Odpadnutie a nemožnosť pokánia? Židom 6,4

Lebo je nemožné tých, ktorí už raz boli osvietení a ochutnali nebeského daru a stali sa účastnými Svätého Ducha a ochutnali dobré slovo Božie a rôzne moci budúceho veku, keby odpadli, zase obnoviť ku pokániu, ktorí sebe znova križujú Syna Božieho a vystavujú ho potupne na odiv. Hebr 6:4-6

List židom je smerovaný k starozákonnému ľudu. Tento list nebol daný pohanom. Pohania totiž nemali problémy, s akými sa stretávali židia ohľadom viery. Táto pasáž je pre mnohých kresťanov dosť obtiažna a radšej sa jej vyhýbajú. Pozrime sa na ňu pozorne.

Prvý verš hovorí o tých, ktorí boli osvietení a ochutnali nebeského daru.

Byť osvietený znamená, že sa niekomu dostal záblesk pravdy a poznania. Ochutnať nebeských darov znamená, že videl, pocítil, zakúsil moc Boha živého a Jeho Syna. Videl divy a zázraky, keď bol s kresťanmi, pocítil silu modlitby. Žil s kresťanmi, dokonca mohol byť pokrstený a zdá sa, že aj pokrstený skutočne bol. Ale – neuveril v Krista, ako v JEDINÚ možnosť spásy.

Byť v cirkvi, spoločenstve, medzi veriacimi, to neznamená našu spásu. Spása stojí len na Kristovi a jeho obeti za nás. Židia ale mali veľký problém. Boli vytrhnutí z obrovského kolosu náboženstva, ktoré malo počiatok v pravom Bohu. Veď sám Boh ustanovil obety a náboženský systém. Mnohí židia preto prešľapovali z nohy na nohu a prichádzali k apostáze ktorá sa pýta – stačí Ježiš ku spáse?

Celá druhá kapitola tohto istého listu hovorí k židom, aby nezanedbali tak veľké spasenie, ako je v Kristovi. Tretia kapitola podobne hovorí o tom, aby nebrali židia na ľahkú váhu spasenie ktoré sa dostalo svetu bez zákona, z viery.

V stati tohto istého listu v siedmej kapitole, vo veršoch 11-28, je ukázaný koniec kňažstva, keď sám Boží Syn Ježiš Kristus, sa stáva dokonalým Kňazom a Veľkňazom. List im hovorí o Melchizedechovi, ktorý bol predobrazom Krista. Nie z Levítskych kňazov bolo zasľúbenie konečného spasenia, ale z predobrazu Melchizedecha, ktorý Levíta nebol, tak ako Levítom nebol ani Ježiš Kristus. Taktiež desiata kapitola hovorí o konci obetného systému zvierat, ktorý už nie je viac potrebný.

Tento list je skutočne určený židom, ktorí mali veľké pochybnosti, či Ježiš stačí ku spáse. Mnohí sa totiž vracali naspäť k svojmu obetnému systému a chrámovému náboženstvu.

Ďalej vidíme v pilotnom verši, že boli účastnými Ducha Svätého.

Mnoho kresťanov si myslí, že Duch Svätý pôsobí len v kresťanoch, len v tých, ktorí už uverili. Ale práca Ducha Svätého je neprestajná, keď pôsobí neustále vo svete. Tak ako u kresťanov, aj u pohanov, keď ich priťahuje ku Kristovi. Každé obrátenie predchádza práca Svätého Ducha. Dobre to vidíme u židov, ktorí nechceli prijať Krista, ktorých Duch k Nemu priťahoval a Štefan im to priamo vyložil:

Tvrdošijní a neobrezaného srdca aj uší, vy sa vždycky protivíte Svätému Duchu, jako vaši otcovia, tak aj vy. Sk 7:51

Kalvinizmus učí, že Duchu Svätému sa nedá odolať, tak učí doktrína neodolateľnej milosti, ale my vidíme v tomto verši, ako židia tvrdošijne odolávali Duchu a nielen to – oni sa mu vyslovene protivili. Duch Svätý pôsobí vo svete neprestajne a ľudí ťahá k Ježišovi.

Pohania tento problém nemali až taký veľký. Oni prišli k úplne inej viere, akú sami zastávali. Dobre vedeli, že Izrael vedie Boh, ktorý je skutočne mocný Boh a má iné pravidlá ako ich bôžikovia.

Boh židov ustanovil zákon, ktorý usvedčuje duše z hriechu a za hriech si človek zaslúži smrť. Ale krv nevinných, očisťuje človeka. V židovskom systéme krv nevinných zvierat.

Pohania obetovali bohom zo strachu, aby neprišli pohromy, choroby, neúroda atď. Vo väčšine prípadov im obetovali ľudí, prevádzali deti cez oheň, zabíjali mladé panny. Všetko pre utíšenie hnevu boha alebo bohov ktorých uctievali.

Ale Hospodin nevyžadoval obety pre seba! Tie obety boli pre ľudí, aby im boli odpustené hriechy. Aj keď boli nedokonalé, pretože krv zvierat nedokázala očistiť človeka, tieto obety ukazovali na konečnú obetu Baránka Božieho. Hospodin ale nemal záľubu v obetiach, On nemusel byť obetami uzmierovaný.

Pretože si nežiadaš obeti, lebo by som dal ochotne; v zápalnej obeti nemáš záľuby. Ž 51:18

Pohania tak prišli k pravej viere, inej viere, ktorá bola pre nich nová. K viere, kde je záchrana dokonalá a aj dokonaná. Boh už obetu urobil, vo svojom Synovi a oni iba majú na túto obetu povedať – Amen. Veríme v Božieho Syna.

No židia problém mali a to skutočne veľký. Veriť v starú vieru, alebo prijať vieru novú? Pohania odhodili starú vieru, lebo im bol odhalený pravý Boh. Ale židia Boha poznali, veď viedol ich národ celé stáročia. Taktiež bol problém s prijatím Krista čoby Boha v tele. Až to nimi triaslo keď počuli ako Tomáš vyznal Krista:

Môj Pán a môj Bôh! Jn 20:28

Oni mali v sebe pevne zakotvený zákon, obriezku, dejiny Izraela. To všetko bolo pre nich ťažké opúšťať. A čo chrám? Chrám bol pre nich niečo tak posvätného a vznešeného, veď tam sa zjavovala sláva Boha.

Podobný boj vedú katolíci, ktorí uvidia pravdu písma, kde je spasenie len z viery, ale oni sú držaní krásou svojho náboženstva skutkov. Omše, ceremónie, sviatosť oltárna, chóry, spevy, procesie, to všetko ich drží v osídle starej viery. Spomínajú na prvé sväté prijímanie, na mnohé spovede ktoré im pomohli, na krásne rúcha, výzdobu – na kostol či chrám. Taktiež je pre nich problém, opustiť všetku túto nádheru a prejsť ku chudobnému spôsobu uctievania Boha v komôrke, v malých zboroch, stretnutiach, niekedy len v prírode pod holým nebom.

List Galaťanom je tiež o židoch, ktorí mali problém so spásou len v Krista a preto začali do kresťanstva vkladať ich starú vieru skrze obriezku. A mnohí po Pavlovom tvrdom liste zaiste aj odišli. Nemohli uveriť, že len Kristus je zárukou spásy.

Ale čo my, kresťania? Koľkí z nás veria v zástupnú obetu Krista za nás nekompromisne, bez našich skutkov a nášho života? Pretože ak povieme – áno, len viera zachraňuje – ALE – a za tým ALE dáme množstvo vecí, ktorými sa viera môže skutkami dokazovať a podobne, vieru vpravde nemáme.

Je nemožné odpadnúť od pravej viery, ak človek skutočne uveril v Kristov kríž. Je to nemožné preto, lebo taký človek vidí jasne svoj hriech, svoje previnenia a svoju neschopnosť byť svätým a dobrým. Je to o zlomenom človeku, ktorý vidí svoju vlastnú padnutosť a v tejto priepasti vidí iba jedno jediné lano ktorého sa môže držať – Ježiš Kristus. Ale koľkí takto veria v Krista? Najlepšia previerka viery je na smrteľnej posteli, kde sa človek nemôže chváliť skutkami. Čoho sa chytí? Kríža, jedine Kristov kríž ho dokáže utešiť, že Ježiš všetko vykonal a on neskončí v zatratení.

Ale mnohí židia, ako aj kresťania, sú týmto listom konfrontovaní. Máme pravú vieru – len Kristus a nič? Aj keby sme zhrešili tým najodpornejším spôsobom – veríme – že Ježiš nás už zachránil? Človek si totiž veľmi často sám nedokáže odpustiť. Obviňuje sa z hriechov ktoré vykonal, ak niekoho zabil, chtiac či nechtiac, ak vykonal nejaký ťažký sexuálny hriech – nedokáže v sebe nájsť odpustenie. A svet mu pridáva, lebo na neho ukazuje prstom – ty si ten a ten, robil si to a ono.

Ale Boh nám v Kristovi odpúšťa zdarma, bez dôvodu, bez reptania, bez výsluchu. Nechce po nás skutky, nechce po nás dokonalý život, chce len vieru – dôveru v Syna. Lotor na kríži by si tiež nikdy neodpustil. Tradícia hovorí, že Lotor bol vrahom a zlodejom. Ale pred bránou smrti si uvedomil svoje poblúdenie a preto sa obrátil k Ježišovi s malou nádejou ale predsa, aby si na neho spomenul v Jeho kráľovstve. A Ježiš ho utešil že s ním bude v raji.

Ale ak nemáme takúto vieru, sme v ohrození odpadnúť kedykoľvek, pretože nie sme v postavení pravej viery. Pravá viera nemôže obsahovať prídavok. Nemôže obsahovať dokazovanie skrze skutky, nemôže obsahovať dokázanie skrze ovocie Ducha, ani dokázanie zázrakmi, liečením, kriesením, dlhými modlitbami, krásnou výrečnosťou v modlitbách, či v kázňach ktoré hovoria o Kristovi, ale k viere vždy niečo – aj keď malého – pridávajú.

A koľko kresťanov v takejto viere väzí? Koľko kazateľov hlása, že ak si uveril, musíš sa dokázať vo viere, musíš konať to alebo ono. Musíš, musíš, musíš a to nie je kresťanstvo. A koľko kresťanov potom od takejto viery aj odpadne. Neodpadli od viery pravej – viera plus nič – ale od viery falošnej – viera plus niečo.

Koľkí ľudia učia, že keď niekto uveril, musí hovoriť jazykmi?! Ľudské náboženstvo sa snaží človeka vtesnať opäť do zákonníctva a predpisov. Ale viera v Krista je slobodná, bez skutkov, nez námah, bez našej účasti. V tom môže byť problém. My chceme mať na všetkom účasť a zásluhy. Záver pilotného veršu hovorí:

…keby odpadli, zase obnoviť ku pokániu, ktorí sebe znova križujú Syna Božieho a vystavujú ho potupne na odiv.

Ak niekto, kto nikdy nemal skutočnú vieru v Krista a odpadne, ako tvrdo sa potom zasadzuje proti viere?! Väčšina ateistov bola vychovaná v nejakej viere. Najväčší skeptici a odporcovia biblie, mali predkov kresťanov, horlivých kresťanov, ktorí žiaľ – nikdy im nevyložili vieru v Syna tak ako stojí. Viera plus nič.

Koľkí kresťania sa tak umárali hriechmi, ktoré im neprestajne boli vyhadzované na oči, až opustili kresťanstvo a vydali sa cestou ezoteriky, okultizmu, východných náboženstiev?! Spásu totiž ich kazatelia a učitelia postavili na nich, ich skutkoch, ich bezhriešnosti a svätosti. Je div že odpadli? My nie sme schopní naplniť ani len banálny príkaz – neohovárať.

Práve takí boli veľkí prenasledovatelia cirkvi a kresťanstva, keď neprestajne vydávali svedectvo, aká je kresťanská viera nezmyselná. Nie je možné ich už nikdy priviesť k pokániu, k zmene zmýšľania. Oni nikdy vieru v Krista a len v Neho nemali, pritom si o kresťanstve začali vytvárať predstavy, ktoré neskôr prezentovali svetu ako kritiku. A tieto ich predstavy sa v nich tak pevne ukotvili, že už nie sú schopní vidieť pravdu, už nie sú ochotní počúvať hlas Ducha Svätého a evanjelia.

U židov to bolo ešte horšie. Oni opäť križovali Syna Božieho, opäť Ho vyniesli na kríž a pýtali sa Ho:

Hľa, ty, ktorý boríš chrám a za tri dni staviaš, pomôž samému sebe! Ak si Syn Boží, sostúp s kríža! Mt 27:40

Ak sa žid vrátil k obetiam zvierat, namiesto obeti Boha na kríži, čo iného vykonal, ak len nie to, že Krista dal do postavenia ukrižovaného zločinca? Krv Krista – Boha, zamenil za krv zvierat. Aká pochabosť a hlúposť! Veriť očistenie v nedokonalej krvi, keď už bola preliata krv dokonalá.

Toto je skutočný význam veršov z knihy židom. Nie iba povrchné prečítanie a utvorenie si záveru, že odpadnúť od viery môže ktokoľvek. Hlbší význam v tejto veci je ten, či vôbec mal človek skutočnú vieru bez svojich zásluh?!

Veď Ježiš hovorí, že mnohí konajú zázraky, divy, liečia, vyháňajú démonov, ale on im povie – nepoznám vás. (Článok) Tí ľudia nemali pravú vieru. Oni sa nespoliehali na Krista ohľadom spásy, ale sa im páčili skutky, ktoré v mene Krista konali. A mnohí uvideli a okúsili tieto skutky, videli Božiu moc, ale ani oni vieru nemali. Vieru v záchranu, vieru v spasenie. A tak prví na konci počuli – nepoznám vás a druhí odpadli sami už za života.

Toto je dôležité skúmať, či stojíme vo viere, ako píše Pavol. Vo viere – viera bez zásluh, viera plus nič, viera bez dokazovania. Máme takúto vieru, alebo si k nej pridávame množstvo nepotrebných vecí?

Tieto verše nás varujú pred odpadnutím, ktoré je možné pre tých, ktorí verili v Krista, ale iba polovičato. Buď si pridávali k Nemu svoje zásluhy, alebo si neboli istí, či aj iné viery a náboženstvá nemajú predsa len pravdu. A to je nevera a nie viera. Viera je – len Kristus, pretože iba v Ňom je spása. Celé písmo nehovorí o ničom inom, iba o tejto pravde…

A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení. Sk 4:12

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov