Kto je učeník? Dva tábory kresťanov, ktoré sa vzájomne odmietajú

Ak by sme hľadali v písmach slovo – učeník, toto slovo končí v apoštolských skutkoch. Stará zmluva sa týmto pojmom nezaoberá, keďže nie je dôvod. Až príchodom Pána Ježiša, sa začne toto slovo používať. Ide o spojenie ľudí, ktorých si Pán vyberá ako svojich žiakov.

Najčastejšie sa slovo učeník – učeníci, spája práve s Apoštolmi, ktorí boli poverení samotným Bohom k tejto úlohe. Bolo to ich poslaním predom ustanoveným. Pán Ježiš ich volá po mene a oni Ho nasledujú. Tak vytiahol z práce Petra ktorý bol rybárom, či Matúša ktorý bol colníkom. Poď a nasleduj ma.

Slovo učeník sa potom objavuje už iba v skutkoch apoštolov, aj to iba v desiatich prípadoch, na ktoré sa pozrieme.

A slovo Božie rástlo, a počet učeníkov sa množil v Jeruzaleme veľmi. I veľký zástup kňazov bol poslušný viere. Sk 6:7

Nie je pochýb o tom, že v tomto prípade sa slovo učeník spája s tými, ktorí boli obrátení. Aj veľký zástup kňazov bol poslušný viere. Tu vidíme ten predeľ, čo znamená byť obráteným, byť učeníkom – poslušnosť k viere! Židia počuli prvé evanjelium z úst Petra a pýtali sa, čo majú robiť? Peter povedal:

Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha. Sk 2:38

Inak povedané – odvráťte sa od svojho doterajšieho zmýšľania, kde vás spasia skutky, ale uverte v Ježiša, ktorý pre vás zomrel. Ak uveríte v Ježiša a pokrstíte sa v Jeho meno, budú vám odpustené hriechy a dostanete dar Ducha Svätého.

Stávajú sa pokrstení ľudia, učeníkmi Ježiša Krista? Určite! Ale aká je hlavná povinnosť učeníka? Ako to vidíme hore – byť poslušný viere. To je skutočné a pravé učeníctvo. To je alfa a omega spasenia – uveriť v Ježiša a v tejto viere zotrvať. Nehľadieť na svoje skutky a zákon, ale hľadieť na Krista, ktorý je počiatkom i koncom našej záchrany.

V písme sa stretávame s dvomi druhmi učeníkov. Tých, ktorí sú horliví a zjavní. Potom sú tu druhí učeníci, ktorí nie sú viditeľní, ktorí sú skrytí. Písmo hovorí, že Boh niektorých postavil za učiteľov:

A síce jedných postavil Bôh v cirkvi, a to ponajprv apoštolov, po druhé prorokov, po tretie učiteľov…. 1Kor 12:28

K čomu Boh povolal niektorých za učiteľov ak len nie preto, aby vyučovali evanjelium a krásu kresťanstva?! Pre koho to mali robiť? Pre pohanov na obrátenie, keď im bolo hlásané Božie slovo, ale i pre samotných učeníkov, aby sa viac a hlbšie vzdelávali vo viere. Viera rastie s poznaním Toho, v ktorého veríme.

Predstavme si situáciu, že by sme hovorili, že veríme v nejakého svetského učiteľa, ale takmer nič by sme o ňom nevedeli. Ak by sme si ale prečítali jeho životopis, jeho mýľniky na ceste životom a samotné učenie ktoré predkladá študentom, náš obraz o ňom by bol lepší a kvalitnejší. Tak isto je to aj s Pánom Ježišom a našim Bohom Otcom. Čím viac informácií máme, tým väčšiu vieru zdieľame.

Slovo učeník sa začína meniť na slovo – kresťan. Stalo sa to v Antiochii:

A stalo sa tak, že sa celý rok schádzali v tamojšom sbore a učili veľký zástup, a stalo sa aj to, že v Antiochii najprv nazvali učeníkov kresťanmi. Sk 11:26

Tu sa teda pojem – učeník Ježiša Krista, mení na kresťana. V podstate ide o jednu a tú istú formu, iba inak povedanú. Po tomto verši sa ešte nachádza slovo učeník 4 krát v skutkoch. Potom si obrátení ľudia dali nové meno – kresťania. Kresťan je učeník a učeník je kresťan. Kresťan a učeník majú jedno učenie – veriť v Krista, veriť v Syna, ktorého Boh Otec poslal na svet.

Ježiš odpovedal a riekol im: To je ten skutok Boží, aby ste verili v toho (Ježiša), ktorého on (Boh) poslal. Jn 6:29

Je zvláštne, že v listoch sa nielenže prestáva používať slovo – učeník, ako aj pojem – kresťan. Raz sa spomína kresťan v skutkoch a raz v liste Petra. Pavol vystupuje pred kráľom Agrippom, ktorý dobre vie, že existujú kresťania keď Pavlovi hovorí:

Bez mála by si ma nahovoril stať sa kresťanom. Sk 26:28

Peter spomína slovo – kresťan v tomto verši:

Ale ak trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha v tej čiastke. 1Pt 4:16

Toto je jediný krát, keď je spomínané slovo kresťan. Slovo – učeník, nie je spomenuté v lisoch ani jeden krát.

Čo z toho vyplýva?

V kresťanstve sú dva tábory. Jeden tábor hovorí o tom, že každý kresťan je učeník a učeník má nasledovať verne Krista. Nepochybujme o tom, že sa kresťania snažia Pána nasledovať, každému to raz ide, inokedy nie. Niekto Ježiša nasleduje viac, iný menej. Hlavnou vecou je však držať sa viery, kde Pán Ježiš všetko za nás vykonal. Držať sa učenia Pána znamená držať sa viery.

História kresťanstva už od apoštolských čias je rozdelená na dva tábory. Na verných učeníkov, ktorí boli povolaný Bohom, boli striktne oddelení od sveta a konali prácu výhradne na Pánovej vinici.

Potom tu máme druhý košiar učeníkov, ktorí mali svoje rodiny a s tým spojené starosti o zabezpečenie, výchovu, financie. Títo ľudia striktne oddelení od sveta neboli, i keď v slovách, reči a skutkoch sa od sveta predsa len v mnohom odlišovali.

Obe tieto skupiny sú spasené len skrze vieru v Ježiša Krista. Skupina ktorá je viac oddelené pre Boha, zvyčajne dostáva väčšie dary a požehnania, aby pritiahla viac pohanov k viere. Preto v histórii cirkvi existovalo tak mnoho divotvorcov, skrze ktorých Boh konal svoje dielo, aby prišli ku spaseniu mnohí, ktorí uverili.

Nastáva tu však problém v tom prípade, ak striktne oddelení kresťania, začnú ,,tlačiť na pílu” keď prehlásia, že iba ich cesta je jediná správna a každý kresťan je povinný ju nasledovať. Nepochybujeme o tom, že striktne oddelený kresťan, ktorý má viditeľné požehnania od Boha, dokáže viac ľudí pritiahnuť k viere, a mnohým slabým kresťanom vie pomôcť.

Na druhej strane nemôžeme odsudzovať tých kresťanov, ktorí majú rodiny, žijú vo svete, pracujú vo svete, že ich cesta spásy je otázna. Vždy musíme mať na mysli to, že ako oddelení, tak aj vo svete žijúci kresťania, sú spasení len a výhradne skrze Krista a Jeho kríž. Že má jedna skupina viac požehnaní ako druhá, je síce pravdivé, ale nemá to čo s vlastnou spásou spoločného. Ide skôr o obracanie pohanov k viere a nasmerovanie kresťanov, aby kráčali lepšou životnou cestou.

V samotnej biblii vidíme veľkých učiteľov, ako je Pavol, Peter, Ján a mnohých ďalších. Pavol menuje biskupov a veriacich, ktorí sú zodpovední za svoje zbory. Ale nemenuje stovky a stovky kresťanov, ktorí do zborov chodili, keď boli niektorí zamestnanci, manželia, manželky, ba dokonca aj otroci. Ak by bola spasená len jedna sorta ľudí, ktorí verne nasledujú Pána, potom by títo malí kresťania, ktorí chodia do zborov, ktorí sú zároveň zamestnaní vo svete, nemali šancu na spásu.

V istý čas kresťanstva, sa totiž razila takáto viera, že kresťan ak chce byť spasený, musí všetko opustiť a vydať sa na úzku cestu. Nepochybne takúto teológiu nájdeme aj dnes. Keď je niekto kazateľ, vydáva knihy, píše zamyslenia, články, prispieva do kresťanských časopisov či rádií, je misionár – začne tvrdiť, že takáto cesta je nevyhnutná ku spaseniu a bude nabádať ľudí, aby sa ňou vydali. Sám môže v srdci prepadnúť klamu, že ak iní nechodia jeho tvrdou cestou akejsi ,,askézy”, že ich viera nemusí byť správna.

Nikto nesmie zabudnúť, že ranná cirkev neboli len apoštoli a vodcovia zborov, ale väčšina kresťanov bola utajená, skrytá. Keď prišlo prenasledovanie, stávali sa časté prípady, že veľkí biskupi sa zľakli a utekali, ale tí malí bezvýznamní kresťania mužne podstúpili mučenícku smrť, so žalmom na perách. Inak tomu nie je ani dnes v prenasledovaných krajinách.

Preto ak má človek väčšie možnosti, skúsenosti, ak viac dostal, nech sa radšej desí toho, že veľa vie, pretože bude prísnejšie súdený, ak nezotrvával vo viere, lež vymýšľal nové učenia.

A od každého, komu je mnoho dané, bude sa vyhľadávať mnoho, a komu mnoho zverili, od toho budú viacej požadovať. Lk 12:48

Toto platí aj opačne. Existuje opačný tábor, ktorý opovrhuje tými, ktorí sa vydali na ťažkú cestu nasledovania Krista, keď sa chcú čo najviac Pánovi pripodobniť. Nemožno takých kresťanov odsudzovať preto, lebo im milosť viac naplnila srdcia a z lásky k Bohu sa vydali nehľadieť na seba, ale na Neho.

Toto sú dva extrémy, ktoré sa v kresťanstve vždy vyskytovali a pretrvávajú podnes. Je potrebné sa vyvarovať pýche nad tým, že som sa oddelil pre Boha, keď konám všetko len pre Neho a preto túto svoju cestu nariaďujem ľuďom ku spáse. Spása je len skrze Krista. Ak som sa vybral touto cestou, ona v sebe nesie aj pokoru a lásku k blížnemu, ako i obetovanie sa pre hriešnikov na spôsob Krista. Ak túto pokoru nemám, môže ísť o cestu falošnú, keď sa chcem zviditeľniť.

Na druhej strane existuje extrém odmietania ľudí, ktorí sa vydali čo najvernejšou cestou Krista, keď sa začne takými kresťanmi opovrhovať, čo prejde k posmeškom, k závisti a nenávisti.

Cirkev je zložená z údov a každý úd má svoje miesto v tele. Nie každý môže byť rozum, nie každý môže byť pravica. Ale aj achilova päta je dôležitá, ako aj zuby, ústa, jazyk, krk, žalúdok atď. Cirkev je preto cirkvou, že je rôznorodá.

Pavol to zhŕňa vo svojom liste takto:

A síce jedných postavil Bôh v cirkvi, a to ponajprv apoštolov, po druhé prorokov, po tretie učiteľov; potom divotvorné moci, potom milosti dary uzdravovania, ujímania sa potrebných, správy, druhy jazykov. 1Kor 12:28

Beda, ak sa jeden z týchto údov začne naparovať, že je viac ako iný úd v cirkvi. Z toho vznikne len zvada a rozkol. Pavol sa hnevá nato, že sa jeden pred druhým vyvyšuje, preto ďalej píše:

Či sú azda všetci apoštolmi? Či všetci prorokmi? Či všetci učiteľmi? Či všetci divotvorcami?  Či majú všetci dary uzdravovať? Či všetci hovoria jazykmi? Či všetci vykladajú? 1Kor 12:29-30

Všetci nemôžu byť všetkým, ale každý má svoje miesto v cirkvi a to má s pokorou prijať a podriadiť sa. Nie je však na škodu, ak sa kresťan vo svete bude viac oddeľovať, ako aj asketický kresťan si odpočinie od svojich požiadaviek. Spasení sú obaja skrze vieru. To je podstata kresťanstva…

Amen…