Nie každý kto mi hovorí Pane, vojde do nebeského kráľovstva

Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach.  Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a v tvojom mene démonov vyháňali a v tvojom mene mnoho divov nečinili?  A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti! Mt 7:21-23

Pozrime sa na tento verš, aby sme vyložili jeho význam biblicky správne. Kto nevojde do nebeského kráľovstva? Tí, ktorí nečinia vôľu Otca. Ktorí to ale sú?

Najpopulárnejší výklad o kresťanoch, ktorí konajú vôľu Boha Otca je ten, že dokonale poslúchajú Jeho vôľu. Počúvajú všetko, čo Boh Otec prikázal. Ide o ľudí zbožných, svätých, dobrých praktizujúcich kresťanov. V čom je problém v takomto výklade?

Prvá vec je tá, že dokonalý je len Boh. Ak chce človek vstúpiť do nebeského kráľovstva, musí byť rovnako dokonalý ako sám Boh. Ak človek taký nie je, vstup má zatvorený. Izaiáš hovorí o nás toto:

Lebo sme všetci jako nečistí, a všetky naše spravedlivosti sú ako ohyzdné rúcho; vädneme všetci jako lístie a padáme, a naše neprávosti nás preč odnášajú ako vietor. Iz 64:6

Toto nie je pohľad na niektorých ľudí, ale na všetkých ľudí. Všetci ľudia sú nečistí, nespravodliví. Niektorí viac, niektorí menej, ale počíta sa hriech – nie hriech veľký, menší, malý – ale hriech. Odplatou hriechu je smrť. Hovorí písmo.

Preto je spasenie dané nie skrze človeka a ľudské skutky, ale skrze Boha a Jeho skutky. Písmo nepozná synkretizmus, kde Boh niečo vykonal a človek má k tomu pridať svoje práce. Písmo pozná iba pojem – Boh všetko vykonal a človek nemá čo k tomu pridať.

Najväčší veriaci v dejinách – praotec Abrahám – by zo svojho života nevstúpil do neba, no pretože mal Abrahám vieru, bol zachránený. Nie pre seba a svoje skutky, ale pre vieru. Ak sledujeme písmo, Abrahám bol spasený v momente, kedy uveril Bohu, že z neho vyjde veľké potomstvo a zvlášť, že z neho vyjde POTOMOK – Ježiš. Táto jednoduchá viera sa mu počítala za spravodlivosť. Pavol o tom píše:

Tak ako Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravedlivosť. A tedy vedzte, že tí, ktorí sú z viery, sú synmi Abrahámovými.  A Písmo predvidiac, že Bôh z viery ospravedlňuje pohanov, predzvestovalo Abrahámovi: Požehnané budú v tebe všetky národy.  A tak teda tých, ktorí sú z viery, žehná Bôh s veriacim Abrahámom. Gal 3:6-9

Ak by človek teoreticky dodržal zákon čo nie je možné, a na konci života by sa len raz nahneval na iného človeka, celý zákon ktorý dodržal vlastne porušil. Na zatratenie stačí raz porušiť jedno prikázanie a človek je bez šance:

Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým. Jak 2:10

Druhá vec je tá, že musíme vychádzať z tohto poznania našej neschopnosti zákon naplniť. Veď nedokážeme na 100% nasledovať Boha ako pred obrátením, tak aj po ňom. Ak by spása závisela na tom, koľko sme toho pre Boha urobili, potom si nemôžeme byť istí záchranou. Nikto by nevedel, či pre Boha urobil dosť alebo nie. A natíska sa ďalšia otázka, koľko práce pre Boha je dosť a koľko nedostatočne? Kde niečo také sa v písme nachádza? Nikde!

Písmo pozná len dve strany. Buď budeme spasení z dodržania zákona na 100%, ako to urobil Ježiš, alebo budeme spasení len z viery bez našej účasti, keď sa na Ježiša a Jeho kríž plne spoľahneme. Medzi týmito dvomi cestami neexistuje akýsi stred. Buď si človek vyberie dodržanie zákona, čo je náboženstvo ktoré nikoho nespasí. Alebo si vyberie Ježiša a bude spasený na základe viery v Neho. Veď On miesto nás a našich hriechov, podstúpil Boží hnev. On miesto nás odžil spravodlivý život.

Takže ako bude spasený ten, kto činí vôľu Boha Otca? Kto to je, keď nikto vôľu Otca na 100% neplní čo do skutkov a zákona? Stačí konať vôľu Otca na 50%? Alebo iba na 10%? Alebo na 1%. Ako sa to má človek dozvedieť?

Pretože z reálneho života vieme, že aj tí najsvätejší ľudia v histórii, neposlúchali Boha Otca vo všetkom ani na 10%. Poslúchať Boha znamená, neprestajne konať Jeho vôľu, v každom jednom momente, v každej jednej činnosti. A to nikto nedokáže. Pavol to vystihol keď napísal:

A tak tedy buď jete buď pijete buď čokoľvek robíte, robte všetko na slávu Božiu. 1Kor 10:31

Napriek tomu že toto je dobrý a vzácny ideál kresťana, aby kresťan všetko konal na slávu Boha, ani Pavol tento ideál nenaplnil. Každú jednu činnosť vložiť pod vôľu Boha je pre človeka nemožné. Je to len iná strana dodržania zákona. Človek by tak nesmel žiť absolútne pre seba, v žiadnom ohľade, čo nedokáže!

Ak totiž koná človek čokoľvek vo svete, kde na Boha zrovna nemyslí – vo svojej práci, pri nakupovaní, čítaní kníh, časopisov, pozeraní TV, alebo pri jedle, keď hovorí o niečom inom ako o Bohu – hreší. Ak sa Pavol pri jedle zhováral o ceste, s kým sa stretol, aká vec sa mu stala, príbeh, čím zabudol na Boha v tú chvíľu – hrešil. Ak Pavol napísal Timoteovi o tom, aby mu priniesol plášť, nekonal vôľu Otca.

Plášť, ktorý som nechal v Troade u Karpa, vezmi, keď pojdeš sem, aj knihy, najmä pergament. 2Tim 4:13

Preto platí:

A všetko, čo nie je z viery, je hriech. Rim 14:23b

Kto teda môže byť spasený – pýtajú sa učeníci Ježiša? Pre človeka je spása nemožná. Pre človeka je 100% život bez hriechu nemožný, pre človeka je 100% nasledovanie Ježiša nemožné, ako aj 100% poslušnosť nemožná. Ak je toto všetko nemožné, kto teda môže byť spasený a ako?

Ale Ježiš pozrel na nich a povedal im: U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné. Mt 19:26

U ľudí je spása nemožná! Ak sa teda vrátime na začiatok, komu hovorí Pán Ježiš pilotný text, keď my sa spasiť nemôžeme?

Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a v tvojom mene démonov vyháňali a v tvojom mene mnoho divov nečinili?

Všimnime si čo Pán Ježiš hovorí? Či mnohí neprorokovali, nevyháňali démonov a nekonali množstvo divov v Kristovom mene?

Mohli by sme doplniť – či sme sa veľa nemodlili, nekonali veľa pobožností, nepostili sa, nepomáhali núdznym? Prečo nám teda Pane zatváraš dvere?

V histórii cirkvi bolo veľa ľudí, ktorí boli divotvorci, konali zázraky, divy, vyháňali démonov, prorokovali, predpovedali budúcnosť a čo urobila cirkev? Vyhlasovala ich za svätých a obdivovala ich činy, ktoré konali v mene Krista. Ale Pán Ježiš tu hovorí, že práve takí ľudia môžu byť v nebezpečenstve.

Ako to spojiť, ako to zosúladiť? Nedivili by sa kresťania, keby v nebi nenašli veľkých svätcov ako Matku Terezu, Pátra Pia, Kalvína, Luthera, Spurgeona, Augustína? Istotne že by sa divili. Ale tento verš hovorí presne o takomto nebezpečenstve. Kde máme istotu, že títo menovaní ľudia sú skutočne spasení?

Pretože ak ich skutky a zázraky nie sú dôkazom spásy, čo je potom dôkazom spásy? A koľko ľudí v histórii verilo, že práve zázraky a divy boli dôvodom spasenia? Pri hroboch kresťanov sa konali zázraky, vychádzala vôňa z mŕtveho človeka, niektorí ľudia sa zachovali podnes – nerozpadlo sa im telo. A koľkí kresťania obdivovali ľudí, ktorí konali v mene Ježiša veľké divy, dokázali liečiť, kriesiť, počuli a videli v zjaveniach Ježiša, Pannu Máriu, alebo iných zomrelých svätých?

Ale biblický text hovorí, že nie divy a zázraky sú dôkazom spásy, pretože mnohí ktorí ich robili, nemali u Pána miesto. Boli kresťanmi, hovorili Ježišovi – Pane, Pane – ale nekonali vôľu Boha Otca. Čo je teda vôľa Boha Otca, čo je skutok, ktorý je potrebné konať na svoju záchranu? Veriť v toho, ktorého poslal na zem – teda veriť v Ježiša!

Ježiš odpovedal a riekol im: To je ten skutok Boží, aby ste verili v toho, ktorého on poslal. Jn 6:29

Veriť v Krista, len v Neho, že On je naša jediná spása, jediná nádej, že všetko naše snaženie, zásluhy a skutky, sú iba odporným zápachom pred Božím trónom. Iba Ježiš a len On ohľadom spasenia. Nič moje, nič zo mňa, len Boh! Je to táto vec, ktorú Boh od človeka požaduje? Alebo má človek hľadieť na konanie skutkov, z ktorých idú zázraky, divy, zjavenia?

Konať vôľu Otca sa dá len vo vzťahu k evanjeliu – veriť evanjeliu, veriť len v Krista a nepozerať na seba a svoje zásluhy.

Ameň, ameň vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu (Bohu Otcu), ktorý ma poslal, má večný život a neprijde na súd, ale prešiel zo smrti do života. Jn 5:24

Tu vidíme skutočnú definíciu spásy – veriť v Krista, ktorého Boh Otec poslal a taký človek už dnes (prítomný čas), nejde na súd ako odsúdenec.

Veriť len v Krista, len v Krista a len v Krista. Bez zásluh, bez skutkov, bez vkladania nášho života do spásy. Nemôžeme dokonca ani preverovať svoju vieru v zmysle skutkov, pretože tým strácame Kristov kríž a sme mimo. Stáť vo viere sa dá len vo viere v Syna, nie vo viere ktorú treba dokázať životom, skutkami, výkonmi.

A tu je tá predivná vec. Väčšina kresťanského sveta dnes aj v minulosti, verí a verila vo svoje zásluhy a skutky. Mnohí ľudia konali skutočne nadľudské skutky a dostávalo sa im aj divov a zázrakov, na čo kresťanský svet reagoval tak, že ich vyhlasoval za svätcov. Ale Pán Ježiš tu hovorí presný opak – šokujúce evanjelium a to – že mnohí z nich neprídu do nebeského kráľovstva!

Reformovaní vykladajú túto stať tak, že kresťan má konať vôľu Otca, keď vôľou myslia konanie dobrých vecí, nehrešenie, posväcovanie. Pritom toto nie je vôľa Otca, lež viera v Jeho Syna je vôľou Otca. Ak oni veria, že po obrátení budú rásť vo svätosti, že ich kresťanský život sa bude zväčšovať, budú vymýšľať stratégie ako neprestajne obohacovať svoje kresťanstvo – môžu nenápadne odísť od Krista k sebe.

My v pilotnom verši vidíme, že Pán Ježiš nespochybňuje skutky týchto ľudí, ktorí Mu hovoria – Pane. Podobnosť je v Zjavení Jána, kde tiež Ježiš vyzdvihuje skutky kresťanského zboru. No dvíha prst keď hovorí, že má na nich ťažké srdce, lebo odišli od Neho k sebe, zabudli na prvú lásku ktorou je On sám.

Len viera v Krista človeka spasí. Len táto viera sa počíta za spravodlivosť. Len viera v Krista je skutkom a vôľou Boha Otca, aby kresťan túto vieru držal do konca života, len aby skrze túto vieru veril vo svoju spásu. Bez skutkov, bez zásluh, bez seba.

Ale vediac, že sa človek neospravedlňuje zo skutkov zákona, ale skrze vieru Ježiša Krista, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery Kristovej a nie zo skutkov zákona pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené niktoré telo. Gal 2:16

Skutky sú zaiste dobrá vec ak ich kresťan koná, ale nikdy si nemôže na nich zakladať, tobôž nie veriť že by tak dosiahol nebo. Preto mnohí prídu k Pánovi, keď si budú na sebe zakladať, na svojich zásluhách a skutkoch, podkutých dokonca zázrakmi, ale Pán im povie že ich nepozná.

Výklad týchto veršov je teda presne opačný, ako sa svet nazdáva. A v tých veršoch je to aj zakotvené. Nie tí, ktorí sa snažia a v mene Krista robiť divy, budú aj zachránení. Zachránení budú tí, ktorí veria a spoliehajú sa len na Neho. Ktorí sa spoliehajú len na Krista, ako jedinú možnú nádej…

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov