Augustín. Otec katolicizmu aj protestantizmu a jeho omyly

V tomto článku mnohí nájdu svoju vieru, ktorá nie je biblická ako si sami myslia, ale je postavená na jednom jedinom človeku – Augustínovi z Hippa. Načrtneme mnohé veci, ktoré kresťanský svet dnes verí a je úplne jedno či ide o protestantov alebo katolíkov.

V posledný mesiac som sa uzatvoril a venoval som sa štúdiu cirkevných otcov a ranno-kresťanských spisov. Čím viac som sa dostával do tohto obdobia, tým viac som videl odklon od písma. Aj keď mnohé veci sú poučné pre človeka, so spásou nemajú veľa čo spoločného. Ak človek študuje týchto učiteľov, nechá to na ňom nejaký prach ich učenia, keď hľadá to správne a biblické v ich spisoch.

Bodkou za učiteľmi však cirkvi urobil Augustín. Tu sa končí moje hľadanie a totálne odvrátenie sa od výkladov cirkevných otcov.

Dnes keď sa povie v cirkevných kruhoch meno – Augustín, okamžite sa berie tento biskup ako pravoverný vykladač viery. Na toto meno zhodne reagujú ako katolíci, tak aj protestanti. Celé učenie katolíckej aj protestantskej cirkvi, je totiž na Augustínovi položené! Pokiaľ katolíci prebrali od Augustína sviatostný systém, protestanti zase prebrali mnohé Augustínove omyly.

Augustín bol odchovaný manichejcami, s ktorými 9 rokov nažíval a z tejto viery priniesol mnoho do kresťanstva. Ale to nie je všetko. On priniesol do kresťanstva pohanskú filozofiu, zvlášť neo-platonizmus. Augustín na filozofii vyrástol, bol vychýreným rečníkom. Sám hovorí, ako ho filozofia privádzala bližšie k Bohu. Pozrime sa, ako obdivoval knihu od Cicerona – Hertenzius, keď už ako kresťan o tomto pohanskom spise napísal:

Kniha zmenila môj náhľad a k tebe, Pane, obrátila moje modlitby a celkom zmenila moje žiadosti a túžby. Spríkrila sa mi odrazu akákoľvek márna nádej a neuveriteľným zápalom srdca som zahorel po nesmrteľnej múdrosti tak, že som sa už začal dvíhať, aby som sa vrátil k tebe. Rozpálil som sa tou knihou a horel som; iba to ma ochladilo, že som v nej nenašiel zmienky o mene Kristovom.

Augustín nehľadá moc a silu v písmach, akoby sa mnohí kresťania nazdávali, lež on písma chápal skrze filozofiu. Ako Augustín chápe starý zákon? Boh starej zmluvy je pre neho krutý, preto tieto spisy sú podľa Augustína iba spleťou príbehov, ktoré nemajú historickú podstatu. Ide iba o podobenstvá a poučenia. Tento pohľad Augustína ovplyvnil cirkev na dlhé veky až podnes, pretože aj dnes mnohí ľudia považujú nielen starý, ale aj nový zákon v zmysle poučení, ktoré nemusia mať nutne historickú podstatu.

Keď som chodil na katechizmus do katolíckej cirkvi, presne toto isté ma tam učili. Že starú zmluvu nemôžeme brať doslovne, lež že ide iba o podobenstvá a príbehy.

Augustín a filozofia

Augustín bol ovplyvnený filozofiou, ktorá bola čisto dualistická. Keď nie je niečo čierne, bude biele. Išlo o vylučovaciu metódu. Tak vzniká niečo nové v kresťanstve a to – zlo tela a dobro duše. Tento názor je v podvedomí používaný podnes. Telo je potrebné bičovať, ničiť, postiť sa do úmoru až k slabosti, ako Ježiš na púšti. Pavol predsa tiež bičuje svoje telo. Telo je zlé. Na druhej strane písmo hovorí o našom tele ako o chráme Božom. To nezapadá do konceptu.

Vyvolenie

Augustínovi sadol Pavol, pretože bol konvertita ako on a preto veľa hľadal v jeho listoch. Tak prišiel na predestináciu a vyvolenie. Dovtedy cirkev brala vyvolenie tak, že kto uveril, bol vyvoleným Božím. Ježiš Kristus bol daný celému svetu a vyvolení uverili zo svojej slobody, pretože viera je slobodná, nie je podmienená hriechom. Ale Augustín to celé zvrtol, keď vyvolený nie je ten kto slobodne uveril lež ten, koho si Boh vybral aby uveril. Cirkev mu vtedy na to neskočila, v katolíckej cirkvi je toto učenie neznáme. No o niekoľko storočí mu na toto predivné učenie skočila reformácia. Dnes poznáme toto učenie ako Kalvinizmus.

Kalvín sa odvoláva na Augustína

Ak sme pri Kalvínovi, nedajme sa popliesť, že sa pevne držal písiem. Kalvínovi napočítali v jeho spisoch, až 900 odvolaní sa na Augustína! Bol Augustín autoritou ako apoštoli, ako Pavol? V žiadnom prípade, zvlášť keď prejdeme ďalšie jeho omyly.

Nie inak bol na tom aj augustínsky mních – Martin Luther. On mal spisy Augustína, ako augustián, priamo pod nosom. Nie je divu, že tandem – Luther, Kalvín – vytvorili protestantizmus, ktorý vlastne iba doplnil katolicizmus v tom, čo mu chýbalo. Katolicizmus nemal spasenie z milosti a predestináciu. Inak sa zhodujú tieto dva smery ohľadom večnosti pekla, nesmrteľnosti duše, sviatostí – ktoré majú protestanti len dve ale majú, dedičného hriechu, rozdelenia kresťanov na spasených a nespasených, a mnohých iných. V podstate, ak spojíme katolicizmus s protestantizmom – dostaneme Augustinianizmus. Obe tieto smery nečerpajú priamo z písiem, lež z Augustína, ktorý tak veľkou mierou ovplyvnil kresťanstvo, že podnes ľudia ani nevedia, že veria vo filozofické bludy.

Čo sa týka Trojice, aj tá by bola Augustínom nejako inak formulovaná, ibaže mal údajne nejaký zážitok pri morskom brehu s chlapcom a tento príbeh mu nedovolil do Trojice zasiahnuť. Trojica nie je dielom Augustína a to ho možno zraňovalo, keďže ostatné kresťanské učenie je jeho dielom.

Sexualita

Augustín vypracoval filozofiu očistca, jeho pohľad na stvorenie sveta radšej nebudeme komentovať, skazenosť človeka je zhodná s kalvinistickým učením o totálnej ľudskej neschopnosti. Taktiež problém so sexualitou a celibátom, vyšlo z jeho pera, ktoré neskôr cirkev aj zaviedla. Rovnako tak vytvoril obrovský predeľ medzi kňazmi a laikami, ktoré už bolo do istej miere zaužívané. Pridal k tomu vyššiu hodnosť tým, ktorí žijú v celibáte. Na tých ktorí majú manželky, sa pozerá zhora, veď on sám sa zbavil ženy, s ktorou nebol zosobášený a mal syna – jednoducho ich vyhnal.

Jeho pohľad na ženy, ktoré nie sú v manželstve, označil ako na také, ktoré nenesú obraz Boží. Žena sa mala podľa neho vydať, alebo ísť do kláštora – ale ak zostala sama nevydatá a nebola mníškou, pre Augustína to bola veľmi nebezpečná osoba.

Ženy sú vôbec z pohľadu Augustína podriadené mužovi, v oblasti sexu by nemali prevládať medzi kresťanmi žiadne citové záležitosti. Muž by mal ženu vyzvať ku sexu, keď sa mu ona musí oddať a to z dôvodu vyprázdnenia chtíča, aby muž nehrešil. Za toto si vyslúžil Augustín veľké pohoršenie nielen v cirkvi, ale aj za jej bránami. Dnešné knihy vykresľujú Augustína ako božského človeka s gloriolou, zamlčuje sa úmyselne jeho zvrátená strana.

Deti

Čo sa týka detí, ak zomrú bez krstu, končia okamžite v pekle, bez milosti. Po prvé sa narodili s dedičným hriechom a po druhé milosť platí len na pokrstených. V tomto samotnom bode nastáva problém, pretože Augustín zároveň učí, že človek musí vyznať vieru aby bol spasený a to nejde v dobe keď je človek bábätkom.

Tak Augustín vynašiel teóriu, že krst zmazáva dedičný hriech a všetky hriechy, ktoré boli dovtedy vykonané, ak sa jedná o krst dospelého. Vieme že toto nie je absolútne biblický model spasenia, ale cirkev sa ho podnes drží. Luther, ako aj Kalvín, rovnako verili v toto Augustínovo harašenie. Luther vždy veril, že krst je podmienkou spásy a ďakoval zato, že ho rodičia ako malého dali pokrstiť, lebo v tom videl rovnako veľkú milosť, ako keď uveril.

Podľa Augustína, dieťa ktoré nie je pokrstené a zomrie, bolo dieťa satana a preto nie je nutné sa nad tým vzrušovať že končí v pekle. Zažil som ortodoxných katolíkov, ktorí v toto veria podnes. Keď sa narodilo dieťa, starí rodičia odmietli ho prísť pozrieť, pretože nebolo pokrstené, bolo obyčajným pohanom a pozerať na pohana sa nepatrí!

Augustín bol presvedčený o vyvolení až v takej miere, že ak by Boh dieťa ktoré zomrelo bez krstu chcel spasiť – nedovolil by jeho smrť. Počkal by do doby dospievania alebo dospelosti, kedy by ho pritiahol k viere a ono by už ako dospelé uverilo. Ale ak dieťa zomrelo bez krstu, nebolo vyvolené a preto logicky – nemuselo sa trápiť ešte aj vo svete, žiť tento život na konci ktorého by aj tak skončilo v pekle.

Duša

Pojem duše u Augustína je rovnaký ako ho definuje aj dnešné kresťanstvo. Duša je duchovná, ako priesvitná bublinka, ako nejaký duchovný obláčik a podobne. Toto je typický pohľad Platónsky. Židia považovali dušu a telo za jeden objekt. Zmŕtvychvstanie očakávali po smrti tela ako i duše, ktoré sú uložené do dňa súdu v hroboch. Písmo hovorí, že telo s dušou – to jest – s krvou, nesmú Izraeliti piť.

Dedičný hriech a prekrútená biblia

Dedičný hriech je pre Augustína niečo, čo sa prenáša mužským semenom. To vysvetľuje aj prípad Ježiša, ktorý takto počatý nebol, ale bol počatý z Ducha Svätého. Augustín používa nešťastne verš Rimanom, ktorý sa bežne chápe dnes rovnako:

Preto jako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili – Rim 5:12

Augustín chápe samotné narodenie ako vstúpenie do hriechu, keďže človek bol počatý už hriešnym semenom muža. Samotný sexuálny akt nie je hriešny, ale semeno áno. Adam zhrešil a priviedol do sveta smrť. Toto je ale v protichode s rannými učiteľmi cirkvi. Tí učili, že my nededíme Adamovu vinu, lež náchylnosť k hriechu, ktorý sa stal Adamovým prestúpením zjavným. Nie je divu, že práve katolícka biblia a vulgáta, sa opierajú o verš, ktorý stvorili spolu dvaja priatelia – Augustín a Hieronym, ktorý prekladal bibliu. Roháčkov preklad ich verša znie:

Hľa, v neprávosti som splodený, a v hriechu ma počala moja matka. Ž 51:7

Tento verš je veľmi obtiažny, pretože už prvá časť je zvláštna – v neprávosti som splodený. Druhá časť je rovnako ťažko vysvetliteľná – v hriechu ma počala matka. Išlo o sexuálny hriech? Dávid nebol synom pobehlice alebo neviestky, nebol splodený v cudzoložstve, keď takto napísal tento verš. Evanjelický preklad znie podobne:

Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka. Ž 51:7

Ale teraz pozor. Augustín a Hieronym prekrútili písmo, aby pasovalo od ich konceptu dedičného hriechu, keď tento verš znie v katolíckom preklade, ako v jedinom preklade na svete takto:

Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.

Tu je odklon od písma. Je rozdiel byť počatý v hriechu a je rozdiel byť počatý už hriešny. A práve tu našiel Augustín medzierku, aby pasoval dedičný hriech do jeho konceptu, keď bol tento verš takto zle preložený.

Dualizmus

Augustím ako manichejec, veril v dualizmus. Aj keď manichejcov opustil, dualistické zmýšľanie mu zostalo. V podstate toto je východná viera, démonská viera Jin a Jang.

Ak človek nemôže uveriť v Krista, je to Boh, ktorý ho ku Kristovi privedie. Ak je to Boh, ktorý človeka privedie k viere, je predom ustanovené, kto uverí a kto nie. Ak je predom ustanovené kto uverí a kto nie, potom Kristova obeta je účinná len pre veriacich.

Toto je nielen učením Augustína, ale pekne rozvedené učenie dnešného Kalvinizmu. Buď – alebo! Ide o filozofiu, pohanské zmýšľanie, ktoré sa dá logicky vyložiť. Ale Božie slovo sa snaží dualizmus narušiť, keď na každé takéto zmýšľanie je protiverš.

Dualizmus sa nedokáže vyrovnať s protiveršami a tak ich buď vyradí, alebo ich ohne tak, aby pasovali do dualistickej filozofie.

Augustín veril v porušenosť tela až do takej miery, že vypracovával teológiu o tom, ako sa svätá duša Ježiša, mohla vteliť do hriešneho tela. Ak sa pozrieme na židovský pohľad ten učí, že telo a duša sú jedno. Telo nič nemôže bez duše a duša nič nemôže bez bez tela. Jedine spojením tela a duše je celistvý človek. Augustín tento pohľad, ktorý aj ranní kresťania zastávali radikálne odmietol. Vypracoval teológiu o nesmrteľnej duši, ktorá opúšťa telo a ide bez neho kdesi do neba alebo do pekla.

Ohľadom Ježiša veril, že Jeho svätá duša sa síce spojila s telom, ale ho iba využívala, akoby sa ho ani nedotýkala. Toto je helenistický pohľad.

Peklo

Peklo a očistec. Očistcom sa azda ani zaoberať nemusíme. Iná téma je peklo. Keďže Augustín vytvoril nesmrteľnú dušu, je len logické, že niekde musí prebývať. Je jasné, že spasená duša bude v nebi, ale kde bude duša nespasená? Je večná, niekde musí prebývať. Je to proti písmam ktoré hovoria, že iba Boh má nesmrteľnosť:

On (Boh) jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto z ľudí nevidel, ani nemôže vidieť. Jemu česť a večná moc. Amen. 1Tim 6:16

Iba Boh má nesmrteľnosť, nie duša. Tu sa musíme pozrieť ďalej ako je Augustín a to k Origenesovi. Aj jeho cirkev počíta za cirkevného otca napriek tomu, že odpadol od viery a skončil ako neverec. Už toto samotné zistenie hovorí, že žiadnu skutočnú vieru nemal. Práve Origenes vo svojej učenosti vynachádzal rôzne bludy, ktoré boli postavené na filozofii a bol to Augustín, ktorý Origenesa často citoval.

Pavol o pekle nehovorí nič. Písmo hovorí, že peklo bude zničené. Zjavenie 20,14 hovorí:

A smrť a peklo boli uvrhnuté do toho ohnivého jazera. Toto ohnivé jazero je tá druhá smrť. Zjv 20:14

Stará zmluva pozná miesto – Sheol, čo je podsvetie alebo záhrobie. V Gréčtine sa toto slovo prekladá ako – Hádes. V novej zmluve sa objavuje slovo – Gehenna alebo – Geena. Ide o konkrétne miesto v Izraeli. Biblický Novotného slovník píše:

Údolie Gehenna, sa smutne preslávilo kultom Molochovým [2 Par 28,3; 33,36] na výsosti * Tófet [Jr 7,31-34; 19,2.6; 32,35]. Kráľ Joziáš »poškvrnil Tófet«, aby sa stalo nespôsobilým aj k pohanskému kultu. Neskôr tu boli pálené odpadky a údolie sa stalo pod menom Gehenna, obrazom kliatby za hriech a označením miesta večného odsúdenia. [Mt 5,22. 29.30; 10,28; 18,9; 23,33; Mk 9,47; L 12,5; Jk 3,6].

Keď Pán Ježiš hovorí o Gehenne, nehovorí o pekle v zmysle Augustínskeho učenia, ale o konkrétnom mieste v Izraeli, ktoré Izraeliti okľukou obchádzali. Izraeliti by nerozumeli Ježišovi čo im hovorí, keby hovoril o pekle, ako o mieste večného mučenia. Ich chápanie sveta vychádzajúce z biblie bolo také, že spravodliví skončia s Bohom naveky žijúci, pokiaľ nespravodliví budú naveky zničení deštrukciou. Proste zaniknú, ako píše písmo – nezostane po nich ani pamiatka.

V tomto zmysle hovoria aj evanjeliá a Pavol. Takto veria ranní kresťania. Prvý po-apoštolský spis Didaché hovorí o dvoch cestách – ceste života a ceste smrti. Ceste večného života a večnej smrti. Ranných kresťanov ani len nenapadla myšlienka, že by odsúdení boli niekam naveky poslaní do vyhnanstva, kde budú naveky trpieť. Toto sa mohlo zrodiť len v chorej hlave. Božie slovo hovorí, že bude zničené peklo, smrť a nastane nová epocha, kde spravodliví budú žiť spolu s Bohom naveky, pokiaľ odsúdení budú naveky zavrhnutí – večne zatratení.

Tu vidíme, ako jednotlivé biblie, ovplyvnené Augustínsko-Origenovým učením, prekladajú slovo – Sheol, Hádes a Gehennu – všetko jedným slovom – peklo. Roháčkov aj evanjelický preklad to dáva do jedného vreca, pretože samotní prekladatelia verili v peklo, aké im vykreslil Augustín.

Pritom peklo je filozofia pohanských náboženstiev, viera Grékov aj Egypťanov. Za dobré skutky ľudia skončia v nebi a za zlé skutky skončia v pekle. Bol to dobrý bič na ľudí, aby sa nebúrili proti hlúpostiam a zákonom krajín, aby žili v poslušnosti, napriek otroctvu a vykorisťovaniu vlastného obyvateľstva.

Ranní kresťania sa radovali, že nezahynú navždy, ale že budú prebývať s Ježišom naveky v Jeho kráľovstve. Augustínovi sa nepáčila táto myšlienka a preto vynašiel pre nesmrteľnú dušu, čo je nebiblický pojem, večné peklo, čo taktiež odporuje písmam, keďže nová zem a nové nebo, už nebude poznať zlo z nášho času!

Tento model vytvoril pohansko-kresťanské náboženstvo, ktoré bolo veľmi podobné Egyptskému. V Egypte bol systém, kde sa ľudia museli spovedať svojim žrecom. Ak by neboli vyspovedaní a zomreli by, skončili by v Hádese – v pekle, kde naveky budú trýznení. Strach Egypťanom nedovoľoval opustiť svoje náboženstvo, ani Egypt. Ak by išli bývať mimo Egypt, kto by ich spovedal? Zomreli by a skončili v pekle. Podobné náboženstvo vytvoril Augustín.

Pozrime si len najznámejší verš, čisto bez predsudkov a vašej viery, zdeformovanej Augustínom, katolicizmom či protestantizmom ktorý hovorí:

Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Jn 3:16

Všimli ste si? Aby naveky nezahynuli, ale aby mali život – večný. Pretože kto nemá večný život – zomrie. Bude naveky zničený, vytrie sa jeho meno navždy z pamäti, že vôbec kedy žil.

A tu prichádza Augustínova lahôdka. Smrť nie je smrť! Keď písmo jasne hovorí o smrti, o zahynutí, o deštrukcii, podľa Augustína a väčšine kresťanov, ktorí sú nevedome zdeformovaní touto teológiou veria, že smrť, zánik, nie je vlastne zánik. Preto tento verš nevyložia biblicky, že kto neuverí toho čaká smrť, lež ho vyložia podľa pohanskej filozofie, že smrť je život, ibaže vzdialený od neba. A to je lož!

Všetci sa musia ukázať na poslednom súde, jedni pôjdu do večného života a druhí bude naveky zavrhnutí, naveky budú zničení. Neobdržia večný život, pretože duša nie je nesmrteľná, ako to učil Augustín.

Spomeniete si najväčšiu zbraň Augustína – podobenstvo o Lazarovi a Boháčovi, kde jeden skončil v pekle a druhý v lone Abrahámovom. Ide LEN o podobenstvo. Toto podobenstvo je zasadené ešte do starej zmluvy. Nehovorí sa tu nič o večnosti pekla.

Ako ďaleko je všetko toto od Božej lásky a Ježiša, ktorý pre svet zomrel. Ako sa protestanti radi naparujú, že majú kresťanské učenie, pritom veria vo filozofiu, ktorú im vštepil Augustín, na ktorého sa odvolávali všetci reformátori. Ako ďaleko je táto viera od biblickej viery.

A čo spasenie len z milosti, ktorú tak radi protestanti obhajujú?! Pritom v milosť neveria. Hovoria o ospravedlnení z viery, len z viery – ALE – prichádza ale. Musíš vieru dokázať skutkami, musíš si posväcovať život, musíš konať to alebo ono. Tak je milosť zničená a Kristov kríž je vyprázdnený.

Záver

Ako jeden človek ovplyvnil celé myslenie mnohých generácií. Nebudeme sa tu zaoberať skutkami ako Augustín chápal, ako vynašiel pohanský sviatostný systém, ako zastával nestoriánsku Kristológiu, ako zasadil korene novému chápaniu cirkvi, ktorá miesto slúženia ľuďom, bude vládnuť svetu. Nie je divu, že východná cirkev mala k Augustínovi výhrady a nezaradila ho medzi svätých. Tam sa však k filozofii upriamili iní učitelia, podobní Augustínovi, ktorí vynašli mystické a mýtické učenia, zamerané na zázraky a zjavenia.

Gregor Naziánsky, Bazil Veľký, Ján Chrizostomos a ďalší východní otcovia, vkladali do výkladov Platóna a Homéra. Neskorší východný otec, ktorý ovplyvnil pravoslávie – Palama, blúznil o nestvorenom svetle a celú teológiu upriamil na tento nebiblický jav.

Písmo náš učí: Nedajte sa zavádzať rozmanitým a cudzím náukám. Lebo je dobré, keď sa srdce posilňuje milosťou, a nie pokrmami. Tí, čo si podľa nich zariadili život, nemali z toho úžitok. Hebr 13:9

Kresťania dnešného veku sa vzdialili ďaleko od Božieho slova, na ktoré pozerajú skrze filtre svojich teológií. Keď zistia, že doktrína ktorú zastávajú akosi automaticky, je falošná, buď sa postavia pravde a uznajú svoj omyl, alebo ju budú vyvracať.

Zbaviť sa nánosov ľudského učenia, ktoré je spojené s kresťanstvom, dá zabrať. Už v Pavlových časoch kresťania blúdili a vymýšľali nové učenia, ktoré im apoštoli nekázali. Miesto pokorného prijatia jednoduchého učenia o milosti, ktorá je v Kristovi a len v Kristovi, sa od Krista odvrátili k bájkam a rozprávkam.

Lebo príde čas, keď (ľudia) neznesú zdravé učenie, ale pretože chcú počúvať len to, čo sa im páči, budú si podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov, odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. 2Tim 4:3-4

Augustín v jednom spise prehlásil, že jeho Boh je platonictickým bohom. Z pohľadu vekov, bolo Augustínovi prajné obdobie. On nezažil prenasledovanie, počas ktorého by nemal ani len šancu šíriť svoje bludy. Klíma do ktorej Augustín vkročil je zmätok. Pohanský Rím prijal kresťanstvo, ale nikde nebola presne definovaná viera, v nejakom vieroučnom spise. Kresťania dovtedy z viery žili, lebo skutočne uverili, kdežto Rimania prijali kresťanstvo ako náhradu ich starej viery a nevenovali jej pozornosť.

A tu sa objavuje na scéne veľký rečník, Augustín. On dáva vierouku Rímskemu svetu. V tom čase sa razilo u kresťanov heslo – Augustín povedal! Ak to povedal Augustín, bolo to rovnocenné, akoby to povedal sám apoštol Pavol. Tak Augustín dáva svetu skutočne kresťanskú vierouku.

Ibaže – značne pokrivenú, zdeformovanú a zavádzajúcu. Žiaľ, väčšina kresťanstva už celé stáročia, stojí na tomto jednom mužovi v omyle…

Amen…

Ak sa ti článok páčil, klikni na odber nových článkov