Miešanie posvätenia spasiteľného a osobného

Ak prechádzame v písme veršami o posvätení, nachádzame dva druhy posvätenie. Ak tieto dva druhy neodlíšime, prídeme do veľkých ťažkostí. Zmiešame dva druhy posväcovania do jedného, z čoho vzíde nutne zlý konečný výklad a ustráchanosť duše.

V prvom rade si povedzme čo to posvätenie je. Toto slovo je odvodené od slova – svätý – oddelený. Oddelený môže byť ľud pre Boha, ale i veci. V starej zmluve boli posvätené nástroje k bohoslužbe, alebo posvätené chleby. Bežný Izraelita sa ich nemohol chytať.

Písmo hovorí o niekoľkých druhoch posvätenia, ktoré krátko prejdeme, zameriame sa na hlavné dva druhy, ktoré Božie slovo zvlášť spomína.

Najprv si pozrime posvätenie, ktoré je dané od Boha. Toto posvätenie je na spásu. Tí, ktorí chápu posvätenie len v jednom smere a to prácu človeka na sebe v skutkoch, unikne im posvätenie, ktoré je pre človeka nedosiahnuteľné a to posvätenie od Boha.

V písmach sú odhalené vždy dve posvätenia. Jedno z našej strany a druhé zo strany Boha. Pozrime sa najprv na to zo strany od Boha, kde je to On, kto nás posväcuje:

Aby sa vedelo, že ja som Hospodin, ktorý vás posväcujem. Ex 31:13

A budete ostríhať moje ustanovenia a budete ich činiť. Ja som Hospodin, ktorý vás posväcujem. Lv 20:8

A budeš ho mať za svätého, lebo obetuje chlieb tvojho Boha; svätým ti bude, lebo svätý som ja Hospodin, ktorý vás posväcujem. Lv 21:8

Tých veršov je samozrejme viac. Ide o starozákonné texty, kde sám Boh hovorí o tom, že je to On, kto posväcuje svoj ľud. No nie inak toto stojí aj v novej zmluve. Už to nehovorí Boh Otec, ale Syn. On sa posväcuje miesto veriacich keď sa modlí:

Ako si ty mňa poslal na svet, tak som i ja ich poslal do sveta.  A ja za nich posväcujem sám seba, aby aj oni boli posvätení v pravde. Jn 17:18-19

Táto pravda je zjavnejšia v liste Korinťanom, kde Pavol napísal:

A vy ste z neho v Kristu Ježišovi, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha i spravedlivosťou i posvätením i vykúpením. 1Kor 1:30

Tu sa dostávame ku spáse, kde sám Pán Ježiš sa stal našim posvätením. Keďže spasenie je len v Ňom, posvätenie musí byť rovnako len v Ňom! Preto je tu tento verš, aby sme neupadli do omylu ako upadli mnohí, že spasenie je dielom Krista, ale posvätenie dielom našim. Tak by sme Bohu vzali jeho slávu. On je v Kristovi ako našou spravodlivosťou, tak aj vykúpením pre večný život, ako i posvätením.

V liste Júdu hneď na začiatku čítame:

Júda, sluha Ježiša Krista a brat Jakobov, milovaným a posväteným v Bohu Otcovi a Ježišu Kristovi zachovaným povolaným: Júd 1:1

Tento list je adresovaný tým, ktorí sú posvätení v Bohu Otcovi, teda nie sami sebe. Sú oddelení od sveta ako ľud Boží. Toto nemá nič spoločné s našimi skutkami. A opäť jeden verš od Pavla ktorý píše, že sme posvätení a ospravedlnení v mene Pána Ježiša:

A to ste boli niektorí, ale ste sa umyli, ale ste posvätení, ale ste ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. 1Kor 6:11

A znovu posvätenie je dielom Boha keď list Hebrejom hovorí:

Lebo ako posväcujúci, tak i posväcovaní, všetci sú z jedného (Krista), pre ktorú príčinu nehanbí sa volať ich bratmi… Hebr 2:11

Takže toto je posvätenie dané nám od Boha. Bez tohto posvätenia nikto neuvidí Pána, pretože je súčasťou Božej práce. Tak ako nikto neuvidí Pána kto nie je ospravedlnený krvou Ježiša, tak nikto neuvidí Pána kto nie je posvätený Bohom.

Posvätenie a ospravedlnenie je dar od Boha smerom k človeku, skrze vieru v Ježiša Krista. Dar posvätenia a ospravedlnenia je v jednom balíku. Toto je posvätenie na spásu, v ktorom nemá človek žiadne skutky, keď je posvätenie zahrnuté v kríži. Tu sa majú kresťania potešovať a radovať, že spasenie ako aj posvätenie, nie je v ich réžii.

Dnes sa totiž zmiešava posvätenie od Boha, s posvätením sa človeka. Ak toto zmiešame, nastáva dosť veľký problém. Poďme sa teraz pozrieť na verše, ktoré nabádajú človeka aby sa posväcoval.

Posväcovanie by malo byť v prvom rade podľa písma prirodzenosťou kresťana. Mnohí sa nazdávajú, že posvätenie je rast, akési zlepšenie svojho stavu pred Bohom. Ale my sa musíme vrátiť na začiatok, keď slovo posvätenie znamená oddelenie sa. Oddelenie sa od čoho? Oddelenie sa pre Boha ako Boží ľud, oddelenie sa od sveta!

Tým sa nemyslí nejaký útek do divočiny alebo na púšť, lež iné správanie a chovanie podľa písiem, ktoré by mal kresťan svetu ukazovať. Nie pre svoje zásluhy, lež ako svetlo sveta a soľ zeme:

Vy ste soľou zeme; keby soľ stratila svoju slaň, čím sa osolí? Na nič viacej sa nehodí, len aby bola von vyhodená a pošliapaná od ľudí. Mt 5:13

Veď kresťania žijú vo svete, žijú so svetom, ale nie sú zo sveta, ako hovorí písmo. Sú iní ako je svet, uvažujú inak, konajú inak, inak sa pozerajú na veci okolo seba.

Pokiaľ nekresťan verí v prvom rade v tento život, ako sa zabezpečiť, ako zlepšiť svoje postavenie, kresťan vidí v tomto živote iba údolie sĺz a teší sa na stretnutie s Kristom. Svet je podobný púšti, na ktorej Boh vychovával Izraelitov keď ich vytrhol z Egypta. Za púšťou bola vysnená zem, v našom prípade – nebo.

Kresťan dobre vidí biedu sveta, nešťastia, náhle choroby a smrť ľudí, ktorí včera boli zdraví a usmiati, dnes ležia na smrteľnej posteli. Kresťan vidí nespravodlivosť vo svete, keď zlo valcuje dobro. Kresťan vidí zlosť sveta, kde kresťania trpia, sú prenasledovaní, kruto mučení a zabíjaní. Preto cirkev mala to príznačné slovo – maranatha – príď už Pane, príď, tento život je jedna veľká bieda.

Je prirodzené, že keď kresťan uvidel pravdu, ktorá ho oslobodila, túži byť už s Pánom, odísť z tohto žalostného sveta plného vojen, konfliktov, psychického nátlaku, zloby, nenávisti, závisti, vrážd, zlých podmienok, chorôb a napokon smrti.

Už len z tohto pohľadu má kresťan iné zmýšľanie ako svet, keď svetský človek verí v dobro na tejto zemi. Zapustil tu korene a nazdáva sa, že prídu lepšie časy a to aj v dobe, keď už je starý, zašlý vekom a má pár mesiacov do odchodu. Kresťan naproti tomu hľadí na svoj domov v nebesiach.

Preto je posvätenie – oddelenie – pre kresťana a to nielen z pohľadu akéhosi príkazu, lež z prirodzeného vnímania sveta okolo seba. Nekresťan často premýšľa ako Riman, ktorému stačilo mať – chlieb a hry – s tým sa plne uspokojil. Kresťan ale vie, že ho čaká Ježiš, Jeho kráľovstvo a preto nehľadí na tento pominuteľný svet, lež na svet budúci. Viera dobre vie, že všetky veci tohto sveta podliehajú zániku a preto je hlúpe sa nechať nimi ovládať, alebo do nich vkladať svoje nádeje. Kresťan sa pozerá na veci neviditeľné, vierou a poznaním Boha:

Keď nehľadíme na veci, ktoré sa vidia, ale na veci ktoré sa nevidia. Lebo veci, ktoré sa vidia, sú dočasné; ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné. 2Kor 4:18

Už toto samotné zmýšľanie je iné ako zmýšľanie svetské a preto samo o sebe je posvätením – oddelením sa od zmýšľania svetského. Pokiaľ nekresťan sleduje veštice, horoskopy, zaujíma ho duchovno v réžii démonov, kresťan vie z Božieho slova, že tieto veci sú špatné, vie kto za nimi stojí a preto sa aj tu od sveta oddeľuje – posväcuje.

Tak sa dostávame k pravde, keď je na kresťanovi aby sa viac oddelil – posvätil – a to skrze čítanie, počúvanie a aplikovanie Božieho slova do svojho života. Božie slovo má byť kresťanovou smernicou, aby vedel rozlíšiť dobro a zlo, vyhol sa zlu a primkol sa k dobru. Bez Božieho slova by aj kresťan zablúdil, preto písmo hovorí, aby sme sa posväcovali Božím slovom:

Lebo každé stvorenie Božie je dobré, a nič nie je na zahodenie, čo sa prijíma z ruky Božej s ďakovaním, lebo sa posväcuje slovom Božím a modlitbou. 1Tim 4:4-5

Posväcovať sa skrze Božie slovo a modlitbu, s ďakovaním. Potom tu máme sadu veršov, ktoré tlačia na nás pre posvätenie si životov – osobné posvätenie. Opäť a znovu ide o oddelenie sa od sveta. Dôvody sú neprestajne tie isté – svet nie je dobré a priateľské miesto pre kresťana. Svet je nepriateľom kresťanstva. Satan dobre vie kto sú kresťania a ako ich oslabiť. Celý život kresťana je sprevádzaný útokmi sveta na jeho vieru. Preto Peter píše:

Posväcujte Pána Boha vo svojich srdciach a buďte vždycky hotoví zodpovedať sa každému, kto žiada od vás počet o nádeji, ktorá je vo vás, s krotkou tichosťou a bázňou  majúc dobré svedomie, aby v tom, v čom vás osočujú ako takých, ktorí robia zlé, boli zahanbení tí, ktorí potupujú vaše v Kristu dobré obcovanie. 1Pt 3:15-16

Tu vidíme dôvod posvätenia. Byť svetlom pre svet. Ak koná kresťan ako svet, ako mu môže zvestovať evanjelium? Keď čítame ranných kresťanov, ako žili v láske, priťahovali mnoho ľudí k viere. Ľudia boli udivení z ich života radosti, napriek prenasledovaniu a ťažkostiam a preto aj oni túžili byť takej dobrej mysle. A to je možné skrze Ježiša, ktorý nám zabezpečil spásu, aby kresťan chodil v radosti a spokojnosti vo svete, ktorý je večne nahnevaný a nespokojný. Pavol bol vo väzení odkiaľ napísal list kde stojí:

Radujte sa v Pánovi vždycky, a zase len poviem: Radujte sa! Flp 4:4

Svet sa neradoval, o čo menej spoluväzni Pavla. Boli zničení, psychicky utrápení, večne hrešili a nadávali na život, ale Pavol sa raduje. Toto je posvätená myseľ – oddelená od tohto šedivého sveta. Žiť s Bohom v srdci, milovať Boha, hľadieť na Boha, to všetko je súčasť daru spasenia a sotva kde by sme našli kresťana, ktorý by netúžil po svätosti väčšej a väčšej.

Ktorý kresťan by nechcel byť tak dobrej mysle ako Pavol, ktorý sa raduje v okovách väzenia? Posvätenie je nám dané spolu so spásou a kresťana musela nakaziť jeho pozitívna stránka.

Posledným druhom posvätenia je oddelenie sa od hriechov a oddelenie sa od svetského nemorálneho života. Pavol píše:

Po ľudsky hovorím pre slabosť vášho tela: Lebo ako ste boli vydali svoje údy za sluhov nečistote a neprávosti robiť neprávosť, tak teraz vydajte svoje údy za sluhov spravodlivosti na posvätenie. Rim 6:19

Toto posvätenie dávajú mnohí kresťania na prvé miesto. Oni tvrdia a učia, že človek má takú vieru, aké má posvätenie. Pritom ako sme hore videli, posvätenie je v prvom rade darom od Boha, je v balíku so spasením. Posvätenie nie je zásluha pre spasenie, inak by neplatilo, že spasenie je z viery bez skutkov. Tu mnohí pomiešali posvätenie dané zhora, s posvätením osobným.

Prečo nás Pavol nabáda k posväcovaniu svojho tela, údov, v oddelení sa od hriechu? My vieme z písma, že hriech je v očiach Boha niečo odporného. Ak Boh v nás oprášil svoj obraz Boží skrze vieru v Syna, keď tento Boží obraz v sebe nosíme, aj v našich očiach sa stáva hriech špatnosťou. Vidíme a vnímame veci už nie ako slepí svetskí ľudia, ale ako Božie deti, ktoré cítia pohnútky Stvoriteľa, ktorý hriech nenávidí. Toto je pohľad smerom hore, k Bohu.

Druhou vecou je pohľad smerom k nám, k ľuďom. Hriech z človeka robí otroka. Vieme zo života, keď niekto prepadol drogám, že prišiel do obdobia, kedy začal bedákať a túžil byť čistým. Najprv si myslel, že v drogách je sloboda, ale časom zistil, že na dávku potrebuje peniaze, vyhodili ho kvôli drogám z práce, peniaze si zháňa rôzne – krádežou, ženy prostitúciou. Prepadá sa človek na dno a volá z vnútra svojho srdca – nevládzem. Pán Ježiš má pravdu keď povedal:

Ameň, ameň vám hovorím, že každý, kto činí hriech, je sluhom hriechu. Jn 8:34

Inde sa používa výraz – otrokom hriechu. Koľko ľudí sa zahrávalo s alkoholom, až prišli do fázy, kedy to nešlo vrátiť späť, keď sa im triasli prsty keď nemali dávku. Koľkí sa zahrávali s pornografiou, a my čítame svedectvá ich prepadnutých životov, rozvodov a krachov.

Vonku to nemusí byť vidno, ale vo vnútri zožiera ľudskú osobnosť červ hriechu ako mor. Podobne tak obžerstvo, závisť, zlosť, nenávisť – všetky tieto hriechy opantávajú človeka, ktorý sa im poddáva a potom nekoná čo chce, ale koná čo nechce, ako píše Pavol. Ale Pavlova myseľ je mysľou kresťana, pretože on túži tieto hriechy poraziť, a aj bojuje, i keď sa mu nemusí zrovna dariť.

Hriech je v poslednom rade, ak je viditeľný pred svetom, degradáciou Boha, keď sa svet z Boha a kresťanstva smeje.

Lebo pre vás sa rúhajú menu Božiemu medzi pohanmi. Rim 2:24

Nie je divu, že Pavol apeluje na osobné posvätenie, aby kresťania svoje životy, ako im to len je možné – posväcovali, teda oddeľovali sa od svetského spôsobu života. Kto by nechcel byť slobodný od hriechov? Kto by nechcel byť svätým ako Ježiš? Ale naša prirodzenosť nás ťahá k hriechu a ľahostajnosti, či lenivosti bojovať.

Tu sme si teda vyložili verše o posvätení, ktoré musíme brať oddelene. Prvotné posvätenie na spásu, je nám dané skrze vieru, kde sám Boh nás posvätil, oddelil pre večnosť, skrze Kristov kríž.

Potom je tu posvätenie skrze čítanie a počúvanie Božieho slova, ktoré nás chráni pred svetským voľnomyšlienkárskym životom. Pokiaľ svet neuznáva Boha, koná si podľa svojej ľubovôle, my poznávame skrze Sväté Slovo Božie, čo je dobré a prospešné. Prestávame sedieť medzi tými, ktorí žijú ako sa im zachce, ako hovorí hneď prvý žalm:

Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožných, na ceste hriešnikov nestojí a na stolici posmievačov nesedí. Ž 1:1

Ďalším druhom posvätenia je posvätenie Boha v našom srdci. Každé rozjímanie, premýšľanie o Bohu, nadšenie z toho čo Boh pre nás vykonal, rozjímanie o večnosti a novej zemi, novom nebi – to všetko je posvätenie nášho srdca, ktoré posväcujeme Bohom. Pán Ježiš nás naučil modlitbu kde sa modlíme: Posväť sa meno Tvoje. To znamená, aby sa Božie meno posväcovalo v srdci.

Posledným posvätením je osobné posvätenie, v ktorom najviac budeme padať. Mnoho ľudí bojuje s hriechom aj roky, kým ho porazí, ba dokonca ho ani napokon neporazí. Taký hnev je ťažké krotiť, čo ešte jazyk? Sotva by sme našli kresťana, ktorý by dokázal skrotiť na 100% svoj jazyk. Cez jazyk pretekajú myšlienky srdca a tak vidíme na človeku, ako zmýšľa keď otvorí ústa.

Mnohí ľudia bojujú s nečistotou, so smilstvom a inými telesnými hriechmi. Podstatné je bojovať a pokúšať sa vyhrávať. Je to v kresťanovej prirodzenosti, že túži po víťazstvách, pretože je legionárom armády Ježiša Krista. A prídu prehry! Nespočet prehier! Na to sa treba pripraviť. Telo ešte nie je vykúpené a ono neprestajne bojuje proti duchu a nikdy tohto boja nevzdá.

Ale pozor! Miešať osobné posvätenie s posvätením, ktoré dostávame od Boha spolu s darom spásy, je veľmi vážny prešľap, ktorý zasiahol väčšinu kresťanstva tohto sveta a to nielen súčastnosti, ale aj minulosti. Tu totiž nastáva zdeformované evanjelium, kde človek svojim posväcovaním dokazuje vieru. Viera sa tak stáva skutkom, čo je v protiklade k evanjeliu milosti.

Ak by sme sa pozerali do histórie, aj najsvätejší z najsvätejších hrešili osobnými hriechmi. Šalamún mal veľa manželiek, s ktorými mal nielen pomer, ale im začal v Izraeli stavať dokonca oltáre ich Bohov, čo bol riadny prešľap. Išlo o nevedomosť nad Božím slovom, keď si Šalamún neuvedomil, že ho poriadne prekročil, že sa obrátil od dobra ku zlu. Ale napokon vyznáva vo svojich knižkách prísloviach a kazateľovi, že všetko je márnosť, okrem milovať Boha.

Videl som všetky skutky, ktoré sa dejú pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba po vetre. Kaz 1:14

Šalamún bol napriek svojim osobným hriechom spasený, pretože bol posvätený Bohom a nie sebou. Boh ho na konci života usvedčil, že všetka tá nádhera ktorú si v živote dopriaval, bola len trpkou ilúziou.

Nesmieme zamieňať osobné posvätenie s posvätením od Boha, ako sa to bežne dnes deje. Potom sú mnohí kresťania nešťastní, ak bojujú s hriechmi a prehrávajú, mysliac si, že sú pre Boha nedobrí, že nie sú vyvolení, že sú špatní a ich kresťanstvo miesto radosti, sa stáva nočnou morou.

Nezabúdajme, že posvätenie je oddelenie sa od sveta. Čím viac sa od sveta oddelíme, tým viac budeme slobodní v Bohu. Je to prirodzená túžba každého ľudského srdca, dokonca aj nekresťania túžia byť zbavení zviazanosťou hriechov.

My musíme vždy stáť v pravde, ktorá jasne hovorí, že spasenie je z milosti, od Boha, skrze našu vieru, ktorou sme prijali Krista a Jeho kríž. Toto spasenie v sebe obsahuje ako odpustenie hriechov, tak aj posvätenie. Pán Ježiš nám na kríži vydobyl svojou krvou zmazanie našich hriechov, zároveň nás posvätil, urobil nás svätými – oddelenými pre Seba, oddelenými od sveta. Už len to, že sme kresťania, sme oddelení pre večný život.

Osobné posvätenie je potom radostné chodenie s Pánom keď vieme, že ak padneme, ak prehráme, vyznáme hriechy, ideme ďalej. Kresťan je zapečatený Duchom Svätým skrze vieru, posvätený v Kristovi.

Spájať posvätenie osobné, s posvätením od Boha je zničujúce pre vieru a chodenie s Bohom. Stávame sa tak otrokmi svojich skutkov, v ktorých keď budeme padať a my padať budeme, musíme začať spochybňovať aj vieru, či je skutočná. Ale toto nie je potom evanjelium.

Amen…