Ani Lord Salvation, ani Grace, ani reformovaní, ani zhovievaví

V protestantskom svete existujú dva hlavne prúdy výučby kresťanstva. Lord Salvation a Grace. V podstate všetky denominácie môžeme zaradiť pod tieto dve hlavičky. Lord Salvation učí, že Ježiš zomrel pre naše hriechy, že spasenie je zdarma – ale – kresťan musí vykazovať skutky, ktorými dokazuje svoju vieru. Sem patria reformované zbory, luteráni, kalvíni a vôbec veľké cirkvi.

Dá sa súhlasiť s tým, že kresťan má vykazovať skutky. Ale akonáhle by si skutkami mal dokazovať vieru, ide o iné evanjelium, pretože evanjelium je bez skutkov. Ak si kresťan dokazuje skutkami vieru, je v postavení nespaseného človeka. Jeho skutky určujú, či je, alebo nie je spasený. Dokazujú mu, či správne uveril. V prípade kalvinizmu, či si ho Boh skutočne vybral (vyvolil). Istotu spásy mať takto človek nemôže. Do konca života musí hľadieť na seba, či jeho skutky dokazujú vieru.

Môže sám seba presvedčiť, že má istotu spasenia, keď sa obráti k evanjeliu. Ibaže on nikdy nekončí u evanjelia, ale pokračuje v skutkoch. Ten istý človek, ktorý sa poteší z evanjelia, o minútu bude na tom zle, pretože musí pokračovať skutkami a tie nikdy nebudú vykazovať spásu ale zatratenie. Preto tento človek je medzi dvomi kameňmi. Nikdy nemôže jasne vyznať – som spasený, pretože on to do konca života nevie. Meradlom jeho viery sú jeho výkony.

Lord Salvation má ešte jednu podmienku spásy a to – prijatie Ježiša za svojho Pána. Táto podmienka je správna, ale len v tom prípade, že ide o spaseného človeka, ktorý ako jediný môže niečo takéto prijať a vyznať.

Akonáhle dáme podmienku spasenia prijatie Ježiša ako svojho Pána, vytvárame iné evanjelium a krivíme ho. Podstatou viery totiž nie je prijatie Ježiša za svojho Pána, ale LEN viera v Ježiša, že zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný a na tretí deň vstal zmŕtvych.

Podmienka spásy nie je modlitba spasenia, rukopoloženie, predstúpenie pred zbor s vyznaním hriešnosti, odvrátenie sa od hriechov, ustanovenie Ježiša ako svojho Pána, ba dokonca ani samotný krst. Jedinou podmienkou spásy je dielo Ježiša Krista, ktoré kresťan má vierou prijať. Táto viera – skutok – sa mu počíta za spravodlivosť. Tak to je odhalené na prvom veriacom – Abrahámovi:

Je to ako s Abrahámom, ktorý uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Gal 3:6

Ak zvestujeme evanjelium a vkladáme tam skutky, čo musíme urobiť aby sme boli spasení okrem skutku viery, vykladáme iné evanjelium. Taktiež nemôžeme vykladať evanjelium bez skutkov, potom prechádzať ku skutkom. Skutky a spásu musíme radikálne oddeliť. Sú sady veršov o spasení len z viery, len skrze Ježiša, a sú sady veršov pre spasených ľudí, ktorí už majú iné postavenie ako hľadajúci, aj ako pijúci mliečny pokrm

Druhý smer je Grace. Ide o milosť a len milosť. Dá sa povedať, že Pavol takto učil v počiatkoch, a to každého kresťana. Každý kresťan najprv musel uveriť vo svoju spásu, absolútnu záchranu, čo bolo obdobím pitia mlieka. Grace je prvým stupňom k pochopeniu evanjelia, ktoré je bez skutkov.

Problém Grace je ten, že Pavol nekončí v Grace tábore, ale prechádza k tvrdému pokrmu. A to Grace nekoná, i keď mnohé zbory začínajú chápať význam skutkov a postupne sa pretvárajú na pevné kresťanské zbory.

Dokonca existujú Grace smery, ktoré každý skutok, dokonca aj konaný na slávu Boha, považujú za skutok zásluhy svoje spásy čím jasne ukazujú, že sami nemajú v Kristovi istotu.

Iné Grace smery zase odmietajú totálne skutky, čo sa nedá biblicky nijako odôvodniť a potvrdiť. Písmo jasne o skutkoch učí, písmo jasne o skutkoch hovorí a to dokonca až v 80% novej zmluvy.

No v zásade v oboch smeroch, nachádzame síce evanjelium a pravdu, ibaže je rozdelená a pomiešaná, nie je jasne a zreteľne vyložená.

Keď vezmem svoje svedectvo, vyše 10 rokov som prechádzal všetkými smermi, cirkvami, denomináciami a hľadal spásu, ktorá tu bola hneď na začiatku. Všade som narážal na spásu so skutkov. Je jedno či ide o protestantizmus alebo katolicizmus. Napokon som objavil Grace smer, ktorý je potrebný pre počiatok každého kresťana. Pavol Grace vyučoval!!!

Ak Lord Salvation – alebo inak – ak reformované cirkvi broja proti Grace, hovoria vlastne proti evanjeliu bez skutkov, hovoria proti Pavlovi. Je to ich obrovská chyba, že sa snažia vyvrátiť učenie Grace, ktoré je čo do milosti na 100% pravdivé. Sme spasení bez skutkov, zákon nemá na nás dopad, Ježiš je jediná naša spravodlivosť, Ježiš je spása, nie my sme spása, nie naš skutky, nie naše výkony a práce.

Takže ak reformovaná vetva protestantizmu – kde sa prakticky zaraďujú všetky zbory počnúc od luteránov, kalvínov, baptistov, končiac kresťanskými a reformovanými zbormi – učí proti Grace, učí zároveň proti Pavlovi a jeho evanjeliu milosti bez zásluh.

Ale na druhej strane, toto isté platí pre Grace tábor. Ak sa tam učí, že kresťan nemá alebo nemusí konať žiadne skutky, dokonca skutky považujú za škodlivé, rovnako idú proti písmu a proti Pavlovi bez nejakých otázok a špekulácií. Grace v podstate zostalo stáť na mlieku od ktorého sa odmieta odtrhnúť.

My musíme rozdeliť nekresťana a kresťana. Nekresťanovi hlásame evanjelium. To mu môžeme hlásať len bez skutkov, len z viery v Ježiša, spásu len zo strany Boha, nič zo strany človeka. Nemôžeme evanjelium hlásať zo skutkov, ani zmiešaním milosti so skutkami. Evanjelium je bez skutkov, bez zásluh, bez ľudskej práce.

Ak sa nekresťan rozhodne stať kresťanom, musí byť utvrdený vo svojej spáse, svojej záchrane, skrze to isté evanjeliu, ktoré sme mu hlásali – bez skutkov. Stáva sa totiž často, že niektorí kresťania aj hlásajú evanjelium bez skutkov na začiatku, ale akonáhle príde ku nim človek, ktorý toto evanjelium počul, dostanú inú správu v zbore ako tú na ulici.

Pritom v evanjeliu nejde o nič ťažkého, iba skrze pokánie – zmenu zmýšľania – musí človek opustiť myšlienky ako sa spasiť sám, ako si k spáse pomôcť, ako ku spáse môže pridať svoju ruku, čo nemôže. On musí sám seba vynechať z hry spasenia, všetko má zveriť na Ježiša. Toto je časť pre nekresťanov a nových kresťanov. Toto je pitie mlieka.

Nekresťan musí byť vyučený, že spása nemá nič spoločné s ním. Nový kresťan sa musí v tejto pravde neprestajne utvrdzovať až do chvíle, kedy nepochopí, že celá spása stojí na Kristovi a nie na ňom. Že on si nemôže na nič nárokovať, pretože jeho jedinou zásluhou na spáse je jeho hriech!

Ak má kresťan čo pridať ku Kristovi a jeho krížu, je jeho hriech, jeho nenávisť, závisť, smilstvo, lož, sebectvo, nemilovanie Boha a nemilovanie blížneho. Toto sú jediné zásluhy, ktoré kresťan môže pridať ku spasiteľnému dielu Boha, pretože tieto veci Ježiša dostali na kríž. Ak by človek nebol hriešny, Ježiš by na kríži nikdy neskončil.

Ale teraz prichádza tvrdý pokrm, kedy Boh povoláva kresťan ku svätosti, ku cnostiam, k ukazovaniu Boha svetu skrze dobré skutky, svoje posväcovanie na Jeho oslavu. Kresťan už nie je v postavení hľadajúceho, ale je v postavení Božieho dieťaťa, s absolútnou istotou spasenia, ktorý si skutkami nejde zabezpečiť výhody a záchranu, ale ide pracovať v službách Otca.

Uvediem príklad na vyznávaní hriechov. Ján nabáda kresťanov, aby vyznávali svoje hriechy, ktoré Boh odpustí. Podľa učenie Lord Salvation (ďalej už len LS), je toto v poriadku. Podľa Grace je toto nemysliteľné, pretože naše hriechy boli zaplatené na kríži. Dokonca v Grace keď sa modlia Otčenáš, nemodlia sa – odpusť nám naše viny, ale – ďakujem ti, že si nám viny už odpustil. Je to pravda. Ale iba z jedného zorného uhla.

Ak by sme po nekresťanovi a po novom kresťanovi žiadali, aby vyznával hriechy, čo urobí? Začne ich vyznávať čím si bude myslieť, že vyznávaním hriechov si robí záslužné body, alebo že si takto zabezpečuje spásu. Mnohí ľudia vyznávajú hriechy čím sa zaliečajú Bohu, podlizujú sa Mu, akoby hovorili – vidíš aký som spravodlivý, vyznávam ti hriechy, nezatajujem ich, pripíš mi to ku spáse.

Ale ak je človek spasený a plne pochopil, že Ježiš zomrel za jeho hriechy vie, že na jednej strane sú hriechy na večnosti skutočne navždy zmazané. Ale v čase, ich vyznáva ako dieťa svojho Otca. Ak urazíme človeka, je prirodzené mu povedať – prepáč. Ak urazíme Boha, je prirodzené povedať – odpusť mi, zhrešil som.

Ak by sme toto vyžadovali od nekresťanov a nových kresťanov, vytvoríme im náboženstvo vyznávania hriechov a oni dajú toto vyznávanie vyššie ako vieru. Nie je divu, že pre LS je podmienkou spásy, alebo doporučením pre spásu, vyznať svoje hriechy. Preskočili časť o milosti, stoja v inom evanjeliu a preto učia nových kresťanov rovnako pokrivené evanjelium, v akom sami stoja.

Ale ak kresťan prejde výcvikom milosti a skutočne uverí, že Boh je jeho nebeským Ockom ktorého volá – Abba (Otecko), potom vyznávanie hriechov je činnosť, ktorá ho mrzí, vie že hriechy zarmucujú Otca a preto povie – prepáč, odpusť, mrzí ma to.

Nekoná tak preto, lebo by si chcel zaslúžiť spásu, alebo by vydal vyhlásenie, že bez vyznávania hriechov nikto nepríde ku spáse. On už stojí v tvrdom pokrme a preto je pre neho prirodzené vyznať – Otče, zhrešil som, v myšlienkach, slovách a skutkoch. Odpusť mi, prepáč mi. Odpusť Ježiši, že moje hriechy ťa pribili na drevo kríža.

Teda je rozdiel či vyznáva hriechy zrelý kresťan, ktorý rozumie spaseniu a sám je zachránený, alebo vyznáva hriechy ten, kto o svojej spáse nevie, pochybuje. My nemôžeme pochopiť princíp novej zmluvy, ak miešame kresťanov s nekresťanmi, skutky so spásou.

Zrelý kresťan vie, že Ježiš vzal jeho hriechy na kríži a inak to ani byť nemôže. Ale je prirodzené pre Jána keď píše zrelým kresťanom, aby vyznávali hriechy, ktoré Boh odpustí, pretože žijeme v čase.

Naopak je opovážlivosť hlásať, že hriechy vyznávať nemusíme, veď ich Ježiš zaplatil. To je síce pravda, ale my potom berieme spásu iba ako mechanickú záležitosť – potiahnem túto páku a otvorí sa mi toto, zatlačím na toto tlačidlo a urobí to tamto.

Spása je ďaleko hlbšia ako mechanické premýšľanie, ako článok nového času, kde je veľký obrázok a dva riadky textu. V spáse ide o rozjímanie o pravdách, o obdiv Boha, čo pre nás urobil, o naše hriechy, ktoré bičovali Ježiša rímskym bičom, keď každý náš hriech, sa viac a viac sa zarezáva do tela a duše nášho Spasiteľa.

Keď ako Peter, ho zapierame, pritom tvrdíme – sme Tvoji. Nič viac Ježiša nebolelo, ako zapretie Petra. Ak Ježiša hanili Rimania a Židia, ktorí boli nepriateľmi a to ho zarmucovalo, o čo viac mu trhalo srdce, keď Ho zaprel priateľ – Peter. O čo viac zarmucuje Boha, keď pácha hriech priateľ – ten – ktorý sa nazýva kresťanom.

Pre niektorých kresťanov je spása a viera ako matematika. Ježiš zomrel za hriechy, som spasený, bodka. Dva plus dva sú štyri, zatvorme zošit prejdime na inú látku. Ale takto to predsa nie je. Satan oklamal aj v tomto kresťanov, že si môžu zo spásy robiť dobrý deň, vyriešiť ju ako matematickú úlohu bez srdca, bez citu, bez zásahu do srdca.

Taktiež musíme brať do úvahy, že Ján bol Žid a oni obetovali krv zvierat za svoje očistenie. Pre nich Ježiš zomrel za ich hriechy, obeta bola dokončená, ale túto obetu brali podobne ako obety zvierat.

Pri obeti zvieraťa dal Žid ruky na hlavu zvieraťa, vyznal hriechy a kňaz zviera pred ním zabil. V prípade Ježiša vykonávali duchovnú obetu, keď duchovne dali ruky na hlavu Ježiša, vyznali hriechy a pripomínali si, ako Ježiš zomrel ako obetný baránok na kríži. Takže toto učenie ide hlbšie ako by sme si mysleli.

V krátkosti – rozdiel je v tom, či je kresťan spasený a ľutuje, že zarmucuje Boha a bičuje Ježiša a v tom – či vyznávaním hriechov sa chce človek spasiť.

Pozrime sa na iný príklad. Spasený kresťan patrí Bohu. O tom nie je pochýb. Veď Pavol píše:

Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji? 1Kor 6:19

Kresťan už nie je sám svoj. Je vlastníctvom Boha. Ale – nie je už vlastníctvom diabla. Nie je možné stáť v strede, nebyť Boží a nebyť satanov. Buď človek slúži hriechu a diablovi, alebo slúži Bohu.

Na tomto základe LS postavil učenie, ktoré hovorí, že podmienkou spásy je ustanovenie Ježiša za svojho Pána. Ale my takúto podmienku v písme nenachádzame. Podmienkou spásy je za každých okolností viera.

Má kresťan teda ustanoviť Ježiša za svojho Pána? Pavol píše, že aj nekresťania, pohania, neverci, budú vyznávať, že Ježiš je Pán, lebo je to tak. Apoštoli a všetky generácie kresťanov všetkých vekov, volali Ježiša vždy svojim pánom. Boha volali Otcom a Ježiša Pánom. Je pravdou, že Ježiš je náš brat, že je nás priateľ, ale aj náš Pán. Pavol vždy hovorí v listoch – náš Pán Ježiš Kristus. Teda pre spaseného kresťana je Ježiš Pán.

A zase. Ježiš nemôže byť pánom v plnosti pre nekresťanov a nových kresťanov. Síce noví kresťania vyznávajú Ježiša ako Pána, ale to môže byť pre nich problémom. Môžu si tým myslieť, že ak Ježiša budú vyznávať ako Pána, tak budú spasení. A zase – spasenie je len z viery. Len viera v dokončené dielo Ježiša na kríži človeka spasí, nie panstvo Ježiša.

Teda vyznanie že Ježiš je Pán, ako to vyznal aj Apoštol Tomáš – Pán môj a Boh môj, je prirodzená len pre kresťanov zrelých, ktorí majú absolútnu istotu spásy.

Keď som ešte nebol pevný v spáse, ale už som bol v Grace tábore, zdalo sa mi divné učenie, že kresťan nemusí mať Ježiša za Pána. Ale ok, bral som to, že to tak je. No v momente kedy som uveril v plnosti vo svoju spásu – prišlo vnútorné nutkanie vyznať to isté čo Tomáš – Pán Môj a Boh Môj. Ježiš je mojim Pánom. Ale nie ako podmienka spásy, ale ako vnútorné presvedčenie, že je to tak správne. To sa dá napokon overiť nie z pocitov a vnútorných nutkaní, ale z písma.

Veď Pavol píše:

Preto dávam vám na vedomie, že nikto, hovoriaci v Duchu Božom, nepovie: Prekliaty Ježiš! A nikto nemôže povedať: Pán Ježiš! ak len nie v Duchu Svätom. 1Kor 12:3

Všimnime si tie dve protichodné slová. Ak je človek v Duchu, nepovie – prekliaty Ježiš. V Duchu sú aj noví kresťania, ktorí ešte nemajú istotu spásy v Ježišovi, ktorí sú na mliečnom pokrme. Na druhej strane Pavol píše, že nikto nemôže povedať – PÁN Ježiš, ak len nie v Duchu Svätom.

Nový kresťan už nepovie – Ježiš je prekliaty. Ale ešte ani nemusí povedať – Ježiš je Pán, pretože nedozrel na tvrdý pokrm. Ale akonáhle sa utvrdí v spáse vyzná – Ježiš je Pán.

Tu Grace zostala kdesi trčať na mŕtvom bode. Až tak mocne sa chcela od LS oddeliť, že dokonca poprela základné učenie o Ježišovi, čoby Pánovi. Na druhej strane je zase pravda, že LS tak tvrdo učí Panstvo Ježiša, až ide z toho mráz po chrbte.

Ale pravda je taká, že každý kresťan, ktorý je zachránený, dostal od Boha pozvanie k svätosti a preto vyznal – Ježiš je Pán. Nie ako LS na svoju spásu, alebo ako podmienku spásy, nie ako Grace, že by na toto odmietal, alebo mal na výber, ale prirodzene, pretože tak písmo svedčí a Duch povoláva k tejto pravde.

Taktiež je omyl, že Ježiš je osobný Pán. Tu sa LS tiež zvykne motať. Prečo Pán Ježiš učil modlitbu – Otče náš – v množnom čísle? Pretože Boh nie je Otče môj, ale Otče náš. Kresťanstvo nie je len o osobnom vzťahu s Bohom, potom by nám bola k ničomu cirkev. Kresťanstvo je o spoločnom chodení po tejto zemi, aby v rámci vzájomnej pomoci, modlitieb, spoločného učenia, kráčali kresťania týmto svetom. Pavol napísal, že aj pohania vyznajú, že Ježiš je Pán.

Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán. Flp 2:9-11

Ak pohania vyznajú, že Ježiš je Pán, kresťania nemusia? To je dosť divné učenie mimo písma.

V týchto dvoch táboroch, nejde o spoločné hľadanie pravdy, ale hľadanie odporu. Aj keď má jedna strana pravdu, druhá to poprie a naopak.

Ježie je Pánom nie len osobným, ale hlavne Pánom nás zachránených kresťanov. Pavol napísal:

A nech vám utvrdí srdcia, aby boli bez úhony v svätosti pred naším Bohom a Otcom, keď náš Pán Ježiš príde so všetkými svojimi svätými. 1Sol 3:13

Vidíme to? Keď náš Pán. Pán spasených kresťanov. Pavol nepochyboval o spasení kresťanov, nikdy nepísal explicitne o odpadnutí. Pre kresťanov je Ježiš Pán a dokonca aj pre pohanov, pretože Ježiš Pán naozaj je. Ak je niekto riaditeľ podniku, tak je riaditeľ bez ohľadu nato, či ho jedni milujú a druhí nenávidia.

Tu vidíme, ako teológia chce všetko vytvoriť zložito, aby ľudia buď ťažko verili, alebo aby sa dali do táborov a proti sebe bojovali. Spôsob akým satan koná vo svete je známe overené učenie – rozdeľuj a panuj.

Satan rozoštve proti sebe cirkvi a denominácie a potom nad nimi panuje. Podpichuje ich svojimi teológiami, vyznaniami a oni sa potom medzi sebou hádajú, pritom im uchádza podstata.

Kresťania sú zavalení kalvinizmami, arminianizmami, katolíckym smerom, protestantizmom, pravoslavím, dispencionalizmom, mileniarizmom, premileniarizmom, podmienkami spásy a množstvom ďalších nezmyslov.

Ale viera je jednoduchá aj pre malé dieťa. Písmo jasne hovorí o spasení z viery, ale hovorí aj o konaní dobrých skutkov. To sa dá len za predpokladu, že je človek spasený, že vie, že je Božie dieťa. Len Boží dedič ktorý uveril v Ježiša a Boh je Jeho Otec, na 100% zatúži konať na slávu Boha. Boh ho k tomu prirodzene volá.

Ešte otázky, ohľadom tých, ktorí vyznávajú Ježiša, ale nechcú konať skutky môžem povedať, že neviem čo s nimi bude. Sú kresťania ktorí nadto hlásajú, že keď uverili, môžu ďalej hrešiť, koľko sa im zachce. K tomuto sa nebudem vyjadrovať, toto má v moci len Boh, ja sudca nie som. Môj osobný postoj dnes je k tejto veci taký – oddeliť sa od ľudí, ktorí učia šialenstvo – páchať hriech.

Boh nikdy nikde nenapomínal kresťanov zato, že konali dobré skutky. Spomeňme si na Zjavenie Jána, kde Ježiš napomína zbor zato, že stratil svoju prvotnú lásku – Jeho. Môžeme sa domnievať, že ide o neveru, alebo malú vieru, iné evanjelium, ktoré prevážilo skutky. Zbor konal na slávu Boha skutkami, koľko to len išlo, ale stratili spásnu vieru skrze Ježiša a len jeho.

Podobne tak skončil katolicizmus, kde tiež nájdeme množstvo dobrých skutkov, ale viera je tam potlačená dokonca na takú úroveň, že sa preklínal Pavol na koncile Tridentskom. Tento koncil prehlásil, že kto by učil spásu zo skutkov, nech je anathema – prekliaty.

Tu vidíme ten neprestajný nepomer a nerovnováhu medzi vierou a skutkami, s absenciou zdravého výkladu. Pán Ježiš tento istý zbor, ktorý haní za vieru, vysoko chváli za ich skutky.

Písmo je v tejto veci jednoduché a čím jednoduchejší výklad použijeme, tým toho viac pochopíme. Spasenie je len skrze Ježiša. Skutky nasledujú až vtedy, keď sa kresťan utvrdí v tejto spasiteľnej viere.

Oba smery, ako LS aj Grace to myslia s vierou vážne. Ibaže si nesadli spolu a neurobili žiadne ústupky. Miesto toho sa navzájom hania a osočujú. Sám som bol toho súčasťou, keď niektoré moje články boli proti LS.

No dnes už nemám chuť na dohadovanie a vyvracanie. Dnes som dostal od Otca pozvanie na kresťanský život a boj. Ide o ťažšiu cestu, ale aj o sladšiu. Na konci každého boja, každého víťazstva kresťana čaká sladká duchovná odmena a radosť.

Veď ktorý hokejista by nechcel zvíťaziť na šampionáte? Aké sladké sú potom víťazstvá, keď najsladšie je víťazstvo finálne. Ale to predchádza tvrdý tréning, odopieranie, zapieranie, zaťať zuby, ťažké zápasy.

Darmo Pavol nehovorí o športovcoch, ktorí bežia o pominuteľný veniec. Namáhajú sa, trénujú, bežia, aby získali víťazstvo. Kresťan má byť podľa Pavla na tom rovnako.

Nie preto, že by víťazstvo malo obsahovať spásu ale preto, lebo kresťan dostane duchovné dary a posunie sa vo viere ďalej. Otvorí sa mu obzor, že kresťanstvo nie je len klábosenie a filozofovanie nad Písmom, ale radosť a sila v Duchu Svätom…

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov