Smerovanie spaseného kresťana

Moje hľadanie spásy skrze cirkvi, denominácie a učenia, boli o veľkej nepokore a netrpezlivosti. Chcel som poznať jadro spásy HNEĎ, ale Boh ma prevádzal a brzdil dlhé roky k tomu, aby som raz konečne z hĺbky svojho bytia vyznal – Otče môj, ja som Tvoj syn a vždy to tak už zostane, ďakujem za záchranu, ďakujem za spásu.

Keď som dávnejšie písal článok – som spasený, čo ďalej – išlo iba o prevzatú štruktúru iného článku z tábora Grace. Až dnes môžem vyznať – som spasený, viem čo ďalej, pretože už rozumiem Pavlovi, čo mi v plnosti hovorí. Máme azda hrešiť, keď sme spasení? Absolútne nie! Tvrdí Pavol. Nechápal som tomuto výroku, pokiaľ som skutočne v celej svojej bytosti neuchopil spásu.

Hnutie Grace je vynikajúcim smerom k tomuto poznaniu, oveľa ľahšie a efektívnejšie sa človek dostane do hlbšej pravde o záchrane. Ale Grace rovnako ako všetky iné smery, je potrebné rovnako opustiť. Nie je možné aby človek vyznal – som spasený, teraz môžem hrešiť. Je to rovnaké, ako keď opilec spod stola v opojení alkoholu vykrikuje, že uveril a má spásu vo vrecku, pritom mu na tom istom stole na PC beží pornografia.

Je to podobné ako s bezdomovcom, ktorý sedí vo svojich výkaloch, smrdí na diaľku 20 metrov a okoloidúcich chce učiť o Bohu. Či by ich takto k Bohu prilákal? Tí by sa len utvrdili v tom, že kresťanstvo je pokrytecká odporná a falošná viera, ktorej členovia sú hovädá najhrubšieho zrna.

Ak je človek spasený, zachránený, ak má Boha za svojho Otca skutočne, musí sa pýtať – ako Ťa Bože Otče môžem na zemi osláviť a hovoriť o Tvojich veľkých skutkoch?

Chodím vôkol Tvojho oltára, ó Hospodine, aby som zvučne hlásal pieseň vďaky a rozprával o všetkých Tvojich divných skutkoch. Ž 26:6-7

Odpoveď je jednoduchá. Kresťan má začať od seba. Ak chce na seba vziať Duchovnú zbroj, musí byť ako Káleb, ktorý sa nezľakol nepriateľa. Keď Mojžiš vyslal dvanástich zvedov do Negebu, do krajiny hojnosti, jedenásti sa preľakli. Keď sa vrátili hovorili:

Prišli sme do krajiny, do ktorej si nás poslal. Naozaj oplýva mliekom a medom. Toto je jej ovocie. Ibaže ľud, ktorý obýva krajinu, je mocný a mestá má opevnené a veľmi veľké. Ba aj potomkov Anákových sme tam videli! Nm 13:27-28

V duchovnej rovine tými mocnými obrancami nebolo nič iného, iba hriechy a vášne, ktorých sa títo slabosi preľakli. Boli to ľudia malej viery, alebo neverili Bohu vôbec, hľadeli svojimi slepými svetskými očami, preto sa báli porážky. Potom po stanoch rozhlasovali, akí obri žijú v Negebe, ako všetci pomrú ak ich napadnú. Vzdali sa ako zbabelci bez boja.

Tento postoj je u kresťanov dnešného veku rovnaký. Hovoria o hriechoch ako o nemožnosti s nimi bojovať, nebodaj ich poraziť. Vidia veľké vášne o ktorých na nazdávajú, že nie je možné nad nimi zvíťaziť a dať ich na lopatky. Prečo je tomu tak?

Po prvé – kresťan preskočil mliečny pokrm a chce hneď konať veľké skutky v mene Boha bez poznania svojej spásy. Jeho prehra je istá, časom ochabne v tomto boji, až sa stane vlažným. Svojou silou sa snaží byť zrelým bojovníkom Krista, ibaže sila nestačí, ale vzrast, ktorý nemá.

Ak preskočil učenie o spáse len z milosti bez skutkov, následné skutky budú iba nepodarenou imitáciou činov skutočného vojaka Kristovej armády. Človek môže začať bojovať len v tom prípade, že je zachránený, spasený, že si skutkami nemusí a nemá dokazovať vieru.

Po druhé – kresťan sa neprestajne živí mliečnym pokrmom, ani len nechce sa vzdať mlieka z prsníka, chce žiť ako batoľa. Nie je divu, že mnohí kresťania reptajú po svete ako tí jedenásti, ako sa s hriechom a vášňami nedá bojovať.

Prví sú deti, ktoré si vzali na seba zbroj ktorú nevládzu nosiť. Druhí pre istotu túto zbroj ani nebudú skúšať a ani nemusia – neunesú ju. Platí o nich to, čo o tých jedenástich zbabelcoch, ktorí celý Izrael nakazili myšlienkami, ako sa všetko nedá, ako to nejde:

A pustili medzi Izraelcov zlý chýr o krajine, ktorú preskúmali: Krajina, ktorou sme prešli, aby sme ju preskúmali, je krajina, ktorá zožiera svojich obyvateľov, a všetok ľud, ktorý sme v nej videli, je obrovského vzrastu. Nm 13:32

Čo si vyslúžil Káleb ak nie posmech a opovrhovanie? Títo nedorastenci vo viere, ho nenávideli a zosmiešňovali. On totiž povedal:

Smelo vystúpme hore a zaberme krajinu, lebo ju určite premôžeme. Nm 13:30

Káleb bol pevný vo viere pretože vedel, že Boh je na jeho strane. Mnohí kresťania hovoria že veria v Boha, ale keď prídu skúšky, ťažkosti a prenasledovanie, obzerajú sa po ľuďoch, aby im pomohli, doprosujú sa systému v ktorom žijú, podplácajú úrady, Boh je až kdesi nedozerne vzadu. Ježiš hovorí o nich takto:

Na skalnatú pôdu (zasiate zrno) sú tí, ktorí, keď počúvajú slovo, hneď ho prijímajú s radosťou, ale nemajú koreň v sebe, sú chvíľkoví; len čo príde súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď sa pohoršia. Mk 4:16-17

Káleb nebol chvíľkovým veriacim, ale pevným vo viere. Veril v Boha rovnako ako Jozue či Mojžiš. To boli prototypy skutočnej viery.

Teraz toto poznanie prenesme do dnešného sveta.

Katolicizmus a pravoslávie učí, že do neba sa dostane človek skrze svoje skutky. To je v absolútnom rozpore s evanjeliom. Učiteľ katolíckej cirkvi František Salezký vo svojej Filotei opakovane tvrdí, že spásu je potrebné si zaslúžiť a odpracovať. Hovorí o neistote kresťana, ktorý stojí celý život medzi nebom a peklom, záleží na poslednej hodine, ako napokon skončí.

Čo to znamená? Že taký človek, neprešiel mliečnym pokrmom, nemá istotu spasenia, Boh nie je jeho trvalým bezpečím a večným Otcom, Ježiš nie je jeho skutočným vykupiteľom, pretože samotné vykúpenie stojí na ňom. Aké strašné učenie. Ako takéto deti, ktoré preskočili spásu, môžu vo svete a so svetom bojovať?

Protestantizmus nie je na tom inak. Väčšina protestantov síce uznáva milosť, ale vieru si dokazujú skutkami a životom. Aj keď dobre vedia o totálnej istote spásy, neprijímajú ju v plnosti, ale do nej vkladajú svoje zásluhy ako dôkaz že správne veria.

Grace má výborné učenie čo do utvrdení sa v milosti. Ale tí zase chcú neprestajne nasávať prsník svojej matky.

Je veľa kresťanov, ktorí prešli všetkými týmito tromi smermi až prišli k bodu, kde sa nepýtajú ako žalárnik – čo konať, aby som bol spasený – ale – čo konať, keď už som spasený?

Pavlove listy sú v tomto úplne jasné. Pavol neprestajne nabáda a povzbudzuje zachránených kresťanov, aby žili na slávu Boha. Aby svetu ukazovali Boha a Jeho Syna, ktorý vykúpil svojou krvou ľudstvo. Aby nepáchali hriechy ako pohania, pretože tak miesto ukazovania Boha svetu, Ho degradujú a zosmiešňujú.

Pavol hovorí o oddelení sa kresťanov od sveta a to v každej jednej oblasti. My dobre vieme, akú milosť stratila cirkev, keď si podala v roku 300 ruku s pohanským Rímom, keď sa dokonca stala Rímskym náboženstvom. Ale toto sa deje neprestajne až podnes. Kresťania žijú ako svet, podali si ruky so svetom a svet ich zato miluje. Beda ak sa nájde kresťan, ktorý svetom a jeho vymoženosťami opovrhuje. Nielenže svet bude ním opovrhovať, ale aj kresťania ktorý sú so svetom v zhode. Ale tu je niečo zle. Ježiš hovorí:

Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa skôr nenávidel ako vás. Jn 15:18

Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán; nečistého sa nedotýkajte, a ja vás prijmem, budem vám otcom, a vy budete mi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán. 2Kor 6:17-18

Kresťanstvo sa dnes tak mocne premiešalo so svetom, že nedokážeme rozpoznať kresťana od pohana. Mnohí dokonca tvrdia, že ide o skutkárstvo ak sa má kresťan oddeľovať od pohanského sveta. Ale tu ide presne o to isté, čo zažívala ranná prenasledovaná cirkev, ktorá odmietla obetovať Rímskym bohom.

Kresťanstvo dnešného veku obetuje na oltároch cudzích bohov. Nielen tým, že prijíma prvky iných vier, východných náboženstiev, filozofií, ľudských učení, ale prijíma pohanské zvyky, opilstvá, cudzoložstvá, zlosť, nenávisť, pýchu. Pavol hovorí ku kresťanom, ktorí dopili mliečny pokrm, aby odložili doterajší spôsob života, aby žili inak ako žije svet:

Noc pokročila, deň sa priblížil. Odložme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Ako vo dne, slušne choďme; nie v hodovaní a opilstve, nie v smilstve a chlipnosti, nie vo sváre a v závisti. Rim 13:12-13

Mnohí kresťania dneška však okamžite vykríknu – to je skutkárstvo. Oni žijú ako svet, milujú svet, konajú ako svet, sú ako jedenásti, ktorí síce spadajú pod Boha podľa tela, ale podľa Ducha sú od Neho vzdialení.

Zachránený kresťan má silu a moc vziať na seba ako dospelý vo viere zbroj a bojovať.

Ale akýže to boj vedie ten, kto vezme meč pravdy, ktorým je Božie slovo, ktorý ho nedokáže ako dieťa či batoľa ani len zodvihnúť? Ako ním môže bojovať, aké milosti môže očakávať od Otca, keď na ten meč ešte nedorástol? Ako môže vyučovať?

Doteraz tento web ponúkal mliečny pokrm, odo dnes budú články rozdelené pre nových veriacich (mliečny pokrm) a bojovníkov, ktorí mlieko dopili a chcú bojovať pod Kristovou vlajkou.

Najprv bojovníci musia prirodzene prejsť základným výcvikom, ako keď regrút prechádza prijímačom a niekoľkomesačným drilom. Veď Pavol robí to isté, keď učí dve učenia – pre deti a pre dospelých. Ako je to možné, že cirkev všetkých vekov tieto dve učenia zmiešala? Pavol predsa píše:

Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, lebo by ste ho neboli mohli zniesť, ba ešte ani teraz nemôžete. 1Kor 3:2

Toto je určené nedospelým kresťanom vo viere, tým, ktorí musia uveriť vo svoju spásu, utvrdiť sa pevne vo svoju záchranu bez svojich skutkov. A zase kresťanom, ktorý boli pevní vo viere ako Káleb, písmo adresuje tieto slová:

Len dokonalým patrí tvrdý pokrm, tým, čo návykom sú vycvičení rozoznávať dobré od zlého. Hebr 5:14

Keď som písal o milosti, o spáse skrze vieru, len Krista, prišiel som na koniec. Už nie je čo viac písať.

Ježiš zomrel za moje hriechy, bol pochovaný a vstal zmŕtvych na moje ospravedlnenie. Som zachránený tým, že hľadím na Ježiša, na Jeho spásu, na Jeho skutky. Len v Ňom je záchrana a nie vo mne. Chvála Otcovi zato. Ale ako ísť ďalej? Čo teraz konať?

Je nám potrebné vyplakávať s tými, ktorí neprestajne hľadajú spásu i keď tvrdia, že ju poznajú, že ju prijali? Neprestajne hovoria o milosti a spasení bez skutkov, ale totálne opomínajú svoju účasť na Kristovom živote vo svete?

Boja sa a trasú v tom momente, akonáhle počujú slovo – skutky? Nech sú ďaleko od nás tieto batoľatá, z ktorých sme odrástli, aj keď s trpezlivosťou je potrebné ich viesť. Ibaže ak sa nechcú dať viesť k plnosti kresťanstva, je daromné sa nimi vôbec zaoberať.

Ale či na druhej strane sa máme chváliť skutkami, za ktoré si zaslúžime spásu? Ako by sme mohli, keď sme bez skutkov spasení? Ako by sme si mohli dokazovať vieru skrze skutky, ako to učí opačná strana – Lord Salvation.

Máme teda ohovárať Lord Salvation, máme ohovárať Grace, máme sa pozerať na ľudí a ich postoje, na osobnosti kresťanského života? Absolútne nie!

Máme sa cvičiť v Kristovom tábore, prestať nariekať za mamičkou, že nás vzali na vojenčinu a učiť sa v cnostiach, v bojovaní so svetom a hriechom.

Či nie preto je kresťanstvo dnes na smiech, že sa stalo zoženštelým náboženstvom, zoženštelou vierou? Či sa nesmejú pohania nd tým, že kostoly sú dnes plné starých babičiek? A zase protestantské zbory sú plné plačkov, ktorým už len základné cnosti – trpezlivosť a pokora absolútne chýba?

Pavol nás najprv učí piť mlieko. Až potom nás vyučuje v boji, keď dozrieme. Kiež by kresťanstvo dnešného veku, dozrelo v mužnosť…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov