Odpusť Nataša I. Od prenasledovania k viere

Skutočný príbeh dôstojníka sovietskej polície o jeho brutálnom prenasledovaní kresťanov, jeho život a smrteľný zápas pri úteku, jeho hľadanie viery tých, čo kedysi prenasledoval…

I. Strata najdrahších

Starého otca, Ivana Dakova, som nepoznal. Škoda, lebo podľa rozprávania istej stareny, ktorá ho dobre poznala, som si mohol o ňom urobiť jasnú predstavu. Bol to ozajstný Rus — vysoký, širokoplecí, mocný. Pochádzal zo sedliackej rodiny. Narodil sa neďaleko Povolžia, dediny pri Volge a vyrástol v sebavedomého a nezávislého muža, vlastniaceho prekvitajúci statok. Za cára slúžil ako kapitán v kozáckej armáde, ktorá potláčala vzbury a povstania v južných častiach Ruska. Neskôr bol kozáckym kapitánom v Bielej garde a prívržencom kontrarevolúcie. Približne v tom čase mu zomrela prvá žena. V boji proti komunistom stretol prekrásnu « princeznú » z kmeňa Ossenov v južnom Kaukazskú, moju starú mamu.

Z rozprávania som sa dozvedel, že bola ozajstnou princeznou, jednak preto, lebo jej otcovi patrili pozemky a veľké stádo oviec, a jednak pre svoju krásu. Mala čierne, lesklé vlasy, ktoré jej splývali až po päty. V roku 1921 sa starý otec vrátil na svoj statok a začal s mladou, peknou ženou nový život. Moja stará mama sa vraj stala pre svoju dobrú výchovu, príjemné vystupovanie a šarm predmetom závisti celého okolia. Starý otec tvrdil, že princeznú ukradol počas vojnovej výpravy. Hej, ukradol, ale v tom zmysle, že sa zmocnil jej srdca. Bol s ňou vraj veľmi šťastný. Spolu ťažko pracovali na obnovení statku, ale v roku 1922 stál starý otec opäť na vlastných nohách. Patrilo mu niekoľko koní, pluh a kosačka. Nebol síce bohatý, ale vodilo sa mu dobre, lebo na vlastnej pôde bol sám sebe pánom.

Ale ťažké časy nedali na seba dlho čakať. V roku 1928 sa začal realizovať Stalinov kolektivizačný program, vďaka ktorému všetci statkári prišli o pôdu. Bolo to obdobie krutovlády, dovtedy najstrašnejšej v dvadsiatom storočí. Vojenskí zástupcovia jednoducho prišli na statky a s namierenými pištoľami zhabali všetky potraviny a zásoby obilia, čím vydali roľníkov a ich rodiny napospas hladu. Bol to prvý úmyselne plánovaný, ľuďmi inscenovaný hlad na svete. Milióny prišli o život, lebo sa nechceli vzdať majetkov a spôsobu života. Stalin zvýšil export: predával do zahraničia mlieko, obilie a syr, kým milióny ruských detí hynuli hladom.

V roku 1928 pocítil aj môj starý otec päsť komunizmu. Jedného dňa prišiel úradník z dediny, namieril na neho pištoľ a žiadal všetky potraviny a obilie. Bol to korheľ a naničhodník, ktorý nikdy v živote nepracoval. Rozkázal svojim ľuďom, aby všetko dôkladne prehľadali. Museli dokonca kopať v zemi, aby vysliedili skryté obilie. Starý otec však nebol z tých, ktorí sa ľahko vzdajú. Keď sa chlapík otočil, schmatol ho do mocného medvedieho objatia a z celej sily stisol. Polámal mu všetky rebrá i chrbticu. Z rúk mu vypadla len bezduchá kôpka. Starého otca okamžite zatkli a odviezli do mimoriadne tvrdého pracovného tábora na Sibíri, kde strávil deväť trpkých rokov, od roku 1928 do roku 1937. V tábore musel veľmi ťažko pracovať.

Hoci už nebol najmladší, predsa prestal všetko šikanovanie a útrapy. Svoju ženu už neuvidel. Dostala sa do ženského väzenia, a tam aj zomrela. V októbri 1937 ho dopravili do drevorubačského tábora pri Čulyme na Sibíri. Tu musel prekladať kmene z rieky na úzkokoľajnú železnicu. Jedného dňa sa zlomilo zdvíhadlo. Starý otec si položil hrubý kmeň na plecia a niesol ho k vagónu. Preťažil si pritom šiju a podbrušie a zakrátko zomrel.

Na rodičov si pamätám len útržkovite. Mal som iba štyri roky, keď otca zabili. Matka zomrela krátko po ňom. Veľa z toho, čo o nich viem, som sa príležitostne dozvedel od niekdajšieho otcovho priateľa. Otec sa narodil v Povolží. Keď môjho deda poslali do vyhnanstva, musel odísť s ním. Býval v štátnom detskom domove a chodil do neďalekej školy.

Už ako mladík sa stal zapáleným komunistom. Pretože mal otca v pracovnom tábore, v prvom rade musel « napraviť svoju povesť a oslobodiť sa od všetkej nákazy rodinných zväzkov ». A tak zaprel vlastného otca. Dobre sa pamätám, že som mal otca veľmi rád. Večer — mal som vtedy tri, alebo štyri roky — prišiel obyčajne do mojej izby, ma pobozkal na « dobrú noc ». Doteraz vidím pred sebou jeho prenikavé čierne oči a cítim na tvári dlhé, vykrútené fúzy, ktorými ma pri bozku pošteklil. Pamätám sa tiež, že si rád vypil. Keď prišiel domov, posadil sa za stôl s fľašou vodky. Pretože slúžil v armáde, nezriedka sa zdržoval dlho mimo domova. Ale keď bol s nami, často sme spolu vystrájali.

Nezabudol som, ako ma učil tancovať čechodku. Keď sa mi to podarilo, dostal som za odmenu pohár vodky. Vypil som ju a tancoval ďalej. Čoskoro sa otec, spitý do nemoty, zvalil na posteľ. Vtedy som často otvoril jeho skriňu, obliekol si kabát od uniformy a mašíroval hore dolu po izbe. Vyznamenania zvonili pri každom kroku. Ináč sa však pamätám na otca len veľmi hmlisto. S matkou som bol v užšom kontakte. Volala sa Anisja. Pochádzala z veľmi chudobnej rodiny, v ktorej boli niektorí veriaci. Veľmi sa o mňa starala. Ale väčšia časť spoločne prežitých rokov raného detstva mi vyprchala z pamäti.

Veľmi dobre sa však pamätám na Vladimíra, jedného zo svojich dvoch bratov. Bol o niekoľko rokov starší odo mňa. Pretože sme bývali vo vojenskej základni v Novosibirsku, Vladimír chodil do školy v meste. Cez prázdniny, ktoré trávil doma, srne spolu zažili nezabudnuteľné chvíle. Bol vysoký, mocný a veľmi som ho obdivoval. Raz — mal som vtedy asi štyri roky — prišiel opäť domov. Hneď pri príchode mi povedal: « Sergej, poď, urobíme si malý výlet! » Položil na korman svojho bicykla vankúš, posadil ma naň a už sme fičali dolu ulicou a po úzkom chodníku do lesa. Uháňali sme hore dolu kopcom, smiali sa a tešili. Zastali sme pri akejsi stajni. Vladimír ma zložil z bicykla a posadil na koňa. Potom sa vyšvihol za mňa a už sme cválali plným galopom. Pevne som objal svojho veľkého brata a on sa naklonil dopredu, koľko sa len dalo. Bolo to fantastické dobrodružstvo! Nevedeli sme však, že matka nás videla a bežala za nami, ustavične vykrikujúc: «Vladimír. Vladimír, už aj naspäť! »

Možno by nás vôbec nebola dostihla, keby sa nám nebolo prihodilo čosi nepríjemné. V okamihu, keď kôň uháňal popod stromy, sa Vladimír otočil a obaja sme pristáli na zemi, nie práve najmäkšie. Na nešťastie spadol akurát na moju nohu. Pustil som sa do revu. Matka nás konečne dobehla a spustila: « Vladimír, ty starý somár! Čo ti preskočilo, že jazdíš ani divý? A ešte k tomu so Sergejom! A nemôžeš ho udržať hore! »

Nikdy som na túto lekciu nezabudol. A som si istý, že ani Vladimír. Vedomý si viny, počúval, kým neskončila. Potom ma zodvihol a niesol na chrbte domov. Celou cestou som plakal, viac od ľaku ako od bolesti. Naposledy som ho videl, keď prišiel do mojej izby. Ležal som na posteli. Povedal mi, že ho to veľmi mrzí. A povedal aj to, že raz budem veľký a mocný junák. Takáto nehoda, to vraj nič nie je. Potom ma objal, povedal mi « do videnia » a odišiel — z izby i z môjho života. Viac som ho nevidel. Zmizol bez stopy.

Ako sedemnásťročný poslucháč leningradskej Námornej akadémie som navštívil Novosibirsk. Istý starší priateľ sa ma spýtal: «Sergej, chcel by si sa dozvedieť niečo viac o svojom otcovi, matke a bratoch? » « Samozrejme. » « Tak choď na vojenskú základňu pri Novosibirsku a vyhľadaj podplukovníka Dobrinského. Poznal tvojho otca a určite ti poskytne mnohé informácie, o ktoré máš záujem. » Vedel som iba to, že otca zastrelili a matka zomrela o niekoľko mesiacov neskôr. Nepoznal som však ani jedinú podrobnosť. Samozrejme, že som priam horel zvedavosťou všetko sa dozvedieť.

Ako trinásťročný som sa dopočul, že brat Vladimír je v zajateckom tábore v Kazachstane. Napísal som tamojšiemu sovietu, prosiac o pomoc pri hľadaní. O nejaký čas som dostal odpoveď, že jeho meno nie je nikde zaregistrované a že môjho brata nikto nepozná. Neskôr som skúsil šťastie ešte raz. Prostredníctvom vysokého komunistického dôstojníka som sa písomne obrátil na Najvyšší soviet ZSSR v Moskve s tou istou prosbou. Ale ani tu mi nevedeli povedať, kde sa brat zdržuje. Zmizol bez stopy. Pravdepodobne ho stihol taký istý osud ako otca, alebo žije zabudnutý v nejakom pracovnom tábore. Napriek tomu som sa nikdy nevzdal nádeje, že ho raz uvidím.

Od svojho štvrtého roku som žil v rodine našich priateľov a ako šesťročný som sa dostal do štátneho detského domova. Teda už od útleho detstva mi chýbala rodičovská starostlivosť a láska. Ráno mi nikto nepovedal: « Najedz sa a dávaj v škole dobrý pozor! » Možno si viete predstaviť, čo znamenajú pre dieťa tieto jednoduché slová a akú prázdnotu vo mne zanechala skutočnosť, že sa mi takejto starostlivosti nedostalo. Možno to bola tá najväčšia medzera v mojom predchádzajúcom živote. Keď som sa teda dozvedel o podplukovníkovi Dobrinskom, ktorý by mi vedel povedať niečo o mojich rodičoch, nemeškal som a ihneď som ho vyhľadal. Nedočkavo som zaklopal na jeho dvere a len čo ich otvoril, hneď som sa predstavil: « Som syn Nikolaja Ivanoviča Dakova. » Najprv sa na mňa prekvapene pozrel. Potom mu však tvárou preletel priateľský úsmev. « Hej, poznám ťa. Na tvojho otca sa veľmi dobre pamätám. Poď len dnu! » Predstavil ma svojej žene, ktorá ma kráľovský pohostila.

Potom sme si sadli a rozprávali. Vodka tiekla potokom. Dobrinskij ma stále núkal, ja som však len pomaly sŕkal, zatiaľčo on si poriadne prihol. Bol čoraz zhovorčivejší, a nevedel držať jazyk na uzde. Slová mu prúdom vychádzali z úst, a tak som sa dozvedel z otcovho života niektoré podrobnosti o ktorých som nemal ani tušenia. « Samozrejme, že sa na neho pamätám », rozprával Dobrinskij. « Tvoj otec bol nanajvýš zaujímavý a schopný človek. Cítil povinnosť odčiniť chyby tvojho deda, a preto sa z neho stal vojak komunistickej armády. Hoci mal len štyri triedy ľudovej školy, bol takým schopným vojakom a politickým aktivistom, že to dotiahol veľmi ďaleko. Zúčastnil sa mnohých vojenských výprav a ustavične riskoval život za komunistickú stranu, predovšetkým v Turkestane. Tu viedol brigádu, ktorá potlačila nespočetné vzbury. Keď vypukla fínska vojna, prvý sa dobrovoľne prihlásil na front. Velil brigáde a bojoval hrdinsky. » Sedel som ako prikovaný a on mi rozprával ďalšie príbehy zo života môjho otca. Podplukovníkova žena tiež sedela s nami.

Neprestajne musela manželovi nalievať vodku. Ja som si upil iba občas, uchvátený rozprávaním. « Keď vypukla druhá svetová vojna, samozrejme, tvoj otec nesmel v armáde chýbať. Velil tankovej brigáde pod vedením generála Rokosovského. Slúžil veľmi oddane a obetavo, a dostal mnohé vyznamenania. Po vojne sme boli dobrí kamaráti. Oboch nás poslali sem, na túto základňu. Keď sme prišli, nebolo tu vôbec nič. Dostali sme rozkaz vybudovať základňu a tankové a delostrelecké cvičisko.

Mal som o stupeň nižšiu hodnosť ako tvoj otec a bol som jeho asistentom. Naozaj ťažko pracoval, aby vybudoval základňu, ako ju dnes vidíš. Všetko je dielom tvojho otca. Aj keď som mu pomáhal radou i činmi, je to predovšetkým jeho zásluha. Tvoj otec nebol len dobrým vojakom, ale aj dobrým organizátorom a politickým aktivistom. Stopercentne podporoval Stalina. » « Čo sa stalo potom, keď sa dostal k moci Chruščov? » spýtal som sa. « Nuž, potom prišli ťažkosti. Raz v noci, keď som mal službu, zastalo zrazu vonku auto a vystúpilo z neho niekoľko mužov. Pýtali sa ma na tvojho otca. Povedal som im, že je doma.

Ráno ma mal vystriedať, ale neobjavil sa. Poslal som kohosi do jeho bytu, aby zistil, čo sa stalo — ale nebol tam. V noci ho odviezli. Určite by si rád vedel, prečo. Vidím ti to na očiach. Nuž, Sergej, Chruščov prebral moc po Stalinovi a v straníckom vedení sa zvádzali veľké boje. Všetko sa nedalo zmeniť naraz, ale pomaly, krok za krokom. Aby posilnil vlastnú moc, dal Chruščov odstrániť všetkých vysokých dôstojníkov, o ktorých sa vedelo, že podporovali Stalina. Samozrejme, muselo sa to prevádzať potajomky a postupne, aby to nevyvolalo pobúrenie. Preto tvojho otca v noci odviedli. Poznal som len málo ľudí, ktorí slúžili komunizmu tak oddane ako on. Ale zmizol — ako mnohí iní.

O dva dni neskôr sa objavil na základni neznámy muž a predstavil sa ako náš nový šéf. « Dakov bol nečestný človek », povedal. « Zatvorili ho. » To bolo posledné, čo som o tvojom otcovi počul. Zmizol bez stopy. Rozumieš, Sergej?» Rozumel som. Ale rozumel som naozaj? Podplukovník povedal, že keby bol môj otec prežil, určite by ho už vymenovali za generála. Pre Chruščova bol jednoducho prisilnou osobnosťou, a preto musel zomrieť. Aby upevnil vlastnú moc, dal odstrániť človeka, ktorý celý život zo všetkých síl slúžil komunizmu.

Dobrinskij pokračoval: «Prirodzene, po jeho zmiznutí sa tvojej matke zrútil svet. Myslím, že umrela o štyri mesiace neskôr. Od toho veľkého nešťastia jej puklo srdce. Nechcela už ďalej žiť. Keď zomrela, stratili sme tvoju stopu. Neviem, čo sa s tebou stalo. Keby som ťa bol býval našiel, syna starého priateľa, bol by som ti pomohol. Sergej, čo sa s tebou vlastne stalo po smrti tvojich rodičov? »