Význam skutkov kresťana

Po dlhých rokoch kresťanstva mi bolo vnuknuté aby som konečne pochopil význam skutkov. Celé tie roky som počúval stovky kázní, kde kazatelia nedokázali zlúčiť skutky a vieru. Radi sa rozohnia v tom, že človek je spasený bez skutkov, následne skutky do tejto istej viery bez skutkov zatiahnu.

V tomto zamyslení ukážem skutočný význam skutkov, ako ich chápať v zmysle celej novej zmluvy. Predstavme si dve strany – ľavú tabulu a pravú tabulu.

Ľavá tabuľa

Ľavá strana hovorí o skutku viery v Ježiša, ktorou je človek bezvýhradne spasený. Tam môžeme zahrnúť všetky verše, ktoré hovoria o spáse bez našej účasti, bez skutkov. Pán Ježiš odpovedá Židom keď sa ho pýtajú, aký je ten hlavný skutok pre Boha ktorý je potrebné činiť takto:

Ježiš odpovedal a riekol im: To je ten skutok Boží, aby ste verili v toho (v Ježiša), ktorého on (Boh Otec) poslal. Jn 6:29

Teda hlavným a jediným skutkom spasenia je viera v Ježiša. Preto v písme nachádzame nespočet veršov, kde je človek spasený len z viery a to bez našich činov a zásluh. Napríklad:

A tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona. Rim 3:28

V písme sú celé sady veršov, ktoré hovoria o skutkoch Boha, ktorý vydobyl veriacim spásu skrze Syna na Golgotskom kríži. Pavol zachádza ešte ďalej keď vykladá, že v Kristovi je človek spravodlivý, bezhriešny, dokonalý. V týchto sadách veršov ide o postavenie kresťana pred Bohom Otcom. Ak človek uveril v Ježiša, je spravodlivý v Božích očiach, zapečatený na deň vykúpenia.

Túto spravodlivosť svet ale nevidí. Pohan, ateista, inoverec, nevidí spravodlivosť kresťana, ktorý stojí v Kristovi vierou. Svet rád ukazuje na kresťanov a ich skutky viditeľné, skutky v čase, ktoré dokonalé nie sú. Teraz sa preto pozrime na pravú stranu, kde figurujú skutky kresťana, ktoré koná vo svete, pred svetom, v čase.

Pravá tabuľa

Ľavú tabuľu ako sme ju vykreslili, ukazuje na spravodlivého kresťana v Kristovi, ktorý je prijateľný pre Boha Otca, už nejde na súd, prešiel zo smrti do života. Ide o duchovný pohľad, ktorý svet nevidí, ani vidieť nemôže. Svet ale jasne vidí pravú stranu a to skutky viditeľné, ktoré kresťan koná v čase a pred svetom.

A práve o tejto pravej strane je druhá sada veršov, ktoré sú v písmach jasne definované. Pokiaľ ľavá – duchovná – strana, vidí kresťana ako dokonalého v Kristovi, pravá strana ukazuje kresťana vo svete, kde koná zo seba, zo svojho hľadiska, skutky nedokonalé.

Pokiaľ ľavá strana je o spáse človeka, o istote spasenia bez skutkov, pravá strana požaduje od kresťana skutky, ktoré má konať pred svetom. Ľavá strana je o spáse, pravá strana o spáse nie je.

Všimnime si tieto dve strany v jednom liste – Títovi, ktorý napísal Pavol jedným ťahom pera. V prvom verši píše, že skutky sú ohľadom spásy nepodstatné, pretože celá spása je postavená na pleciach Boha:

Ale keď sa zjavila dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva… Tít 3:4-5

No hneď za tým píše, že tí čo uverili, majú konať dobré skutky. My sa musíme pýtať – načo? Prečo máme konať dobré skutky, keď sme ospravedlnení bez skutkov? Prečo Pavol v jednom verši skutky odmieta, zároveň v nasledovnom k nim vedie?

O tom je práve to rozdelenie skutkov na Božie, ktoré Boh vykonal bez ľudskej účasti, čo je ľavá tabuľa, zároveň kresťan žije vo svete, pred svetom, v čase a koná skutky v tomto živote, čo je tabuľa pravá. Pavol hneď po verši o spáse bez našich skutkov píše:

Verná to reč, a žiadam si – toto zdôrazňuj: aby tí, čo uverili Bohu, snažili sa konať dobré skutky. To je dobré a užitočné ľuďmi. Tít 3:8

Svet nevidí kresťanovu spravodlivosť z ľavej tabule, ale vidí skutky z tabuľe pravej. Kresťan je duchovne spravodlivý, je spasený a zachránený pre večnosť, ale žije vo svete, v časopriestore. Svet nevidí duchovné vykúpenie kresťana, ale vidí jeho skutky viditeľné. Preto ten verš znie – konať dobré skutky je dobré a užitočné PRED ĽUĎMI.

Kresťanstvo tieto dve sady skutkov nikdy nerozdelilo. Ani Grace smer nekáže o rozdelení skutkov pre spásu a pre časný život. Zmiešavajú sa tieto skutky spolu, priťahujú sa za vlasy, aby pasovali tomu alebo opačnému smeru. Ale tie skutky sú v písme dané presne tak, ako sú. Nemáme ich vykladať tak, aby nám pasovali do teológie, ale máme ich brať doslovne.

Ako som písal v predošlom článku o mliečnom pokrme, musím sa k nemu na sekundu vrátiť. Kresťan sa musí utvrdiť v mliečnom pokrme, musí uveriť v prácu Boha na našej spáse bez našej účasti, musí si prisvojiť pravdy, že je spravodlivý, bezhriešny, dokonalý, pretože taký nie je sám zo seba, ale v Kristovi.

Ale teraz pozor. Tento istý spravodlivý kresťan, pred svetom spravodlivý nie je, nie je dokonalý, nie je bezhriešny! Je dokonalý v očiach Boha, v duchovnej rovine, je spasený, má istotu večnej záchrany a večného života skrze vieru – ale jeho skutky pred svetom, sú skutkami nedokonalými, hriešnymi, mnohokrát zlými.

No sady veršov, ktoré hovoria o posväcovaní kresťana, nie sú o spasení, nie sú o záchrane, ale o prezentácii Boha na zemi, biblicky povedané – sú o odhaľovaní a ukazovaní Božej slávy vo svete skrze nás!

Kresťan nekoná skutky pravej tabule preto, aby bol spasený, pretože to už je v tabule ľavej. On teraz prezentuje Boha vo svete a žije na Božiu slávu, nie na svoju, nie na svoje posvätenie, nie na svoje chválenie sa pred svetom, ale pre zvyšovanie slávy Boha vo svete.

Kresťan je predsa Božím dieťaťom, dedičom Božieho kráľovstva, dostal titul, ktorý prevyšuje všetky tituly sveta – Svätý, je kňazom, je zvláštnym ľudom Božím.

A tu je problém, keď sa kresťania chcú spasiť skutkami, alebo chcú skutkami dokázať vieru. Posvätenie, rast vo viere, dobré skutky pred svetom, ovocie Ducha – to všetko NESMIE a NEMÔŽE ukazovať na veľkosť kresťana, na jeho slávu, alebo nebodaj akýsi teplomer jeho spásy – všetky tieto veci majú slúžiť na pozdvihovanie Boha vo svete, na Jeho slávu a len Jeho slávu!

Ľavá strana je skrytá svetu, keď Boh spasil svoj ľud skrze svoje skutky. Pravá strana je svetu odkrytá, keď svet sleduje kresťanov, ako prezentujú a vyvyšujú svojho Boha. Tieto dve strany sa v žiadnom prípade nesmú miešať, ako sa to žiaľ deje a dialo počas celej histórie cirkvi.

Celistvosť kresťana

Existujú tri druhy kresťanov, ktoré boli spomenuté v predošlom článku. Prví nepoznajú alebo neboli vyučení v spáse skrze ľavú tabuľu. Nevedia o svojej spáse skrze skutky Boha, všetko vložili do pravej strany, kde sa svojimi vlastnými skutkami snažia spasiť sami.

Druhí kresťania síce vedia o ľavej tabule, kde len Boh bez skutkov zachraňuje človeka. No neprijímajú v plnosti toto učenie z nej, lež hľadajú vo vlastných dielach, či ich viera je správna. Keď konajú dobré skutky, keď sa zbavujú hrubých alebo viditeľných hriechov, sú so sebou spokojní, utvrdzujú sa tým skrze svoj výkon, čím merajú svoju spásu, čo je hriech.

Tretia skupina sú ľudia z oblasti – Grace alebo Hypergrace – ktorí často opomínajú pravú tabuľu, teda skutky pred svetom. Buď tieto skutky ťahajú do ľavej tabule z čoho vznikne zmätok, alebo tieto skutky ignorujú.

Ale kresťan ktorý je zdravý a celistvý, je spokojný a šťastný keď prijal spásu podľa ľavej tabule – len skrze Ježiša – no pracuje v skutkoch na oslavu Boha z tabule pravej.

Ak sa pozrieme na nešťastné tri skupiny zhora, trápia ich tieto problémy:

Prví nevedia či sú spasení, pretože spásu vložili na seba a svoje zásluhy.

Druhí rovnako nevedia či sú spasení, pretože skutkami preverujú vieru.

Tretia skupina odmieta akékoľvek skutky, spravidla ide o ľudí ktorých drvia hriechy, ktoré si svojou teológiou milosti ospravedlňujú. Ide zväčša o ľudí o ktorých hovorí Pavol, že konajú skutky horšie ako pohania. Ich nešťastie väzí v zlom živote, ich život je neutešený.

V otázke spásy je však každý kresťan týchto skupín zachránený za podmienky, ak uchopil a prijal ľavú stranu tabule – spasenia len z viery. No plne sa radovať v Kristovi, oddeliť sa od sveta, byť šťastný vo viere napriek búrkam tohto pominuteľného sveta, je dané len tým, ktorí správne pochopili obe tabule a po jasnom uchopení ľavej tabule, kde kresťania vedia že sú spravodliví pred Bohom sa rozhodli, žiť dobrým životom aj pred svetom, na slávu Boha Otca.

Táto skupina kresťanov je šťastná a spokojná vo viere. Keď počúvame prenasledovaných kresťanov, mnohí prišli k tomuto istému výsledku. Hovoria o svojej spáse ako o kameni istoty, zároveň konajú skutky na oslavu Boha, riskujú životy pre šírenie Božieho slova, v prenasledovaní sú šťastní, aj keď utrpenie sveta im rozdáva ťažké rany.

Ak kresťan prijal spasenie len z viery, utvrdil sa v nej, dopil mliečny pokrm, prirodzene začne jesť pokrm tvrdý, prirodzene začne túžiť žiť inak ako žije tento svet, ako žije pohanská obec. Pozrime sa na verš z listu Rimanom od Pavla:

Noc pokročila, deň sa priblížil. Odložme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Ako vo dne, slušne choďme; nie v hodovaní a opilstve, nie v smilstve a chlipnosti, nie vo sváre a v závisti. Rim 13:12-13

Pavol nabáda kresťanov, aby žili život hodní Božieho mena na Jeho slávu, v dobrých skutkoch, odložiac prízemné hriechy opilstva, chlipnosti atď. Tento verš nie je o spasení. Tento verš je o pravej tabule, o konaní dobra na slávu Boha.

Ale pozor – nie tak, že mu je takéto konanie nariadené, čo v tomto verši môže tak vyznievať. Nie. Kresťan je slobodný. Slobodný v Kristovi. Kameň neistoty spásy spadol z jeho srdca. V Galaťanoch o tom Pavol píše takto:

A to práve pre falošných bratov, votrelcov, čo sa vlúdili špehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristovi Ježišovi, aby nás zotročili; Gal 2:4

Kresťan má absolútnu slobodu v Ježišovi Kristovi. Zničiť túto slobodu znamená vrhnúť ju naspäť pod zákon. Keď Galaťania ustanovili obriezku ako podmienku spásy, Pavla to veľmi nahnevalo. Pavol si jasne uvedomoval, že siahli do ľavej tabule o spáse len skrze vieru. My nemôžeme siahať do ľavej tabule. Tá je zapečatená.

Ak čítame o skutkoch kresťanov, nikdy si nemôžeme myslieť, že konajú tieto skutky na svoju slávu, na svoju spásu. Pretože ak by naše skutky dokazovali spásu alebo vieru, konáme hriešne a špatne, nie na slávu Boha, ale na svoju.

Prečo má teda kresťan konať dobré skutky?

Tu nejde len o slávu Boha, o reprezentáciu Boha vo svete, ale sú ešte ďalšie tri veci ktoré si vypichnem – i keď ich je viac – prečo konať dobro, prečo sa zdokonalovať v cnostiach, prečo odmietať hriech? V prvom rade je dobré povedať, že nikdy nedosiahneme dokonalosť sami zo seba. Všetky aj tie najlepšie skutky, budú v sebe obsahovať prvky hriechu.

Ak do našich skutkov začneme vkladať svoje zásluhy – hrešíme! A my padnutí ľudia, si vždy do skutkov zásluhy aj pridávame. Hovoríme – mám dobrý pocit po tejto modlitbe za iných, mám dobrý pocit z toho že som evanjelizoval a ten človek sa obrátil. Tým sami sebe dávame slávu, ktorú sme odobrali Bohu.

Ak konáme skutky pred svetom, ak sa snažíme robiť dobro, nikdy si nesmieme myslieť, že tie skutky sú dokonalé. Dokonalé skutky sú len Božie. Prečo ale máme konať dobré skutky?

V prvom rade ide o lásku Boha k nám, ktorý za nás vytrpel našu spásu.

Ale tu pozor – nejde o splatenie tohto dlhu, ktorý Boh pre nás vykonal. My nemôžeme nikdy splatiť skutky Ježiša na Golgote. Preto si ani nikdy nemôžeme myslieť, že sme Bohu dlžní jeho obetu a vracať mu aspoň kvapky.

Na Golgote trpel Syn na kríži a trpel aj Otec, ktorý na to hľadel. Boh tak miloval svet, tak miloval mňa a teba, že vynašiel spôsob ako nás zachrániť. Táto láska je prvotnou zeminou k tomu, aby človek z nej rástol ako kresťan. Čím viac hľadíme na ľavú stranu, na dielo Boha ktorý nás miloval, tým viac túto lásku prenášame na stranu pravú, do tohto sveta, do našich skutkov.

Je smutné, že kresťania viditeľne hrešia a ešte smutnejšie keď tvrdia, že tak konať môžu lebo sú spasení. Potom nevidia a nerozumejú láske Boha, ktorou nás vyliečil a spasil. Čím viac kresťan rozjíma o Ježišovi a Jeho diele, tým väčšiu lásku v Ňom objaví a pripraví si viac pôdy pre zasadenie stromu ovocia – Ducha.

Druhou vecou prečo by kresťan mal konať dobro je prítomnosť Ducha Svätého. Telo je chrámom Ducha a je pre kresťana hanbou, ak tento chrám je špinavý. Duch Svätý kresťanovi pomáha v bojoch s hriechom, ťažkosťami sveta, problémami. Je neprestajne s ním. Uhášať Ducha Svätého, nie je práve tou najlepšou vecou.

Ducha neuhášajte! 1Sol 5:19

Treťou vecou je svedomie. Kresťan je oslobodený od zákona, od desatora, od predpisov a nariadení. Napriek tomu kresťan je vedený Bohom skrze svedomie, ktoré ukazuje na hriechy ktoré človek pácha. Svedomie je podobné ostňu o ktorom hovorí Pavol, aby človek nezišiel z cesty príliš ďaleko. Je to výborná vec k dobrému životu pred svetom. Je veľmi zlou vecou, ak sa snažíme uhášať svedomie, aby nás nenapomínalo v hriechoch.

Tieto tri veci sú motorom a dôvodom k tomu, prečo konať dobro. Ide o vedomie reprezentovať Boha na zemi, pred pohanmi, pred ľuďmi, konať na Jeho slávu, z Jeho lásky k nám hriešnikom. Tento spôsob života človeku dáva dobré svedomie ako píše Pavol a Boh si takých ľudí aj používa. Týmto spôsobom sa kresťan stáva plným, naplneným.

Veď posväcovanie nie je o spáse, kresťan je šťastný a žije v radosti už spásy dokonanej. Ale plnosť kresťanstva spočíva nielen v prezentácii Boha, ale aj v postavení Božieho dieťatka, ktoré je zahrnuté Božou láskou, aby konalo na slávu Otca.

Prídu pády, prídu hriechy, prídu neúspechy – písmo nezaručuje že to tak nebude. Na druhej strane má kresťan duchovnú výzbroj a pomoc Najvyššieho. Mnohí ľudia túžia po zjaveniach Boha k nim, po proroctvách, po liečeniach, po zázrakoch od Pána. Boh však môže použiť len dospelých kresťanov, nie deti neprestajne pijúce mlieko.

Boh sa túži osláviť skrze nás… Veď všetky veci slúžia na slávu Boha a na dobro od Neho…

A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro. Rim 8:28

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov