Boh nechcel pozerať na naše utrpenie, radšej sa díval na utrpenie svojho Syna.

A on bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti; kázeň nášho pokoja bola vzložená na neho, a jeho sinavicou sme uzdravení. Iz 53:5

Och Spasiteľ náš, trpel si pre nás, pre naše neprávosti a prestúpenia. Aká láska ťa priviedla na kríž, kde si za špatných ľudí trpel?

Ak si pozrieme tento verš z Izaiáša, musíme sa pýtať samých seba – čím sme prispeli ku svojej spáse? Kde je tá naša veľkosť, svätosť, chválenie, nadúvanie sa svojimi skutkami? Ježiš bol ranený miesto nás. To my sme mali skončiť pod prísnym Božím hnevom a súdom. To my sme mali visieť na kríži, na ktorom by sme kričali a bedákali bolesťou.

To my sme na tom kríži mali kričať v beznádeji, keby spravodlivo na nás dopadal Boží Svätý hnev.

Ale Boh sa nechcel pozerať na naše utrpenie, radšej sa díval na utrpenie svojho Syna.

Vieme si toto predstaviť? Boh, ten prísny Pán starej zmluvy, ten absolútne spravodlivý a neoblomný sudca – nemal v úmysle zničiť človeka a ľudstvo. Nemal v úmysle sa pomstiť a posmievať človeku, ktorý zlyhal v spáse zo svojich skutkov a svojho života. Ten Boh radšej hľadí na Ježiša, ktorého nekonečne miluje, akoby mal hľadieť na nás, aby sme naveky zahynuli.

Ak sa povie láska, ani si nedokážeme predstaviť, aká hĺbka lásky v Bohu Otcovi bola, keď súhlasil s týmto plánom, keď ho vytvoril, keď ho ustanovil, keď sa plán reálne napĺňal.

Na človeku nie je nič dobrého. Je sebecký, milujúci seba, odmietajúci a nenávidiaci Boha, ktorý ho stvoril. Prečo Boh miluje človeka až do krajnosti, keď hľadí na zničeného svojho Syna, to najdrahšie čo má a to miesto toho, aby hľadel na nás, ako my trpíme, pretože sme Božiu lásku, dobrotu a milosť, zadupali do prachu?!

Boh nás uzdravil ranami svojho Syna. Každá rana bičom, ktorá dopadla na doráňaného Ježiša, uzdravuje nás a našu dušu. Čím viac Ježiša bijú, čím viac je slabší a malátnejší, tým viac sme my silnejší, viac sme zdravejší, viac sa približujeme k spáse. A keď Ježiš z posledných síl na kríži vypovie – dokonané – sme spôsobilí pre večnosť, pre večné spolužitie s milujúcim Bohom Otcom.

Kde je naša chvála? Neprestajne sa toto pýtam kresťanov, zvlášť tých, ktorí samých seba radi velebia a hovoria – ako veľmi sa posväcujem, aké veľké ovocie nosím, ako som veľmi sám so sebou v oblasti kresťanstva spokojný?!

Keď som ešte nebol obráteným kresťanom len pre milosť, taktiež som si robil zásluhy a kochal sa vo svojich výkonoch. V očiach iných kresťanov som bol hrdinom, bol som veľkým veriacim, veľmi horlivo som konal kresťanské služby, ktoré mi boli zadelené.

Ako rád som sa chválil sám sebou, ako dobre mi padlo, keď sa ma ľudia pýtali na rady. Ako ľahko sa mi písali články, pretože o ľudských výkonoch a skutkoch, ako žiť, ako sa posväcovať, ako byť ,,dokonalým”, to sa ľahko hovorí a poučuje.

No všetko toto snaženie nie je ničím iným, ako svojou odpornou chválou a radosťou zo svojho života, ktorý zatieňuje Ježišovo dielo. Naše skutky pred obrátením, sú rovnako špatné ako aj po ňom. Sú iba špinavým rúchom, ktoré pred ľuďmi vyzerá sväto a bielo, no nie tak pred Bohom. Naše motívy, snaženia, práce – aj keď do nich môžeme vložiť vieru, že všetko konáme pre Boha – vpravde konáme pre seba a svoje zásluhy.

Katolícke odpustky sú rovnako prítomné aj v protestantizme, ibaže sa skrývajú aby ich nebolo jasne vidno. Samotné zmýšľanie prezrádza kresťanov, ktorí majú neprestajne pocit, že Boh je starozákonný Sudca, ktorý trestá ak človek koná zlo a odmeňuje, ak človek koná akési dobro.

Ale náš verš hovorí niečo úplne iného. Boh Otec, nedokázal znášať našu smrť, radšej zniesol smrť svojho Syna. Aká láska Boha Otca k nám prúdi?

Pavol nám správne hovorí:

Kde je chvála človeka? Je vylúčená. Rim 3:27

Kde je chvála kohokoľvek z nás? Kde je chvála Dávida, Mojžiša, Izáka, Jákoba? Kde je chvála Petra, Pavla, Jána, Matúša? Kde je chvála Abraháma? Veď Pavol čo hovorí?

Lebo ak bol Abrahám ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie u Boha. Rim 4:2

Ak by mal byť Abrahám spasený zo skutkov, zo svojho života, zo svojho poslúchania, zo svojej obety Izáka v pohorí Mórija – má sa čím chváliť pred ľuďmi – ale nie pred Bohom.

Jediná chvála človeka sú rany Ježiša. Jediná chvála človeka je krv Ježiša, Božieho Syna. Celý náš pokoj máme len preto, lebo Ježiš nám ho vydobyl. Boh Otec nás mohol preklínať, zlorečiť, pomstiť sa za naše hriechy a neprávosti. Naša duša nemusela mať ani chvíľu pokoja a mier v srdci. Ale Boh Otec to takto nechcel. On pre náš pokoj trýznil vlastného Syna.

Prestaňme už s tou hrou na dobrých ľudí, dobrých kresťanov, vzorných veriacich. Prestaňme už s tou farizejskou hrou, keď sa pred svetom budeme tváriť akí sme dobrí, milí a svätí, pritom naše srdce je plné odpadu a smetí.

Prestaňme sa chváliť svojim posväcovaním, vzorovým kresťanstvom, zákonníctvom, sledovaním druhých ako žijú a čo robia? Vari Ježiš nevedel čo sme zač?

Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? Mt 7:3

Uložme sa radšej v lone Boha, ktorý svojho Syna strestal miesto nás, pretože nás chcel pri sebe! Chcel aby sme s Ním naveky prebývali v Jeho sláve! Vari Boh Otec robil teátro, keď svojho Syna mučil? Vari nám chcel dokázať, že umučí svojho Syna, ktorého keď neprijmeme vo viere, bude ešte krutejším ako bol v starej zmluve?

Božia láska je neskutočná. Boh, ktorý sa nechcel pozerať na naše mučenie a našu večnú smrť, keď miesto nás dal za svet Syna. Och aká hlbokosť Božej milosti.

Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Jn 3:16

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov