Rozjímanie o smrti je veľkou múdrosťou

Jeden panovník posadil za stôl s vynikajúcim jedlom človeka, ktorý mu závidel a ohováral ho na kráľovskom dvore. Kráľ si ho k sebe zavolal a dal mu jesť jedlo. Ukázal mu, čo pri tom jedení mu hrozí. Nad jeho hlavou totiž visel meč na tenkej cverne a preto mu mohol kedykoľvek spadnúť na hlavu. Panovník mu k tomu dal výklad, že jeho panovanie sa podobá tejto situácii, nikdy nevie, kedy ho niekto v kráľovstve intríg a kráľovrahov, nečakane nezabije.

Mohol ten človek v kľude jesť jedlo? Mal pred sebou najlepšie jedlo aké kedy videl, najlepšie vône a chute, do sýta sa mohol najesť. Ale mohol v kľude jesť, keď mu visel na tenkej niti nad hlavou meč, ktorý kedykoľvek mohol spadnúť a rozseknúť mu lebku? Či miesto užívania si jedla, sa nepozeral stále hore nad hlavu, či meč nepadá dolu?

Takto je to aj s našim životom. Nikdy nevieme, kedy deň nášho odchodu bude ten posledný. Niekto môže čítať tieto slová a bude to posledné, čo vo svojom živote prečítal. Neustále aj my máme zavesený nad hlavou meč smrti a preto je bláznivé, ak človek hoduje, je veselý, pyšný a myslí si, že smrť je niekde v nedohľadne. Pri takomto zatemnení rozumu opiátom tohto sveta, že smrť je kdesi v nedohľadne, sa človek začne rúhať a myslieť si, že Boha niet.

Spomeňme si na Bélšaccára, ktorý vystrojil obrovskú hostinu o 1000 ľudí. Všetci pili víno a Bélšaccár sa išiel rúhať Hospodinovi, keď dal priniesť nádoby z Jeho – Božieho Jeruzalemského chrámu, a z tých pili všetci víno ktoré tieklo potokom, pritom vzdávali chválu modlám:

Dn 5:3-4: “Priniesli teda nádoby zo zlata, ktoré odniesli z chrámu, Božieho domu, ktorý je v Jeruzaleme, a pil z nich kráľ, jeho veľmoži, jeho manželky aj vedľajšie ženy. Pili víno a vzdávali chválu bohom zo zlata, striebra, bronzu, železa, dreva a kameňa.”

Tento pyšný panovník netušil, že meč nad jeho hlavou sa uvoľňuje a padá mu na hlavu. V tej noci zomrel! Nie prirodzene, lež bol zavraždený:

Dn 5:30: “V tú noc chaldejského kráľa Bélšaccara zabili.”

Mnohí ľudia sa zdravo stravujú, cvičia, chcú sa dožiť dlhého veku. Je to správne, starať sa o telo, pretože telo je nám dané ako dar a bude vzkriesené. Ale starať sa o telo preto, aby sme dlho žili a užívali si života, je nerozumné. My máme vyhradený vek nášho života a nikto si nepredĺži čas na tejto zemi ani o lakeť – čo je stará dĺžková miera:

Mt 6:27: “A kto z vás si môže svojou ustarostenosťou predĺžiť život čo len o jediný lakeť?”

Boh pred nami skryl deň našej smrti. Dobré to je v tom, že ak by sme vedeli dátum smrti, boli by sme frustrovaní, na druhej strane by sme na Boha kašľali, lež na konci svojho života by sme sa obracali, ako sa obrátil Lotor na kríži. Tu by však nešlo o nič iného, iba ak o bohapustú vypočítavosť. Preto je nám hodina smrti skrytá.

Keby sme mali mesiac do konca života, ako by sme tento mesiac prežili? Ľudia bez Boha, v ktorého by aj tak neuverili, by sa opíjali až do dňa svojej smrti aby zabudli. Ale múdri ľudia by si dali do poriadku vzťah s Bohom, aby odišli v pokoji do večnosti. Ale prečo tak ľudia nekonajú už teraz? I keď nevedia, dokedy budú živí, predsa ich môže smrť zastihnúť kedykoľvek.

Chutné jedlo, opíjanie sa svetom a jeho rozkošami, sa končí v tom momente, ako uvidíme nad sebou zavesený meč, ako v hornom príbehu. Jedlo už potom tak chutné nebude, vône nebudú človeku nič hovoriť.

Žalmista hovorí o človeku, že má obmedzený počet rokov, a to na 70 až 80. Nájdu sa výnimky, ktoré prekročia 90 i 100 rokov života, ale to sú zlomky percent. Veľa ľudí sa nedožije ani spomínaných 70 až 80 rokov.

Ž 90:10: “Počet našich rokov býva sedemdesiat, pri väčšej sile aj osemdesiat; ich pýchou je len lopota a strasť, rýchlo sa pominú a my odlietame.”

Na inom mieste žalmista túži po múdrosti, pretože múdrosť je v tom, aby človek rozjímal o svojej smrti. Preto je napísaný v žalmoch tento verš:

Ž 39:5: “Hospodin, daj mi poznať, kedy skonám, a aký je počet mojich dní, aby som si uvedomil, aký som pominuteľný.”

Kazateľ hovorí, že všetko je len márnosť nad márnosť, okrem milovať Boha, ktorý človeka môže vzkriesiť zmŕtvych.

Kaz 1:2: “Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť.”

Ľudia tohto veku sú múdri čo sa týka tela. Kupujú si lieky ak ochorejú, zmenia stravu, začnú cvičiť, športovať, idú do kúpeľov, na masáže. Čo sa týka duše, tu sú naopak totálni hlupáci.

Duša je chorá, je hriešna a temná, ale o ňu sa vôbec nestarajú. Nedávajú jej duchovný pokrm, neočisťujú si svedomie, nevyznávajú hriechy, nevzývajú Boha, ktorý ako jediný má moc darovať človeku večnosť, skrze vieru v Krista Pána. Duša tak hynie, neočistená, biedna, špinavá. V deň smrti sa človeku zaťažko odchádza z tohto sveta, v ktorom mal ešte toľko veľa svetských plánov, pritom jeho duša bola ako vo väzení, trýznená telesnosťou.

Preto písmo hovorí o múdrom vykupovaní času. Stanovený čas ktorý máme, okrem práce pre spoločnosť a rodinu, máme využiť pre Boha a jeho oslavu.

Ef 5:16: “Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.”

Východní kresťania mali pre smrť rozjímanie, ktoré sa zdá západnému človeku morbídne. Rozjímali takto:

Predstav si, že tvoje telo leží, mŕtve, nehybné, uložené v truhle, chodia sa na teba pozerať známi, rodina, priatelia.

Potom si predstav, že tvoje telo leží pod zemou, začína sa rozkladať a strašne zapáchať. Červy preliezajú mäsom a sýtia sa tvojimi vnútornosťami.

Potom – tvoje telo stráca mäso, je omotané už iba cievami, pospájané šľachami, práchnivie a zostáva len kostra.

Toto je bieda tela, toto bol človek, plný pýchy, hriechu, zloby – táto kopa kostí. Prežil roky, v plnosti sily, mal rodinu, deti, pracoval, namáhal sa. Tiež si myslel, že smrť sa ho netýka, ale pozri na tie kosti, lebku – tu ležia a jeho meno vybledlo. Nikto si na neho nespomenie, nikto dnes neocení jeho skutky.

Ale čo duša? Kam sa podela? Toto telo, tak strašné na pohľad opustila. Ale či nie je na tom horšie ako toto telo? Telo nevie o sebe už nič a je mu jedno že sa rozpadá. Ale čo duša? Kde je tvoja duša človeče? Je pri Bohu, alebo sa rozpadá v hlbinách pekla?

Predstav si jeden krásny deň milý človeče, kde svieti slnko, je príjemné počasie, voľný deň, ľudia sa chystajú na výlety, do obchodov, za povinnosťami. Celý svet sa niekam ženie, je v pohybe ako veľké mravenisko. Ale ty drahá duša – máš už iba hodinu k smrti. Všetok ten vzruch, slnko, príroda, usmiati ľudia, rozhovory, politika, či vyhralo tvoje mužstvo vo futbale – je úplne nepodstatné. Máš poslednú hodinu.

Pozri sa von oknom. Je krásne počasie, možno zamračené, ľudia rovnako pobehujú sem a tam, za zábavou či povinnosťami, ale práve v tomto istom čase, leží množstvo ľudí na smrteľnej posteli a majú hodinu do odchodu.

Veľká je múdrosť človeka, ktorý rozjíma o svojej pominuteľnosti. Ak by totiž človek žil tak, ako keby mala prísť smrť v tento deň, bol by úplne iným človekom. Dnes je plný túžob, ideálov, vier čo vykoná zajtra. Ale ak zastavíme tento pochabý tok myšlienok a vier, ktorý viac neprekročí hrádzu smrti, nastáva koniec, zmýšľanie človeka sa obráti o 180 stupňov.

Dnešná doba je vysoko proti takémuto zmýšľaniu. Aj kresťania sa búria, prečo si pripomínať vlastnú smrť?! Veď Boh nám dal život a dokonca písmo hovorí o hojnosti života. Prečo si ho neužiť? Tento pohľad je ovplyvnený diabolským zmýšľaním, ktoré tak silno zachvátilo dnešný svet. Božie slovo hovorí o večnej hojnosti života v nebesiach.

Kresťania, ktorí rozjímali o smrti veľmi často, prišli k neuveriteľnej múdrosti, keď dokázali okamžite rozoznať, čo je a čo nie je prospešné človeku. Ak za nimi prišli iní kresťania po radu, hneď im vedeli dať veľmi múdre odpovede. Zároveň im hovorili o čase, ktorý je podobný peniazom.

Môžeme si zaň kupovať vlastné pohodlie, rozkoše, túžby – ktoré nás vedú k smrti. Alebo môžeme časom platiť v prospech blížneho a Boha. Máme tieto dve možnosti. Čas je vzácny a drahý preto, lebo je presne vymeraný. Keď príde deň našej smrti, žiaden čas už mať nebudeme, naša pokladnica bude prázdna. Istý staro-kresťanský príbeh hovorí toto:

Mladý muž – sluha – bol práve na trhovisku v Bagdade, keď si všimol, že na neho jedna žena vrhá výhražný pohľad. Okamžite rozpoznal, že je to Smrť, a celý vydesený utekal k svojmu pánovi, prosil ho o koňa, aby mohol utiecť z mesta. Keď sa ho pán pýtal po príčine jeho náhleho odchodu, povedal:

“Práve som videl na trhovisku Smrť, ako mi hrozí. Prosím, prosím, daj mi koňa, aby som mohol utiecť do mesta – Somary.”

Pán mu dal koňa, poprial mu rýchlosť ako vietor a mladý muž uháňal ako šialený do Somary, vzdialenej dvadsať míľ. Jeho pán sa potom vybral na trhovisko, kde tiež stretol Smrť. Pristúpil k nej a opýtal sa jej, prečo strašila jeho sluhu.

“Ja som ho nestrašila,” odpovedala Smrť. “Len som sa divila, že ho vidím v Bagdade, keď s ním mám dnes večer schôdzku v Somare.”

Keď sa Šalamúna ľudia pýtali, kde sa dá nájsť múdrosť, on im odpovedal:

,,Múdrosť nenájdete na miestach kde sa vyučuje o svete, nenájdete ju na miestach zábavy, ale chodťe tam, kde sú hroby a rozjímajte o ľuďoch ktorí vás predišli do brán smrti, pretože vaša cesta sa tak skončí rovnako.”

Všetko záleží na tom, či človek uveril v Krista Pána a ako pevne sa touto vierou chytil Spasiteľa. Ak lipne na svete, jeho pôžitkoch a lákadlách, rozjímanie o smrti mu tieto predstavy okamžite berie. Rozjímanie o smrti nás núti, viac a viac sa pridŕžať Boha.

Toto učenie nebolo nutné vykladať ľuďom rannej cirkvi, ktorí keď uverili v Spasiteľa a ich životy boli aj tak chudobné – lež ľuďom dnešnej doby. Dnes je veľa kresťanov tak bohatých, tak zamestnaných prácou alebo hobby, že nemajú na Boha čas. Myslia si, aké veľké veci konajú, keď sa niečim zamestnávajú. Ale liek rozjímania o smrti, im robí z ich záľub nezmyselné diela.

Už ranno-kresťanské modlitby v sebe zahŕňajú rozjímanie o smrti a pominuteľnosť života. Prenasledovaná cirkev si smrť uvedomovala viac ako čokoľvek. Denno-denne boli chytaní kresťania, ktorí boli kruto mučení a vraždení. Smrť si uvedomujú aj kresťania v prenasledovaných krajinách dnes. Vidia ju na každom kroku, ale nezúfajú si, pretože majú Ježiša.

Západný človek je na tom veľmi zle. Podľahol zvodu satana keď sa zdá, že smrť je kdesi v neznáme. Taký človek je podobný nemúdrym pannám, ktoré síce verili v príchod Pána, ale nemali oleja a spali. Neboli pripravené, ich viera bola iba – uveril som a teraz budem spať. No múdri kresťania očakávajú Pána každým dňom, ako očakávajú každým dňom smrť, čo je druhý príchod ibaže opačný – keď kresťan uteká k Ježišovi. Preto aj modlitby kresťanov v dávnejších časoch zneli takto:

Večerná modlitba: Zachovaj ma Pane v tejto noci, lebo koľko ľudí si večer ľahlo a ráno sa neprebudilo. Ale ak si sa rozhodol vo svojej svätej vôli, že ma odvoláš zo sveta, prijmi ma skrze vieru v Tvojho Syna a môjho Pána Ježiša Krista, vo svojom kráľovstve. Amen

Ranná modlitba: Do tvojich rúk Bože, dávam celý tento deň. Všetky moje myšlienky, skutky a slová, riaď Ty sám, pretože ak to budem konať Ja, môžem ich zneužiť proti Tebe a blížnemu svojmu. Daj mi silu a múdrosť do tohto dňa, aby som konal všetko na Tvoju slávu. Ak by si ma Pane zavolal dnes k sebe, ak je toto môj posledný deň života, príjmy moju úbohú dušu u Teba doma, pre zásluhy, smrť a umučenie Baránka, Tvojho Syna a môjho Pána, Ježiša Krista.

Amen…