Posvätenie nie je rast človeka, ale jednorázový úkon Boha

Neprestajne v cirkvách sa hovorí o ľudskom posväcovaní. Ide o akýsi proces, byť lepším a lepším človekom, keď niektoré smery zachádzajú do nezmyslu, že človek na konci života by mal byť podobný až samotnému Kristovi. Kristus nám vydobyl nielen spasenie, ale aj posvätenie. Pozrime sa v tomto článku nato…

Je samozrejme dobré, ak kresťania žijú morálnymi životmi, ak sa držia – koľko to len je možné – desatora. Ale na tomto nestojí spása. Je veľa morálne veľkých ľudí, ktorí sú ateisti, ale ku spáse nemôžu prísť skrze svoje skutky a svoj život. Napriek tomu, že dobré skutky kresťanov sú povzbudivé, nemajú so spásou človeka nič spoločného. Spravodlivosť človeka nepochádza z morálneho života, z jeho dobrých skutkov, teda zo zákona:

Zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek, lebo zo zákona je poznanie hriechu. Rim 3:20

Ak by spása človeka bola z nás, z našich dobrých skutkov a dobrého života, Kristova obeta je zbytočná, keďže by sme sa mohli spasiť sami. Morálne dobrý ateista nemôže byť spasený žiadnym spôsobom. On sa spolieha na svoje dobré práce, čo sa rovná tomu, že dodržuje morálny zákon. Ak by spása bola skrze morálny zákon, alebo akýkoľvek iný zákon, vrátane desatora, potom Kristus nadarmo zomieral:

Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel. Gal 2:21

Zo skutkov a dobrého morálneho života, nemôže byť nikto ospravedlnený pred Bohom. Ak katechizmy hovoria o tom, že kresťan má vykonávať dobré skutky, súhlasíme, ale len do tej miery, pokiaľ sa dobré skutky nedávajú na jednu úroveň so spásou. Tu totiž dobré skutky strácajú svoju moc. Je chválitebné, ak kresťan koná dobré skutky – ale to je všetko. Na nich si spásu nie je možné stavať. Človek je ospravedlnený len vierou – paradoxne bez svojich skutkov:

Človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto. Gal 2:16

Pavol je jasný keď tu píše, že zo skutkov nebude ospravedlnený nikto. Inak povedané, z dobrého, morálneho života, dobrých a záslužných prác pred svetom, si nikto na spásu nemôže robiť nárok. Existujú nadácie, filantropi, peňažné zbierky, obety človeka k človeku. Všetko toto sú zaiste pekné veci, ale nesiahajú do oblasti spásy. Do oblasti spásy, ktorá je postavená oveľa vysššie ako tieto dobré veci, je viera v Krista. Len skrze vieru je možné prísť ku spáse.

Ak sa kresťanstvo, ale aj celý svet utešuje dobrými skutkami, ktoré zabezpečujú záchranu človeka, žije v blude a falošnej viere. Zákon človeka v každom prípade odsudzuje a nie je sily a moci v žiadnom človeku, ktorý by dokázal odsudzujúci zákon dodržať.

Že zo zákona nikto nebýva ospravedlnený u Boha, je zjavné, pretože spravodlivý bude žiť z viery. Gal 3:11

Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona. Rim 3:28

Prichádzame teraz k posväteniu. Ak je posvätenie nutné ku spáse a to spôsobom, dokazovania viery skutkom, ide o falošné evanjelium. Písmo síce hovorí, že bez posvätenia nikto neuvidí Pána, ale my si musíme uvedomiť, čo toto posvätenie je? Pretože dnešné cirkvi nám nahovárajú, že posvätenie je neprestajný rast a to vo viere, zásluhách, dobrých činoch, skutkoch, rast v živote kresťana. To je len jedna strana mince – tá menej podstatná!

Pavol oslovuje zbor – posvätených, či svätých, teda tých, ktorí uverili v Krista. Mnohí ľudia si myslia, že posvätenie je akýsi skutok, že je to vôľa človeka konať dobro po tom, ako sa obrátil, ale písmo to vidí inak. Ak by bez posvätenia nikto neuvidel Pána a posvätenie by bolo samo osebe skutkom človeka, jeho rastom vo viere a v cnostiach, potom by spása bola nielen z viery, ale aj zo skutku. Ale spása je bez našich skutkov, preto posvätenie musí byť rovnako bez našich skutkov. Pavol píše cirkevnému zboru:

Cirkevnému zboru Božiemu v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým, so všetkými, ktorí vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás. 1Kor 1:2

Pavol priamo hovorí o kresťanoch ako o svätých. Nie preto, že by sa nimi stali zo seba lež preto, lebo uverili v Krista. Tak tento verš správne hovorí – ktorí vzývajú meno Ježiša Krista. V tom je zahrnutá viera.

Je to Boh, ktorý kresťanov posvätil svojou prácou, nie ich prácou. Na našej strane je len jedna vec – naša viera. Ak sme uverili v Krista, stali sme sa svätými, ako píše hore Pavol, zároveň sme sa posvätenými nestali sami zo seba, ale z Boha, ako hovorí list židom:

Lebo jedinou obeťou navždy zdokonalil tých, čo sa dajú posvätiť. Hebr 10:14

A inde písmo hovorí, že Kristus svojou obeťou posvätil svoj ľud. Nie my ľudia sme samých seba posvätili, ako sa to dnes falošne hlása a očakáva sa mocné posvätenie od ľudí z ich vnútra, ale Kristom boli veriaci posvätení.

Preto aj Ježiš, aby posvätil ľud vlastnou krvou, trpel za bránou. Hebr 13:12

A tu vidíme spojitosť medzi starou a novou zmluvou. Pokiaľ stará zmluva posväcovala ľud krvou obetovaných zvierat, nová zmluvy posvätila veriaci ľud krvou Boha, Ježiša Krista. Ale my nenachádzame v písme posvätenie len týmto spôsobom – od Boha k nám skrze krv Krista, ale ho nachádzame aj skrze Ducha Svätého.

Ide však o jedno a to isté posvätenie – od Boha k nám, bez našich skutkov, len v rôznych formách. Tak ako je Boh v Trojici, tak aj posvätenie prichádza v rôznych polohách. Preto sme čítali o posvätení krvou, ale čítame aj o posvätení skrze Svätého Ducha:

Aby som bol služobníkom Krista Ježiša medzi pohanmi vo svätej službe pri evanjeliu Božom, aby sa pohania stali príjemnou obeťou posvätenou Duchom Svätým. Rim 15:16

Vďaka a napomenutieMy sme však povinní vždy ďakovať Bohu za vás, bratia Pánom milovaní, že si vás Boh vyvolil ako prvotinu na spasenie, keď vás posvätil Duchom a obdaril vierou v pravdu. 2Sol 2:13

A ktorých Boh Otec vopred poznal, Duch posvätil, aby boli poslušní a skropení krvou Ježiša Krista. 1Pt 1:2

Teda tu vidíme skutočné posvätenie od Boha v rôznych formách – kde vždy posvätenie ide od Boha smerom k nám.

No Pavol na druhej strane hovorí o posvätení, ktoré sa netýka spasenia. Ak by sa posvätenie, o ktorom hovorí Pavol spasenia týkalo, potom by sme museli vynakladať skutky na svoju spásu, čo je iné evanjelium. My ale musíme rozlišovať medzi posvätením a posvätením. Pokiaľ posvätenie od Boha je oddelením svojho ľudu ktorý uveril od neveriacich, posvätenie o ktorom hovorí Pavol v nasledovnom verši, je snahou oddeliť svoje životy od okolitého sveta:

Po ľudsky hovorím pre slabosť vášho tela – lebo ako ste svoje údy vydávali do služby nečistote a neprávosti, aby ste páchali neprávosť, tak teraz vydávajte svoje údy do služby spravodlivosti, aby ste došli posvätenia. Rim 6:19

Z tohto verša vydedukovali špatnú teológiu tí ktorí sa nazdávajú, že k posväteniu je potrebné nejako prísť. Ako sme videli hore, písmo jasne ukazuje, že kresťan je posvätený od Boha skrze vieru a to mnohými formami. Ide o posvätenie, bez ktorého nikto nemôže uvidieť Boha, toto posvätenie nie je z nás.

Naproti tomu Pavol hovorí o posvätení, ktorému je dobré dôjsť – nie však nevyhnutne. Tu ide o posvätenie v doslovnom zmysle – oddelení sa od sveta – oddeľovaní sa od sveta. Proste nekonať, nemyslieť, nerozprávať rovnako ako to robí svet. Toto je potrebné sa učiť, nie je to posvätenie dané Bohom, ale našim výkonom. Ak ľudským výkonom, potom nemôže ísť o spasiteľnú činnosť, pretože spása je mimo nás. Pavol píše

Lebo to je vôľa Božia: vaše posvätenie. 1Sol 4:3

To je Božia vôľa, aby sa spasený a zachránený kresťan posväcoval, teda oddeľoval myšlienky, skutky a slová od sveta. Už nemyslel ako svet, nekonal ako svet, nehovoril ako svet. V žiadnom prípade tu ale nejde o dielo človeka, ktorý má dosiahnuť skrze skutky posvätenia spásu.

Tu urobili teológovia chybu, ktorá sa neprestajne opakuje. Kresťania sa nedokážu s posväcovaním vyrovnať a tak ho vložili do oblasti spásy, ktorá je bez posväcovania človeka, bez jeho zásluh.

Záver

Takže si tento na oko ťažký článok zjednodušme. Písmo hovorí o dvoch posväteniach. Slovo posvätenie je mimochodom oddelenie sa pre Boha, oddelenie sa od sveta.

Prvé posvätenie je podstatné, pretože je súčasťou spásy skrze vieru. Ide o posvätenie do Boha smerom k človeku. Na tomto posvätení rovnako ako na spáse, nemá človek žiadnu zásluhu. Boh človeka posvätil skrze vieru, svojou krvou, Svätým Duchom.

Ale dali ste sa obmyť, boli ste posvätení, ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. 1Kor 6:11

Druhé posvätenie, je proces oddeľovania sa kresťana od sveta. Ako sa to ktorému kresťanovi podarí, je otázne. Každý kresťan má inú rýchlosť a iné situácie k posväcovaniu. Toto posvätenie nemá so spásou nič spoločného. Ide o rast svätosti pred ľuďmi – nie pred Bohom, pretože pred Bohom sa nikto nemá čím chváliť a je jedno či pred obrátením, alebo po obrátení:

Lebo ak Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. Rim 4:2

Podstatné je nepomiešať tieto dve veci spolu. Ak ich zmiešame spolu, vytvoríme nezmyselnú vieru a zničíme vzácne evanjelium Kristovo, bez akýchkoľvek ľudských zásluh.

Evanjelium je bez ľudského snaženia, bez ľudského posväcovania. No akonáhle posvätenie dáme ako podmienku ku spáse, evanjelium je zničené a my stojíme vo viere, keď sa chceme spasiť sami. A potom zaručene máme problém a takáto viera musí mať nutne trhliny a prináša len strach…

Amen…

Ak sa ti článok páčil, registruj sa, komentuj a budeš v odberoch. Ak chceš iba odbery, zadaj odbery bez registrácie

Be the first to comment

Leave a Reply