Koná viera dobré skutky prirodzene? Mŕtva viera Jakuba

Takúto otázku si kladú mnohí kresťania. Ak sa človek obráti tak verí, že má nový život, zmenené srdce, že všetko pôjde teraz ľahko. A mnohí skutočne na začiatku vykazujú veľkú horlivosť a mnohé hriechy sú im odrazu cudzie. Ale časom sa mnohé veci vracajú, opätovaný pád do určitých hriechov, nedokáže kresťan zastaviť. Niekedy ide dokonca o hriechy, ktoré vôbec nekonal predtým, ako sa obrátil.

Zaužívané učenie v kresťanstve je, že viera prirodzene vykazuje dobré skutky. Ale ako je to možné, že aj po rokoch kresťania dobré skutky nevykazujú, i keď možno aj chcú?! Ako je možné, že uverili v Ježiša správne, v Jeho zástupnú obetu na kríži a predsa sa ich životy nemenia v mnohých ohľadoch? Predstava, že by to tak malo byť, je často odlišná od reality.

Aký je teda pomer medzi skutkami a vierou? Ako skĺbiť tieto dve veci, ktoré v logike stoja proti sebe, keďže spasenie je bez skutkov?

Odpoveď je v podstate veľmi jednoduchá. Medzi vierou a skutkami je jedno spojítko, ktorému sa hovorí – vôľa!

To že človek uveril v Ježiša, je mu potrebné a nevyhnutné na spásu. To že bude z tejto viery konať dobré skutky, bude sa posväcovať, bude žiť životom podľa evanjelia, závisí od jeho vôle. Pokiaľ viera prináša spásu, vôľa zase skutky a posväcovanie. Nemôžeme však vôľu s vierou spájať dohromady, ako podmienku spásy. Vôľa koná na základe viery, ale môže aj nekonať, spať v lenivosti. Na spásu to nemá žiaden účinok. Má to účinok na reprezentáciu Ježiša vo svete.

Jakub hovorí vo svojom liste presne o takejto viere. Ide o tŕpnu vieru, teda vieru bez vôle konať. Jakub ju nazval – mŕtvou. V pravde toto slovo má trochu širší význam. Je tam použitý výraz – nekros, čo znamená – neplodný, alebo nečinný. Toto slovo neznamená totálnu deštrukciu, ako by sme sa mohli nazdávať, ale ide o nečinný stav. Jakub píše:

Tak aj viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva. Jak 2:17

Pozrime sa do písma, kde toto isté slovo – mŕtvy (nekros), sa používa inde, v inom kontexte biblie.

Lebo tento môj syn bol mŕtvy (nekros), a ožil; bol stratený, a našiel sa. A začali sa veseliť. Lk 15:24

Môžeme povedať, že márnotratný syn bol skutočne mŕtvy? Absolútne nie! On bol vzdialený od svojho otca – akoby mŕtvy (nekros), nečinný alebo trpný pre otca – ale v žiadnom prípade nebol mŕtvy deštruktívne.

Slovo nekros sa používa aj v liste Rimanom, kde Pavol hovorí o mŕtvom odumretom tele Abraháma:

Neoslabnúc vo viere nehľadel na svoje už umŕtvené (nekros) telo majúc okolo sto rokov ani na umŕtvenie života Sáry Rim 4:19

Opäť tu ide o stav Abraháma, ktorý nechodil ako duša bez tela, alebo skôr ako duša s mŕtvym telo, ale jeho telo bolo staré a slabé, ale živé.

Ak v tomto kontexte vidíme spojenie v Jakubovi – mŕtva viera – nejde o vieru ktorá neexistuje. Tak by Jakub jednoducho napísal, že kresťan nemá vieru žiadnu. Ale on píše o nečinnej viere. Ďalej Jakub píše:

Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva? Jak 2:20

Opäť je tu použité slovo – mŕtva (nekros). Teda Jakub akoby povedal, že človek bez skutkov síce vieru má, ale nečinnú, tŕpnu. Aby viera bola činná, musí použiť človek svoju vôľu. Vôľa je spojnica medzi vierou a skutkom.

Lenže… Viera na spasenie, v podstate nemôže ani skutky obsahovať. Jediným skutkom je hľadieť na Pána Ježiša:

Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží,  nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil. Ef 2:8-9

Teda ak Jakub hovorí o viere nečinnej, nejde o stratu spasenia, alebo o stav bez spasenia. Ba dokonca Pavol paradoxne takú vieru chváli, ktorá sa nechváli skutkami, ako jedinú vieru spasiteľnú. V podstate by sme mohli povedať, že je na chválu kresťana, že má spasiteľnú vieru bez skutkov. Taká viera je mŕtva pre svet, ale živá pre vieru.

Všetci kresťania by sa nemali chváliť sami sebou, svojimi výkonmi, čo pre Boha vykonali. Viera by mala byť nečinná ohľadom sveta a seba. Skutok spasiteľnej viery je možný len pozeraním sa na Krista.

To je ten skutok Boží, aby ste verili v toho, ktorého on poslal. Jn 6:29

Pán Ježiš hovorí o jednom jedinom skutku – o skutku viery v Syna. Máme sa pozerať na spasenie z tohto pohľadu, kde viera na spásu nemá vykazovať skutky, keď existuje len jedna viera, ktorá sa spolieha na osobu, ktorou je Ježiš.

Aby viera ožila, aby vykazovala skutky, potrebuje vôľu. Vôľu konať. Ak kresťan vôľou nevykoná nejaký skutok, neznamená to, že nemá vieru, že stratil spasenie. A koľkokrát sa to deje v celej histórii cirkvi?

Peter sa odťahuje od pohanov v spoločnosti židov. Tvári sa, že k nim nepatrí, i keď sú to jeho bratia a nie židia. Viac dáva na názor židov, ako na lásku k bratom. Peter je však spasený z viery a nie zo skutkov. I keď ho Pavol verejne karhá a to je správne, nejde o stratu spasenia.

Ak kresťan verí v Ježiša, verí v túto svoju vieru ako absolútne pravdivú, neznamená to, že bude vždy a v každom čase z tejto viery konať. Jakub nás v liste pobáda k tomu, aby sme zaodeli nahého a nakŕmili hladného.

A keby brat alebo sestra boli nahí a nemali by denného pokrmu. A keby im niekto z vás povedal: Iďte v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa, a keby ste im nedali toho, čo je potrebné telu, čo to osoží? Jak 2:15-16

My môžeme s týmto v plnosti súhlasiť a to ani nemusíme byť kresťanmi. Aj nekresťania sa starajú o núdznych. Napriek tomu sa rozhodneme núdznych ignorovať, sami skončíme v dobrej reštaurácii, kde si doprajeme výdatné jedlo, s pohárom dobrého vína.

Ako to, že naša viera nevykázala dobré skutky? Nešlo o zlyhanie vo viere, ktorá je len a len v Synovi Božom, ale išlo o zlyhanie našej vôle, ignorovanie vôle. V žiadnom prípade sa nejedná o stratu spásy. Naša viera neutrpela. Čo utrpelo, sú iné faktory ako – poslušnosť Bohu, skutky ktoré vychádzajú z vôle.

Koľkých ľudí stretol Pavol na svojich cestách v núdzi a o hlade? Mal každého nakŕmiť a zabezpečiť? To by nič iného nerobil. O Pavlovi nie sú zmienky, že konal takéto sociálne práce. On hlásal evanjelium a zaiste si Boh použil iných kresťanov, ktorí sa o chudobných starali.

Aj sám Pán Ježiš keby mal na zemi vyliečiť každú chorobu, nič iného by nekonal, nepretržite po celý život. Spomeňme si na prípady, keď ho takíto úbohí ľudia hľadali, ale On odišiel:

A keď ho našli, povedali mu: Všetci ťa hľadajú. A povedal im: Poďme inde, do súsedných mestečiek, aby som i tam kázal, lebo na to som vyšiel. Mk 1:37-38

Nechceme zľahčovať kresťanstvo, ktoré nič nemusí konať. Ale istotne sa to deje, že kresťania rovnako ako každý iný človek zlyhávajú. Majú sa postaviť proti neprávosti a sú prvými, ktorí zutekajú. Majú milovať suseda, ale oni ho ignorujú. Denne prejdú okolo bezdomovca, ale nikdy mu nedajú ani 50 centov.

Kresťania by mali konať dobro, byť soľou zeme a sú mnohí, ktorí tak skutočne aj konajú. Ale nie každý môže robiť všetko. Nie každý vyvinie vôľu k dobrému skutku. Ide v podstate o výber – ísť či neísť, konať, či nekonať.

Toto všetko však nemá so spásou nič spoločného. Ak by sme sa pretrhli v našom kresťanskom živote a iný kresťan by len sem tam niečo urobil, obaja sú na tom rovnako ak veria v kríž. Pre človeka je toto dosť neprijateľné postavenie a búri sa vo svojom vnútri.

Podobne ako najatí robotníci vo vinici s Ježišovho podobenstva. Prví pracovali od rána, poslední sotva hodinu. Mzdu dostali všetci rovnakú. Podstata nebola ich práca, koľko jej urobili, ale dohoda – zmluva, ktorú im dal Pán Vinice.

Nám dal zmluvu – kto uverí, bude spasený, bez skutkov, aby sa nikto nemohol chváliť. Ak veľa pre Pána konáš a chváliš sa svojou prácou, nič ti to nie je osožné ohľadom spásy, lebo Boh nehľadí na diela, lež na vieru. Napokon môžeš obviniť samotného Boha, že koľko si sa nadrel a tamten sa ulieval. To načrtnuté podobenstvo s robotníkmi vo vinici končí takto:

Priateľu, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? Mt 20:13

Akoby kresťanom povedal – či som sa s tebou nedohodol na spáse len skrze vieru v Ježiša Krista? Prečo sa hneváš, že si veľa pracoval, že si konal veľké zásluhy, keď odmena je pre každého rovnaká – nebeské kráľovstvo?

A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? Mt 20:15

Tento posledný verš je varovný. Boh je dobrý a dáva spásu len skrze vieru. Každý kto uverí, bude spasený. Nie sú to náhodou ľudia, ktorí bránia takejto viere, keď hlásajú konať veľké skutky? A keď sa dostanú ku skutočnému evanjeliu čistej milosti, či sa nehnevajú preto, lebo oni makajú na spáse a iný iba kdesi v kúte verí v Pána, pritom obaja dostanú rovnakú mzdu?

Potom sa totiž môže stať, že nie človeka obviníme z viery, ktorá nevykazuje veľa skutkov, ale samotného Boha, ktorý je dobrý a dáva spásu aj tomu, kto veľa nepracoval.

On je tak dobrý, že vyžaduje len jeden skutok – veriť v Syna…

Amen

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov