Ak neodpustíte previnenia, ani vám Boh neodpustí

Lebo ak odpustíte ľuďom ich poklesky, odpustí aj vám váš nebeský Otec;  ale ak vy neodpustíte ľuďom ich pokleskov, neodpustí ani váš Otec vašich pokleskov. Mt 6:14-15

Mnohí ľudia si z týchto veršov urobili výmenný obchod. Ak ja odpustím ľuďom, mne odpustí Boh Otec. V istom zbore počas kázne, pastor na tento verš dal takýto výklad:

Ak kresťan neodpustí prehrešky iného človeka voči nemu, Boh neodpustí tomu kresťanovi. Pretože ak by bol ten kresťan spasený, istotne by odpustil blížnemu, Boh by ho k tomu viedol. Ale keďže nedokáže odpustiť blížnemu prehrešok, pravdepodobne spasený nie je a preto Boh neodpustí zase jemu.

Koľko ľudí s takouto kázňou súhlasia a prikyvujú hlavami. Ale položme si ruku na srdce, koľkokrát sa nahneváme na nejakého človeka a neodpustíme mu? Môže ísť o niekoho náhodného, kto nás predbehne v rade, alebo na nás zatrúbi na ceste, či nám nedá prednosť v jazde keď sme na hlavnej?!

Aj s veľkými odpusteniami máme problémy a mnohí ľudia do konca života bojujú s tým, že im bolo ukrivdené. Nejde o krivdy malé, ale napríklad o znásilnenia, keď tí ľudia boli iba deťmi, alebo o šikanu, zneužívanie silného proti slabému. Tých neprávostí je nespočet.

A čo vonkajšie odpustenia, ktoré sa nás netýkajú? Odpustili ste Hitlerovi, Stalinovi, Churchilovi, Roosveltovi za miliónové obete vo vojnách? Ako často počujeme kresťanov hovoriť, že Hitler či Stalin boli zločincami a diktátormi, ako keby sme my boli lepšími v Božích meradlách? Ako ľahko diktátorov hodíme do vreca s tým, veď to boli tak špatní ľudia, že si odpustenie v našom srdci ani len nezaslúžia. Keď takto obraciame pozornosť ľudí, porovnávajúc ich s Hitlerom – hneď sa urazia a nahnevajú. Prečo?

Aj keď nikdy s tým človekom neprišli do styku, je v ich srdci odsúdený, nemá v ich srdci taký človek zľutovanie, nemá odpustenie. A čo Judáš? Alebo Dioklecián, najväčší prenasledovateľ kresťanov? Alebo Herodes, ktorý dal povraždiť nemluvňatá keď sa dozvedel, že je potencionálne medzi nimi budúci Kráľ?

Odpustenie teda nie je len v rovine svojho ja a svojej osoby, ale aj v rovine odpustenia tým, ktorí napáchali na tomto svete viditeľné zlo.

Existuje medzi nami niekto, kto by nažíval so všetkými ľuďmi v mieri, keby nemal nikoho na celom svete, koho by neodsudzoval?

Ak je to možné, nakoľko to závisí od vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi. Rim 12:18

Ako sa teda vysporiadať s odpustením? Spasenie je len skrze vieru. Toto je najvyššie postavené učenie. Ježišovou smrťou boli hriechy kresťana raz a navždy vymazané. Ak by kresťan stál v neodpustení, toto nemôže prevalcovať jednorázový Boží dekrét spasenia z viery v Jeho Syna.

Zo života dobre vieme, že aj nekresťania odpúšťajú a snažia sa zmieriť s tými, ktorí im ublížili. Kresťanstvo toto pozná veľmi dobre, ak sa pozrie na svoj najvyšší vzor – Ježiša Krista, ktorý sa modlil za tých, ktorí ho pribíjali na kríž.

Premýšľajme nad tým.

Ak by sme sa ako veriaci kresťania na niekoho nahnevali a neodpustili by sme mu v danom čase, ale o 5 minút by sme zomreli, Boh by nám neodpustil kvôli tejto veci? Veď tak by bol zmazaný Kristov kríž!

Potom sme v Rímskom katolicizme ktorý učí, že do neba sa dostane len ten človek, ktorý zomrie vyspovedaný z hriechov, v takzvanej milosti posväcujúcej. Ak zomrie bez spovede, skončil. Keby bolo takto postavené kresťanstvo, tak máme len malú nádej, máme neutešený život plný strachu.

Ale Ježiš všetko za nás dokonal, aj neodpustenia ktorých sme sa dopustili. Odpúšťať máme a svedomie k tomu núti nielen kresťanov, ale aj inovercov. Prečo máme odpúšťať hovorí celý kontext daného verša. Boh nám v Kristovi odpustil neodpustiteľnú vec – hriech za ktorý dostávame ako odmenu večnú smrť. Po nás chce maličkosti – odpúšťať tie malé banálne previnenia človeka voči človeku.

Ale spása nestojí na tom, či sme niekomu odpustili alebo nie, ale že Boh nám v Synovi odpustil náš hriešny postoj voči Stvoriteľovi.

Sprievodným znakom kresťana samozrejme odpustenie je. V postavení Božieho dieťaťa sa kresťan bude snažiť odpúšťať a modliť sa za tých, ktorí mu ubližujú. To je akosi prirodzené u dediča Božieho kráľovstva. Odpúšťanie je správne a dobré, musíme sa držať Pavlovho napomenutia – budeme teda hrešiť ak máme odpustené? Nech sa nestane!

Tu ale môže vzniknúť extrém, akého sa dopustil tento kazateľ. Evanjelium kdesi odhodil a spásu postavil na tom, či človek odpustil alebo neodpustil.

Ak by na tomto stálo evanjelium, sotva kto by bol spasený, pretože my ľudia máme mnoho osobných neodpustení. Rovnako tak máme neodpustenia voči sebe, ale aj voči iným ľuďom, keď sme ako príklad spomenuli diktátorov.

Pán Ježiš nám tu ukazuje v tomto verši ten priepastný nepomer, keď Boh nám odpustil nekonečnú cenu zadĺženia a od nás sa požaduje odpustiť len pár centov. V tomto duchu tento verš musíme chápať, pretože aj tu písmo ukazuje na Krista a nie na nás.

Všetko máme v Kristovi odpustené, On vyniesol naše hriechy na drevo kríža. Ani jeden hriech nezostal neodpustený. Nech nám je Pán vzorom a nech sa nám duša neľaká, ak nám niekto bude tvrdiť, že podmienkou spásy je odpustenie…

Amen

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov