Reformácia, ktorá nebola žiadnou reformou cirkvi

Nedávno bolo 500 rokov od začatia takzvanej reformácie, kedy Luther pribil 95 téz, na brány svojho kostola. Ide o smiešne obdobie, keď mnohí hrdí protestanti, si dávali do svojich obrázkových profilov číslicu – 500. Položme si ale otázku? Čo priniesla skutočne reformácia? Naozaj sa cirkev vrátila k základnej pravde – spása je mimo ľudských prác, len v Kristovi a jeho dokončenom diele a nič nadto?

Pozrime sa na reformovaný svet a ľahko zistíme, že tam sotva nachádzame skutočné uplatnenie – spasenia bez skutkov, aby sa nikto nechválil.

Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil. Ef 2:8-9

Reformované zbory nie sú ďaleko od katolíkov, akurát sa zbavili liturgií a kadidla. Inak v podstate a v jadre, zostávajú katolíkmi, ktorí si chcú svoju spásu zaslúžiť skrze svoj život a svoje skutky. Svedčia o tom svedectvá nespočetného množstva ľudí, ktorí boli v reformovaných zboroch, keď sa od nich žiadali neskutočné práce a sledoval sa ich život, či mieri k lepšiemu.

Mnohým kresťanom, ktorí uverili v Ježiša, ale nevykazovali skutky podľa akýchsi noriem ich zákoníctva, nebolo dovolené pristupovať k večeri Pána. Mnohí pastori chodia k veriacim domov, kde snoria ako krysy, či v ich domovoch je ich kresťanský život správny. Nad tým sa aj katolíci pozastavujú, keď počujú tieto príbehy, kde pastor príde k svojmu veriacemu na návštevu za tým účelom, aby snoril, či kresťan nemá doma nejaké obrazy, sošky, sleduje očkom, aké knihy číta, akú má výzdobu, ako žije.

My sa musíme vrátiť k základu evanjelia, kde je spása bez našich skutkov, bez našich zásluh, bez našej účasti. Takáto viera sa hlásala pred tým, pokiaľ Rím neprijal kresťanstvo. Kresťania boli predtým prenasledovaní, ale ich viera bola pevná a jasná. Nikto z nich nepochyboval o svojej spáse, veď uverili v Ježiša. Stačil im jeden verš nato, aby mali vieru, nepotrebovali tony teologických kníh a výkladov, dokonca ani bibliu aby poznali pravdu.

Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Jn 3:16

Vidíme tu podmienku spásy? Aby nezahynul nikto – kto verí. Žiadne skutky, žiadne práce. Človek je v postavení Lotra na kríži, keď jeho jedinou nádejou je – Pane zachráň ma, nemám v rukách nič, čo by som ti mohol dať pre svoju záchranu. Okrem hriechu!

Ranný kresťan nemal pochybnosti o svojej spáse, i keď už aj v tomto období sa začali objavovať noví Pavlovia – takzvaní cirkevní otcovia – ktorí začali vieru kategorizovať a formulovať do akýchsi učení – katechizmov. Viera je ale úplne jednoduchá, tak jednoduchá, ako hovorí horný verš. Uver v Ježiša a si spasený – bodka, koniec teológií, koniec múdrostí, koniec skutkov, koniec ľudského snaženia.

Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený? A oni povedali: Uver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený ty aj tvoj dom. Sk 16:30-31

Príchodom takzvaných cirkevných otcov, sa jednoduchá detinská viera začína transformovať na vieru, za ktorou musia byť viditeľné skutky kresťana. Ak kresťan skutky nemá, nemá pravdepodobne ani správnu vieru. Pretože ak by mal správnu vieru, mal by aj dobré – humanistické – skutky.

A tak ľudia miesto viery v Krista, sa odťahujú k viere v seba. Nehľadia na Spasiteľa, ale hľadia na svoje práce. Napriek tomu toto obdobie, do času prijatia kresťanstva Rímom, zažíva relatívne veľkú vieru a odhodlanie, pretože sú v cirkvi učitelia, ktorí zastávajú spásu len skrze vieru, i keď rovnako ako aj Pavol, nabádajú na dobrú reprezentáciu Krista na zemi.

Všetko sa mení v momente, kedy Rím prijíma kresťanstvo. Rímski pohania prijímajú kresťanstvo ako nové náboženstvo, no bez viery v skutočnú spásu v Kristovi. Ich panteón bôžikov sa mení na panteón svätých. Ich uctievanie ženskej bohyne, sa mení na uctievanie Ježišovej mamy. Ich dlhé pohanské modlitby a pobožnosti, sa menia na kresťanské dlhé modlitby a pobožnosti. Všetky tieto veci sú na prvý pohľad službou Bohu, v pravde však ide o zásluhu na svojej spáse.

Cirkev ktorá prežila a pamätala ešte prenasledovanie je zhrozená. Čo robiť? Je potrebné ustanoviť nejaké učenie, dať ho na papier a vyučovať týchto pohanov, že kresťanstvo je niečo odlišného ako pohanstvo. Že kresťanstvo ani náboženstvom nie je. Rimania to brali len ako výmenu jednej viery za inú.

A tu vstupuje do hry Augustín, veľký rečník, humanista, ezoterik, ktorý sa obrátil a začal sa venovať Božiemu slovu. Augustín začína formulovať vieru – ale novú, podobnú, no inú. Nachádza v písme mnohé veci, ktoré ho fascinujú. Nachádza tam vyvolenie, z čoho usúdi, že Boh si predom vybral kresťanov ku spáse. Uveria len tí, ktorých Boh vybral. Toto mu v cirkvi neprechádza, ale on dôrazne hovorí svojim žiakom, aby sa tohto učenia držali. My dnes poznáme toto učenie pod názvom – kalvinizmus.

Na druhej strane je Augustín nadšený z ceremónií a mágie ohľadom eucharistie a omše. Je to práve on, kto sa zasadzoval za posilnenie siedmych sviatostí v cirkvi.

Tretiu vec ktorú objavuje je spasenie len z viery, len z milosti, ale nevie ju spojiť so skutkami. Preto zastáva názor, že viera je pravdivá v tom prípade, keď je dokázaná skutkami. Toto učenie tu bolo od nepamäti, prakticky už Pavol u Galaťanov registruje nebezpečenstvo tohto smeru, keď sa k jednoduchej viere, začínajú pridávať a nabaľovať iné veci, ktoré miesto pomoci viere, ju ničia. Degraduje sa Kristov kríž, na úkor ľudského snaženia.

V Augustínovi sa zišlo všetko možné učenie, ktoré sa za posledných 250 rokov dostalo do cirkvi. Augustín preštudoval všetkých predchodcov, ale aj filozofov, bral v úvahu aj učenia východu, ezoteriky, v ktorej zotrvával predtým 9 rokov.

Napokon vynáša na svetlo sveta učenie, ktoré je základom nielen katolíckej cirkvi, ale aj protestantskej. To učenie by sa dalo zhrnúť do troch oblastí:

  • Spasenie je len z viery, ale je nutné túto vieru dokázať
  • Ku spaseniu sú preto dobré skutky potrebné
  • Dobrými skutkami sú okrem iného aj sviatosti, ktoré sú potrebné ku spáse

Všetky tieto tri myšlienky sú špatné! Spasenie je zdarma, bez ľudskej účasti, skrze dokončené dielo Krista na kríž. Nie je nič potrebné k viere pridať. Dokonca aj keby kresťan nebol pokrstený, ale by uveril v Krista, bude spasený. Teda sviatosti nemajú žiadnu moc nad spasením.

K tomu ešte musíme pridať to, že Augustín veril v predurčenie a v totálnu skazenosť človeka. So skazenosťou človeka musíme súhlasiť, čo do ľudského zmýšľania a z toho vychádzajúcich skutkov – no nedá sa súhlasiť so skazenosťou viery. Ľudská viera môže prijať čokoľvek, ľudská viera má schopnosť prijať evanjelium bez ohľadu zlého zmýšľania človeka už od mladosti.

Hospodin riekol vo svojom srdci: Nebudem už viacej zlorečiť zemi pre človeka, lebo všetko, čo vytvorí srdce človeka, je zlé, od jeho mladosti, ani už viacej nepobijem všetkého živého, jako som učinil. Gn 8:21

A teraz sa pozrime, ako si toto učenie, rozdelila katolícka a protestantská cirkev.

Katolíci si z Augustínovho učenia vzali sviatosti a dobré skutky. Protestanti naopak sviatosti vyhodili, ale dobré skutky ako podmienka spásy zostala, zaobalené do spasenia z milosti. Pozrime sa na Augsburské vyznanie. Samozrejme toto vyznanie sa neodvoláva výhradne na písmo, ale na Augustína a cirkevných otcov. Táto časť je veľmi povzbudivá:

Aj z Augustínových spisov možno dokázať, že tu nezavádzame nijaké nové chápanie. Augustín sa touto vecou obšírne zaoberá a tak učí, že vierou v Krista dosahujeme milosť a ospravedlnenie pred Bohom a nie skutkami, ako to ukazuje jeho celý spis „O duchu a litere“.

Ak by zostalo učenie pri tomto, sme v kresťanstve, sme doma. Ale keďže Augustín si nevedel dať rady so skutkami, reformátori iba kopírovali Augustínov pohľad. Toto isté vyznanie, kúsok za týmto správnym evanjeliom totiž pokračuje takto:

Keďže vierou sa nám dáva sám Svätý Duch, tým sa aj srdce uspôsobuje konať dobré skutky. Lebo kým je srdce bez Svätého Ducha, ešte je slabé, a preto je v moci diabla, ktorý úbohú ľudskú prirodzenosť podnecuje k mnohým hriechom.

Týmto chce toto vyznanie povedať, že pred uverením je srdce slabé, v moci diabla, ale po uverení, má srdce silu konať dobré skutky a prestať hrešiť. Pozrime sa do formule svornosti, poslednej vieroučnej knihy Luteránov. S týmto výkladom súhlasia dnešné všetky protestantské sily. Tu sa píše:

Zavrhujeme tiež a zatracujeme učenie, že viera a prítomnosť Ducha Svätého sa nestratí svojvoľným hrešením a že svätí a vyvolení si zachovávajú Ducha Svätého, aj keby sa dopustili smilstva a iných hriechov a v nich zotrvávali.

Opačne povedané – ak človek zhreší, alebo hreší – napríklad smilstvom, alebo iným hriechom a v ňom zotrváva – stráca vieru a prítomnosť Ducha Svätého!

Toto je veľmi nebezpečné učenie, ktoré má veľké trhliny. Boh dáva vieru ako dar. Samozrejme viera musí byť správne vyložená, nemôže ísť o vieru v skutky a svoju nábožnosť, ako sa to poväčšine vykladá.

Viera pochádza zo záchrany v Kristov kríž, kde On vzal naše hriechy, zomrel pre ne a vstal pre naše ospravedlnenie zmŕtvych. Ak má niekto túto vieru, ak sa spolieha výhradne na kríž Krista a všetko ostatné zavrhol ako nepotrebné – má spasiteľnú vieru.

Ale toto vyznanie hovorí o strate tejto detinskej viery a odchode Ducha Svätého od toho, kto skutkami – to jest – bezhriešnym životom – nedokázal si vieru udržať. Táto predstava hovorí o dare, ktorý si Boh kedykoľvek môže vziať späť.

Boh nám dáva vieru ako dar – ale podľa tohto, niečo zato požaduje. Boh koná výmenný obchod! Dá nám vieru ktorú prijmeme, ale my si ju musíme udržať skutkami, životom a bezhiešnosťou.

Samozrejme tu netvrdíme, že človek by mal hrešiť, alebo by mal konať zlo – ale každý človek je slabý a skôr či neskôr upadne do lenivosti, malátnosti, nečistoty, zlosti, atď.

Ak sa tak stane, podľa tohto článku učenia, sa má taký človek začať báť, lebo od neho odchádza Duch Svätý a stráca vieru. Napriek tomu, že bude vyznávať Krista naďalej a to správne – stráca aj tak vieru – no my nevieme ako?

Prakticky v tomto postavení je človek na tom rovnako, ba ešte horšie, ako bol pred obrátením. Pred obrátením nemal od Boha žiaden dar a preto mu hrozilo zatratenie. Po obrátení dar spásy síce dostal, ale len na skúšku. Keď zlyhal (a zlyhá každý) a môže mu byť tento dar odňatý a možno už ho nikdy viac ani nedostane. Nadto môžeme nabaliť ešte jeden verš kde sa hovorí, že nie je možné priviesť k pokániu tých, ktorí okúsili nebeské dary, ale odpadli.

Aké by bolo logické riešenie z tohto zmýšľania? Pred koncom života uveriť, najlepšie na smrteľnej posteli a ako Lotor na kríži byť spasený v poslednej minúte života, pretože človek už nemá veľa možností hrešiť. Zdá sa vám toto ako evanjelium?

Aby neskorší protestanti dali na pravú mieru tento článok, tak vynašli ľstivé učenie, že ak človek uveril v Ježiša a jeho kríž, napriek tomu jeho život nezodpovedá tejto viere, táto viera je falošná. Tým pádom sa z viery stáva bremeno, pretože nestačí len uveriť v Krista, ale je potrebné vieru žiť a to celoživotným dokazovaním skrze zásluhy.

A sme v katolicizme! Katolicizmus je férovejší a to v tom, že o skutkoch hovorí otvorene, pokiaľ protestantizmus sa skrýva za milosť a vieru, za ktorou sú skutky skryté a to niekedy až také, že aj katolíci sa môžu ísť zo svojimi prácami niekam zahrabať.

Keď puritáni – anglickí zákonníci – vyjavili svetu svoju vieru, katolíci zostali v šoku, pretože ich učenie bolo ďaleko zákonníckejšie a skutkárske, ako to katolícke. Nie darmo sa dnes hovorí príslovie – nebuď puritán – čo sa chápe tak, aby človek nebol ako farizej, ktorý na 100% dodržiava zákon (samozrejme na oko) a neodpustí ani malé zakopnutie.

Teda aký rozdiel je medzi katolíkmi a protestantmi?

Žiaden! Obe tieto strany prijali Augustínové učenie, ktoré si vyložili podľa seba. Pozrime sa v rýchlosti na jednotlivé body, ktoré protestanti prijali:

O Bohu

Tu zostala v platnosti Trojica, v tomto bode je zhoda.

O dedičnom hriechu

Učenie Augustína zostáva nezmenené aj u protestantov.

O Božom Synovi

Nezmenené

O ospravedlnení

Tu je zmena v tom, čo sme písali hore. Síce ľudia sú ospravedlnení len vierou, túto vieru je však potrebné neprestajne dokazovať, nehrešiť a konať množstvo záslužných skutkov. Viera je živá len vtedy, keď je sýtená skutkami. Ak skutkami sýtená nie je – je mŕtva. V konečnom dôsledku je teda toto učenie rovnaké, ako učenie katolíkov

O kazateľskom úrade

Tu sa ruší kňažstvo u protestantov

O novej poslušnosti

Učíme tiež, že táto viera má donášať dobré ovocie a dobré skutky a že veľa dobrých skutkov, ktoré Boh prikázal, musíme robiť preto, že to On chce. Odvolávka na Ambróza Milánskeho.

O cirkvi

Cirkev je duchovnou budovou Krista, Jeho telom – nie konkrétna cirkev alebo inštitúcia

O krste

Krst sa postupne menil. Luther a Kalvin verili, že v krste mali odpustené hriechy, krstom boli očistení. Neskôr sa krst dal na pravú mieru, keď sa začali ľudia krstiť ponorením.

O svätej večeri

Každý zbor inak, každá cirkev inak. Ide o neprestajné pripomínanie si Kristovej obete za nás. Nejde o mystické a mýtické udalosti.

O spovedi

Spoveď ušná u protestantov bola zrušená. Bohu sa treba spovedať, alebo si zavolať brata, aby mu s hriechom pomohol, zveriť sa mu. Luteráni majú spoveď verejnú.

O pokání

V podstate rovnaké učenie oba smery

O používaní sviatostí

Katolíci 7, protestanti 2.

O Kristovom príchode k súdu

Jednotné – Kristus sa vráti a bude súd

O slobodnej vôli

Vôľa je slobodná len v rámci hriešnosti človeka podľa protestantov. Katolíci učia o slobodnej vôli, ktorá sa môže vzoprieť.

O viere a dobrých skutkoch

V podstate zhodné, len inak formulované

O uctievaní svätých

Protestanti vyhodili obrazy, uctievanie svätých, Ježišovej mamy atď.

Záver

Máme čo oslavovať po 500 rokoch reformácie? Je div, že sa dnes katolíci a protestanti spájajú do ekumenických spoločenstiev? Veď ide o dve rovnaké viery, s niekoľko málo odlišnosťami, kvôli ktorým sa dokážu tieto smery hrýzť do krvi.

Ale podstata – spasenie bez skutkov – je v oboch smeroch jednotná – oba smery si ku spáse pridávajú svoje zásluhy, alebo potvrdenie viery skrze zásluhy a dobré diela. Oba smery bazírujú na človeka, ako má žiť, pretože to je normou jeho spásy.

Ani sa nemôžeme diviť, že svet dnes kresťanstvo zavrhuje. Stalo sa iba šarádou, kde sa hovorí o veľkých dobrých dielach kresťanstva, no v praxi to nie je vidno. Práve naopak – kresťania robia hanbu Kristovi, keď sa ich meno spása s najhoršími hriechmi, vrátane pedofílie.

Rozdiel medzi spaseným a nespaseným človekom, je len a výhradne vo viere v Kristov kríž a v ničom ďalšom. A ako sa zdá, ako katolíci, tak aj protestanti sú pobúrení týmto prístupom. Keď počujú, že nie sú potrebné žiadne skutky kresťana, aby bol spasený – začnú hromžiť. Spoločne, ako jedna ruka.

Oba smery totiž neprešli za biskupa s menom Augustín. Či katolícke, tak aj protestantské teológie, sa opierajú o to známe – Augustín napísal, Augustín povedal. Tam je počiatok katolícko-protestantského hnutia – v Augustínovi z Hyppa…

Ak sa ti článok páčil, prihlás sa do odberu e-mailov, alebo ho zdieľaj s ľuďmi na sociálnych sieťach