Kresťania hľadajúci svoju slávu

Ako novo-obrátený kresťan, som sa prispôsoboval prostrediu a zborovému životu cirkvi, do ktorej som chodil. Pekné prostredie, spev, gitary, kresťanské piesne, obradný systém bohoslužieb. V tomto prostredí vyrastali aj moje deti. Bolo to pre nich povzbudenie, pretože robili to, čo od nich dospelí vyžadovali.

Chodili na detské besiedky, tam si spievali, kreslili obrázky s Ježišom, učili sa naspamäť veršíky. Takáto atmosféra je v zboroch bežná, kresťania ju poznajú. No dnes, keď som prijal len Kristovu milosť a Kristovu zástupnosť, kedy som prestal sám v sebe hľadať niečo dobrého a pevného musím povedať, že mi je z toho všetkého smutno.

Na kresťanských stretnutiach je veľa úsmevov, rozhovorov, utvrdzovaní sa vo viere. Za tým celým gitarovým a spevavým hunbukom, za tou veselou gitarovou amtosférou, pretkanou dlhými výrečnými modlitbami, chýba Ježiš. Nie ten sladký Ježiš z tých piesní a dlhých kázní – ten tam je, ale Ježiš ako jediná možnosť. Celá tá atmosféra je o veľkosti človeka, o oslave človeka človekom.

Ľudia v zboroch hľadajú svoju vlastnú slávu, svoje vlastné skutky a výkony. Ak člen zboru má výraznejšie postavenie ako ostatní (napríklad je kazateľ, spevák, gitarista, kostolník, modlitebník, človek ktorý ponúka modlitebné priestory a podobne), sám seba stavia na vysoký piedestál slávy. A podľa výšky tejto vlastnej slávy, chce formovať svojich členov zboru. Samozrejme všetko si podloží písmom.

My ale nemáme nič, čím by sme sa mali alebo mohli chváliť. Všetko čo v cirkvi konáme, vymýšľame priebeh bohoslužieb, skladáme piesne ktoré sa učíme spievať, modlíme sa určitým systémom, alebo vyučujeme deti v besiedkach – všetko je o našom hriechu a páde. Vo všetkom hľadáme svoju slávu, ktorú prekrývame Ježišom Kristom, na ktorého sa odvolávame, že to všetko robíme pre Neho, na Jeho slávu.

Ide o podvod. Naše ja, naše ego si vždy utrhne zo slávy Boha, pod rúškom falošnej pokory pred Bohom. Hľadíme na seba ako na výnimočného človeka a myslíme si, že nás pretvoril sám Boh do takejto podoby. Pritom ak sa pozrieme na svoj život bez falošného predstierania a strojených úsmevov, všetky naše motívy sú sebecké.

Posväcovanie kresťanov v zboroch nie je nič iného, iba ak hranie divadielka jeden pred druhým, že sme lepšími ľuďmi. A to nielen porovnávajúc sa s nevercami, ktorými opovrhujeme čo do viery, ale sa cítime lepšími aj ako kresťania okolo nás, pretože si staviame palác na svojich skutkoch. Nie je preto divné, že sa nedokážeme skutkov vzdať. Naše skutky sú pre našu vieru podstatné, sú našim meradlom viery, ukazujeme sa ne pred svetom, ukazujeme na seba a hovoríme si – JA SOM VZOR dobrého kresťana. Je to vpravde modlárstvo…

Podľa seba potom formujeme aj okolie, ostatných kresťanov, čo nie je nijaká iná práca, ako ich likvidácia, kedy sa stávajú otrokmi zborov, nešťastnými a neslobodnými ľuďmi. Jarmo, ktoré museli znášať židia, jarmo zákona, si ľudia v zboroch naďalej nesú na svojich pleciach, pod prísnym dohľadom starších zborov, ktorí stratili evanjelium, ak vôbec nejaké v minulosti mali.

Pavlove verše – bez skutkov je spása, len z viery – je napriek tisíckam kázní, iba povrchným klišé, pod ktorým sa skrýva zákonníctvo a farizejstvo. A ako ľahko kresťania začnú nasledovať ľudsky vymyslený systém, alebo aj ľudí samotných, ktorým stavajú už za života pomníky.

Podstatou človeka je však sloboda a túžba po slobode, ktorá je v Bohu. Pavlov verš platí:

Všetko smiem, ale nie všetko prospieva; všetko smiem, ale ja nebudem ničím ovládaný. 1Kor 6:12

Tento verš môžeme smelo obrátiť aj na cirkvi a zbory tohto veku. Nie všetko prospieva čo sa koná v zboroch, kresťan nemá byť ničím ovládaný. Ak je kresťan ovládaný zborom alebo cirkvou, ide o jeho neslobodu a manipuláciu.

V takomto duchu by sme sotva kde počuli kázeň na tento verš. Vždy sa hovorí o hriechu, ktorý nás nemá ovládať, aj keď nás vpravde ovláda. Ale aby nás ovládali cirkvi, zbory a ich čelní predstavitelia? To zasa nie, o tom tento verš nie je. A predsa to nie je pravda!

Kresťania dnes merajú vieru skutkami a verejne morálnym životom. Tak upadli do zmätku, kedy nedokážu zaradiť vysoko morálneho ateistu, ako bude spasený, či bude spasený. Ak dáme na vysoký supeň morálku a vonkajšie spávanie, ako dôkaz spásy, či viery, potom je pre nás morálny ateista problémom. A kresťania upadli do takejto neistoty, lebo nepoznajú spásu len v Kristovi.

Iní kresťania zachádzajú ešte ďalej. Oni uznávajú, že spasenie je len v Kristovi, ale toto spasenie je potrebné ukázať svetu v podobe ovocia a dobrých skutkov. Ak je to tak, potom od Krista odchádzame k sebe. Žijeme vo svete, v ktorom nie je prítomné evanjelium.

Detičky na besiedkach spievajú, pretože sa to páči dospelým a oni sa tešia, keď môžu dospelých rozveseliť. Skackajú, smejú sa, tešia sa – ale čo z nich vyrastie v prostredí, kde nie je evanjelium, kde nevládne LEN KRISTUS?! Kde sa spása musí tvrdo odmakať a odpracovať?

Porovnajme si dvoch ľudí. Farizeja a ranného kresťana.

Farizej nikdy na verejnosti nekonal hriech. Aj keď hriechy konal skryte, nedostávali sa k ušiam sveta, len Boh ich videl a odhaľoval. Farizej sa pekne a čisto obliekal, modlil sa verejne na ulici, čím si vysluhoval úctu ľudí, vedel múdro a milo rozprávať, rozumel písmam, dával dobré rady. Napriek tomu nebol spasený!

Na druhej strane tu bol kresťan, ktorý uveril v Krista. Bol to vrah, odsúdený ako Lotor na kríži a to právoplatne. Nielenže vraždil ľudí, ale kradol aj ich majetok a peniaze. Je tu kresťan, ktorý sa verejne opíjal a to nie hocikde – ale priamo pri spomienke na Kristovo umučenie, pri večeri Pána.

Je tu kresťan, ktorý spí s manželkou svojho otca. Je tu celý zbor ktorý verí, že spása je možná skrze obriezku, čím je Kristus odstavený na druhú koľaj. Je tu hromada kresťanov, ktorí žijú nemravne, smilne, cudzoložne. Preto ich Pavol napomína. On ich nenapomína preto, lebo sú vzorní kresťania lež preto, lebo páchajú nehanebnosti. ALE…

Všetci títo kresťania sú spasení. Prečo? Pretože uverili!

Naproti tomu farizej vyzerá ako dokonalý človek, dokonalý Adam. Oproti týmto odporným hriešnym kresťanom, je farizej svätý muž.

Takto sa dnes svet pozerá na kresťanstvo. Morálny ateista, alebo vysoko morálny kresťan, je obdivovaný svetom, honosený do neba médiami, rozpráva sa o ňom vo svete ako o vzore. Naproti tomu kresťan, ktorý je špatný, ktorý stojí proti svetu, proti systému, proti zabehnutým názorom – ale verí v Krista lebo vidí svoju špatnosť, je svetom odsúdený. Je odsúdený zbormi, cirkvami ktoré ho majú za úlohu vyformovať na človeka, ktorý bude zapadať.

Farizeji na jednej strane – pekne oblečení, čistí, vždy pripravení pomôcť – ale bez Krista. Ježiš buď nie je vôbec podstatný, alebo je iba akási podpera.

Na druhej strane kresťan, ktorý neprestal fajčiť, pije pivo a to verejne (čo by morálny kresťan nikdy neurobil), má problémy so sexualitou s ktorou bojuje, čas od času sa naštve a kričí, háda sa, bojuje za svoju pravdu. On však vie jednu vec – nič – vôbec nič čo sa týka spásy, nie je z neho.

Kto z týchto ľudí bude spasený? Paradoxne ten druhý! Páči sa toto svetu? Nie! Prečo? Pretože svet stojí sám na sebe, stojí na skutkoch.

Páči sa toto cirkvám a zborom? Majú cirkvi a zbory výhrady voči spáse len skrze vieru, bez skutkov, bez skutkov a ešte raz bez skutkov? Samozrejme! Prečo? Pretože spásu stavajú sami na sebe. Hľadia na seba a svoje výkony a preto je proti ich srsti, aby prijali čisté evanjelium bez nášho zasahovania!

Keď si čítame dejiny takzvanej reformácie, prídeme k menu – Agricola. Luther ho presvedčil, aby sa dal na dráhu kazateľa a on tak učinil. Ibaže – on kázal toto – citát:

Agricola požadoval úplne odstrániť kázanie zákona a popieral tézu, že účinné evanjelium náleží iba srdciam, ktoré boli predtým konfrontovaná zákonom. K pokániu stačilo samotné evanjelium a nič viac. Luther sa cítil byť týmto počínaním starého priateľa ponížený a podvedený, roku 1537 preto reagoval tézami proti Agricolovi.

Tu vidíme, že aj keď Luther spoznal evanjelium, nedokázal ho prijať. Pridal k nemu zákon a skutky. Tieto dve strany sa neprestajne v celých dejinách medzi sebou bijú.

Aj po Lutherovej smrti, veľa teológov malo s Agricolovým pohľadom na spásu problém a mnohí sa k nemu aj prikláňali. Sám Melanchton, čoby dvorný teológ reformácie, mal dlhé dišputy o tejto téme a nevedel kam sa prikloniť. Napokon zvíťazil zákon a dnes všetky refomované a protestantské cirkvi, sú na tej istej lodi ako katolíci. Spása je v podstate zo skutkov.

Ak je spása zo skutkov, alebo – viera plus skutky, človek potom hľadí sám na seba a svoje zásluhy. Tak tu máme Európsku cirkev ako celok, ktorá sa chváli sama sebou. Ako odporne to vyzerá v očiach sveta, v očiach nekresťanov. Nie je divu, že je cirkev na smiech. Ide o hoax, o gýč. Nikto nie je dobrý, nikto si spásu nezaslúži, či pred uverením, alebo po uverení – iba ak – skrze vieru v Krista, ktorý sa stal našou spásou.

Ako som pozeral na tie spievajú a hopkajúce deti, prišlo mi ich ľúto. Sú tak blízko Krista, celé detstvo budú blízko, zároveň ďaleko. Cirkev a rodina ich vyformuje ku zákonníctvu a skutkárčeniu. Stanú sa z nich morálni, zároveň neslobodní ľudia, ktorí budú kopírovať iných ľudí a ich velebiť.

Alebo sa vzdajú kresťanstva totálne a postavia sa na opačnú stranu.

Možno to tak bude lepšie. Ježiš predsa hovorí, že sú mu milší studení ľudia ako vlažní. Sú mu milší ateisti, ktorí sa neboja postaviť férovo v otázke viery proti zaužívanému systému, ako kresťania, ktorí systém kopírujú, pritom žijú svoje mizerné hriešne životy, postavené na sebe samom…

Ak sa ti článok páčil, registruj sa, komentuj a budeš v odberoch. Ak chceš iba odbery, zadaj odbery bez registrácie

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.