná prezentácia viery, vlastne vierou nie je.

  • Spurgeon mal kázeň, kde hovoril o pravosti viery v tom, že ak človek nosí v sebe zmije – žiadosti – musí ich vykoreniť zo srdca, inak je jeho viera iba klišé. Porovnajme toto s písmom. Písmo hovorí, že človek do konca života bude hrešiť. Pavol narieka nad sebou, že je to tak. Spurgeon tu prezentuje iné evanjelium, ktoré spochybňuje vieru človeka. On sám tie zmije o ktorých hovoril, mal hlboko zakorenené v srdci, ako je tomu u každého človeka a nikdy ich v skutočnosti nevykorenil ako kázal. Ak takto kázal evanjelium, potom to žiadne evanjelium nebolo, lež vystrašil mnohé úbohé duše, ktoré sa spoliehali na Ježiša, no po tomto sa začali obracať k sebe a ich kresťanstvo sa stalo nešťastným.

Je zvláštne, že mnohí katolícki či pravoslávni svätci, ktorí navonok konali nadľudské skutky, pôsty, neprestajné modlitby o sebe tvrdili, že čím ďalej spoznávajú pravdu, tým viac a viac vidia svoju hriešnosť, svoj desivý stav pred Bohom, svoju temnotu. Naproti tomu Spurgeon tvrdil, že sa zbavil hriechov v srdci. Pritom kritizoval katolicizmus za skutkárstvo. Tu vidíme, aká je pomýlenosť v kresťanskom svete. Nie je ten veriaci kto hľadí na svoje diela lež ten, kto sa spolieha na Kristovo dielo, lebo seba vidí ako nedostatočného čokoľvek urobiť pre Boha.

Záver

Pochybnosti sú súčasťou kresťanskej viery. No tie sa rozplývajú čím ďalej tým viac vtedy, keď od seba prichádzame ku Kristovi, ako jedinému zdroju viery. Istá pani ktorá odoberala moje články sa urazila zato, že nie je správne ak samých seba vydeľujeme zo spásy. Že ona miluje tak veľmi Boha, že mu píše básne a spevy.

Nepochybujem o láske tejto pani k Bohu. Len je tu otázka, či to človek koná pre spásu, ako zásluhu, alebo skutočne na oslavu Boha, keď jasne verí vo svoje spasenie bez skutkov. Ako vysvitlo, Pani verila vo svoje diela ako ďalšiu podmienku spásy. Hovorila o svojich pocitoch a predtuchách, tieto pocity jej dokazovali vieru. Nedokázala sa stotožniť s tým, že spása je bez našej účasti, bez našich pocitov, bez písania básní Bohu. Tieto veci sú krásne, ak sa konajú z vďaky za spásu v Ježišovi. Ale aby meradlom viery boli pocity, je o nás a našej veľkosti. Ja sa vždy pýtam – je toto v písme? Pocity sa sotva v písme spomínajú, už vôbec nie v spojení s vierou.

Čím sme bližšie k sebe, tým viac máme pochybností. Čím bližšie dôverujeme Bohu, tým menej pochybností sa v nás skrýva. Iné evanjeliá sú rovnako zradné ako iné učenia a náboženstvá. Hovoriť o Ježišovi neznamená Mu aj veriť. Aj ezoterici milujú Ježiša – po svojom – ako lásku a energiu. Modlia sa k nemu. Ale verte či nie, majú pochybnosti.

Cvičme sa v pobožnosti ako píše Pavol a to tak, že všetku dôveru dáme na Ježiša. Čím menej si necháme pre seba, tým viac sa naše pochybnosti budú rozplývať. Prečo všetky tie biblické postavy bojovali s pochybnosťami bolo v tom, že hľadeli na seba. Peter vo svojej pýche hrdo vyhlasoval, že on nikdy Ježiša nezaprie. O pár hodín je všetko inak. On hľadel na seba.

Prečo kresťanstvo tak veľmi kríva v dnešnom čase je práve v tom, že hľadí samo na seba a svoje skutky. Prečo ľudia odchádzajú z cirkví a zborov ak nie preto, lebo tam miesto evanjelia, tej radostnej správy o Kristovi a Jeho víťazstve, ich učia hľadieť na svoje víťazstvá a svoje vlastné práce. V tom všetkom sú pochybnosti a zlyhania. Toľko vyhorených kresťanov je dnes vo svete práve kvôli tomu, že celú svoju spásu vkladajú do svojich rúk.

Pán Ježiš nás učí, že aj ťažkosti a jarmá sú lahodné ak sú vložené na Neho. Prečo kresťania svetské jarmá dávajú Ježišovi na šiju a očakávajú riešenia ich problémov, ale spásu si nechávajú na svoje jarmo?

Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše;lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké! Mt 11:29-30

Nedajme sa očariť ľudským výkladom a ľudskými cestami. Tie sa sprvoti zdajú ako správne a schodné, ale časom na nich uviazneme a vyhoríme. Pavol veľa hovoril o tom, ako majú kresťania žiť. Kresťania, ktorí uverili vo svoju spásu skrze Krista. Ktorí boli v tejto viere poučení a pevní. Z lásky k Bohu sa snažili konať podľa Pavlových rád. Ale ak išlo o evanjelium, o spásu, Pavol nikdy nehovorí o skutkoch. Jeho evanjelium je len o Kristovi. Nič o človeku, nič o našich zásluhách:

Keď som prišiel k vám, bratia, prišiel som nie s vyberanými slovami, alebo s múdrosťou zvestovať vám svedectvo o Bohu; lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista, a toho ukrižovaného. A ja som bol u vás i slabý i bojazlivý a veľmi prestrašený, moja reč a moja kázeň nebola v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci. 1Kor 2:1-5

Tu vidíme ako Pavol odmieta ľudskú múdrosť a ľudské učenia či výklady. Len Kristus. Ak stojíme vo viere – len Kristus, nič ja, naše pochybnosti budú slabnúť. Nechajme slabnúť pochybnosti, ktoré sa rozplývajú v Ježišovi…

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov