Slepý od narodenia. Nedeľné evanjelium

Keď to povedal, pľuvol na zem, spravil zo sliny blato, priložil mu na to na oči povedal: Choď, umy sa v jazere Siloe – čo v preklade znamená Poslaný. Odišiel teda, umyl sa a vrátil sa vidomý. Jn 9:6-7

Tento text je o dvoch slepotách. O slepote fyzickej, ktorou trpel človek z evanjelia. Ešte horšia je slepota duchovná. Fyzická slepota bráni vidieť materiálny svet, duchovná slepota bráni vidieť svet duchovný. Tento slepec bol Ježišom uzdravený. Ale Ježiš neuzdravil len jeho telesnú slepotu, ale aj slepotu duchovnú, keď prezrel a uveril.

My sa pozrime na slepotu duchovnú, ktorou trpeli zákonníci a farizeji. Prvým faktom ktorý si musíme uvedomiť je to, že išlo o zbožných veriacich ľudí. Dnes keď sa povie – kresťan – každý má na mysli veriaceho zbožného človeka. To však ešte vôbec neznamená, že tento človek vidí duchovne. To sa stane až keď uverí v Ježiša na svoju spásu, keď nič nepripisuje sebe a všetko odovzdáva do rúk Boha.

Slepota farizejov je dvojaká. Prvá ich slepota je oklamanie samých seba, že sú dobrí spravodliví ľudia. Keď dodržiavajú predpisy a zákon ako len vedia, Boh z nich má radosť a oni sú svojimi skutkami Bohu milí. Veď dodržiavajú desatoro, ktorého súčasťou je aj sabat, židovská sobota, keď človek nič nemôže robiť, môže prejsť len toľko, aby prišiel do synagógy a späť. A tu tento Ježiš, pracuje v sobotu. V sobotu uzdravuje.

Tak zákon a láska stoja proti sebe. Láska je nad zákon, Veď Pavol píše:

Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. Gal 5:22-23

Farizeji stoja na zákone a svojej pýche v jeho dodržiavaní. Pavol hovorí o vyššom poslaní pre človeka, o láske, proti ktorej je zákon bezmocný. Ale je to Pán Ježiš, skrze ktorého stojíme v tomto Pavlom spomenutom ovocí, pretože On dokonale naplnil ovocie Ducha. On vie že láska je nad zákon, nad sabat a preto v sobotu uzdravuje.

Farizeji majú s tým problém. Na jednej strane si uvedomujú, že Ježiš vykonal dobrý skutok. No vzápätí to zavrhujú, pretože sa postavili pod zákon. A zákon je nižšie ako láska k Bohu a blížnemu. Ježiš je v práve. Farizeji stojaci na zákone spochybňujú že ide o Božieho človeka. Boží človek by predsa zákon neprekročil:

I povedali niektorí z farizejov: Nie je ten človek z Boha, lebo nezachováva sobotu. Jn 9:16

Toto je varovaním pre náš kresťanov. Tiež sa radi pýšime že sme veriaci, radi odsudzujeme blížnych, ktorí v Krista neveria. Radi porovnávame iných ľudí podľa zákona a myslíme si o sebe, že my sme v poriadku.

Keď som bol v takzvanej tradičnej katolíckej vetve cirkvi, tam ak si pred príchodom do kostola človek nepokľakol, bol terčom odsúdenia, všetci na neho hľadeli bokom. Keď sa neprežehnal, alebo sa prežehnal len ledabolo, ohováranie nemalo konca-kraja. Každý každého sledoval, či koná tak ako sa podľa nepísaného zákona sluší. Ak niekto nemal zbožne dolu hlavu pri modlitbe, ak niekto prišiel oblečený v niečom krikľavom alebo príliš moderne, zato všetko sa stínali hlavy.

V protestantských zboroch chodia pastori po domoch svojich ovečiek, aby sliedili ako domáci žijú, čo čítajú, čo pozerajú, či nemajú doma nejaké obrazy alebo kríže, čoby modly ku ktorým sa nemá klaňať. Svedectvá kresťanov, ktorých kontrolujú telefónom, či v nedeľu boli v zbore, či v nedeľu nepracujú, či čítajú písmo, je neúrekom.

Ak stojíme v zákone, snažíme sa zákon dodržiavať, čím odsudzujeme každého, kto koná inak. Sliedime a sledujeme, chytíme bibliu a trieskame ňou po hlave neveriacich i veriacich, aby sa formovali. Nie z lásky k Bohu, lež z toho popudu, že my sami zákon dodržiavame ako sa len dá a vyžadujeme tieto galeje aj od iných kresťanov a ľudí.

Ale Ježiš nad tým stojí vysoko a koná z lásky a nie z farizejstva. V tom je slepota kresťanov ako aj farizejov, že si spásu chcú zaslúžiť, že si myslia ako veľa konajú pre Boha, keď svojimi skutkami a horlivosťou vymýšľajú ľudské podania, predpisy a učenia. Ale spása je zdarma, len z viery a bez skutkov. Skutky človeka sa so spásou míňajú. Ide o návrat od milosti k zákonu. Ak je to tak, potom musia kresťania ako aj farizeji zákon dodržať do bodky. Ak nedodržia, sú pod zlorečením Boha:

Ale všetci, čo sú zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom. Lebo je napísané: Zlorečený každý, kto nezotrváva vo všetkom a neplní, čo kniha zákona prikazuje. Gal 3:10

Druhým znakom slepoty farizejov je fakt, že majú čo do činenia so samotným Bohom, prišlom v tele, s Ježišom, ale oni ho degradujú len na človeka. Sekty dnešného sveta spolu s bezbožným svetom toto neprestajne koná. Ak je Ježiš len človek, môže spasiť možno jedného človeka miesto seba, ale nie celé ľudstvo. Lebo len Boh je Spasiteľ a preto ak Ježiš je náš Spasiteľ, musí byť nutne Boh.

Degradácia Boha len na človeka v sebe nesie nutne pohŕdanie. Nie je divu, že farizeji sa o Ježišovi domnievajú že je hriešny. O Bohu by nikdy takúto mienku nemohli mať.

Ďalším faktom že sú slepí, duchovne mŕtvi je to, že stoja v protiklade proti Bohu. Domnievajú sa že Mu slúžia, ale keď sa Boh sám zjaví v ľudskom tele, odporujú Mu a chcú ho dokonca zabiť. Ježiš im to jasne povedal:

Viem, že ste potomstvo Abrahámovo; a predsa ma chcete zabiť, pretože sa moje slovo neujíma vo vás. Jn 8:37

V samotnom tomto príbehu stoja židia proti svojmu vlastnému Bohu, ktorý si ich vypestoval medzi národmi počas dlhých storočí. Keď volajú rodičov tohto slepého, pýtajú sa ich rôzne otázky. Oni sa boja odpovedať, pretože sa boja vylúčenia zo Synagógy čo sa rovná strate spásy v ich poňatí. Kto by totiž Ježiša vyznával ako Mesiáša, ako Krista, bude vylúčený:

To povedali jeho rodičia, lebo sa báli Židov; Židia sa totiž už uzniesli, že toho, kto by Ho vyznával ako Krista, vylúčia zo synagógy. Jn 9:22

Ako by dopadli cirkvi dnes, keby sa Ježiš tajne vrátil a odpratával balast z ich učení a ľudských podaní? Keby im porozbíjal oltáre, poprevracal takzvané sväté predmety, honosné rúcha, kadidelnice, bohoslužobné knihy? Či by ho nemali v nenávisti, či si nezakladajú viac na svojom náboženstve a ľudských skutkoch ako na spáse len v Ježiša, bez ich honosných obradov? Či by neškrípali zubami a rovnako ako farizeji, by ho aj dnes nechceli vidieť na kríži?

Zmýšľanie farizejov bolo o svojej vlastnej dokonalosti a dobrote. Pozrime sa ako ich tento bývalý nevidomý uzemnil, keď ich pod milosťou Ducha usvedčuje z hriechov? Oni sa o sebe nazdávali, rovnako ako väčšina dnešných kresťanov, že sú dobrí, dokonalí ľudia, ktorí sem-tam niečo vykonajú zlého. Mnohí katolíci vzdychajú že musia ísť na spoveď, pretože tam vraj nemajú ani čo povedať na seba.

Istý bývalý farár vydával svedectvo, že na fare kde spovedal prichádzali ľudia mesiac čo mesiac, s tými istými hriechmi. Už predom vedel, ktorý človek s akým hriechom ide na spoveď. Nie že by ho ten hriech mrzel, ale bol to pre neho obrad, zvyk, naučená fráza.

Tak málo ľudia vedia o svojej hriešnosti. Čím viac vie človek o svojej hriešnosti, tým viac potrebuje Krista – Spasiteľa. a menej sa spolieha na seba Čím menej vie o svojich hriechoch, tým menej potrebuje Krista, tým viac sa obracia k sebe, k svojej dokonalosti, k svojej svätosti a výnimočnosti. Ježiš sa tak stáva len akýmsi prípadným záchranným lanom – keby niečo.

Farizeji si mysleli že sú nadľudia, o tomto slepcovi sa domnievali, že pretože on hrešil, alebo hrešili jeho rodičia, sa narodil v takomto biednom stave. Veď na toto sa Ježiša učeníci pýtajú. Je to bežné zmýšľanie vtedajších židov:

Učeníci sa Ho spýtali: Majstre, kto zhrešil: tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil? Jn 9:2

Ale keď tento slepec ich usvedčuje z ich hriechov, cítia sa dotknutí a urazení. Ako môže tento hriešnik, možno žobrák, ich – duchovné kapacity – napomínať?

Vieme, že Boh nevyslýcha hriešnikov, ale vyslýcha toho, kto je bohabojný a koná Jeho vôľu. Jakživ nebolo počuť, že by slepému od narodenia niekto otvoril oči; keby tento nebol od Boha, nemohol by nič robiť. Jn 9:31-33

Týmto slovom im vlastne hovorí, že oni nemajú žiadne veľké skutky od Boha, pretože hriešnici také skutky nemajú. Ale Ježiš od Boha je, lebo je bez hriechu a koná mocné divy. Nie je divu, že škrípu zubami a s hnevom ho vyháňajú preč. Oni, dokonalí vo svojich očiach, sú napomínaní takýmto lotrom:

Odpovedali mu: Ty si sa celý v hriechoch narodil, a nás poučuješ? A vyhodili ho. Jn 9:34

Príbeh končí tým, že Ježiš uzdravil nielen fyzický zrak tohto človeka, ale aj duchovný. Uveriť v Ježiša že je Boh, a len Boh je Spasiteľ, že je Boží Syn jednej podstaty s Otcom, že je Mesiáš, Kristus, Pán Pánov a Kráľ Kráľov, to chce mať dokorán otvorené duchovné oči. A ten človek uzrel, uznal Ježiša za Pána:

I počul Ježiš, že ho vyhodili, a keď ho našiel, riekol mu: Veríš v Syna človeka? Onen odpovedal: A kto je to, Pane, aby som veril v Neho? Riekol mu Ježiš: Veď si Ho videl; to je On, čo hovorí s tebou. A on povedal: Verím, Pane! a klaňal sa Mu. Jn 9:35-38

Viera zachraňuje, viera uzdravuje, viera dáva nový život človeku. Viera je v protiklade ku skutkom, viera ukazuje na skutky Ježiša, ktoré sú nám pripočítané. Tento príbeh je nám povzbudením ako aj poučením. Hovorí o dvoch slepotách, pritom tá slepota duchovná je horšia ako slepota fyzická. Platí Pavlov verš:

Prirodzený človek (neobrátený), pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať. 1Kor 2:14

Ďakujeme ti Pane za Tvoje slovo, za tvoju lásku, keď si nás uzdravil z duchovnej slepoty aby sme videli a chápali, že tento svet presahuje niečo vyššie a väčšie – a to Ty sám. V tebe je život, v tebe je spása, v tebe je radosť, v tebe je všetko. Napomínaj nás ak sa vraciame o odsudzovaniu a farizejstvu, privádzaj nás k láske k tebe a blížnym svojou veľkou mocou…

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov