Ježiš chodí po mori, ktoré je predobrazom smrti, pekla a hriechu

Mt 14:26-27: “Keď Ho učeníci videli chodiť po mori, predesili sa a zvolali: To je prízrak! A od strachu kričali. Ježiš však hneď prehovoril k nim: Vzmužte sa, ja som, nebojte sa!”

Tam kde prichádza Pán Ježiš, boria sa všetky fyzikálne zákony. Vtelený Boh, má moc nad svojim stvoreným svetom. Kráča po nestálom mori, ktoré je plné neznámych tvorov, rýb a oblúd.

Židia videli v mori podobnosť nestáleho materiálneho bezbožného sveta. Ranná cirkev rovnako videla more v náväznosti na židovský pohľad. More je podobné svetu a nášmu vnútru. Je veľmi nekľudné, vlna behá za vlnou, ako myšlienka za myšlienkou. Myšlienky plné túžob, zmyselností, ale i strachu, bolestí a obáv. A prichádzajú veľké vlny mora, akými sú ťažké udalosti v našich životoch, ktoré nám prevracajú zaužívané spôsoby nažívania na ruby.

Mora sa židia báli, pretože v mori boli mnohé živočíchy, ktoré sú človeku odporné. Medúzy, chobotnice, rôzne druhy hadov, krabov, raje, slizké nepríjemné stvorenia. Ranná cirkev podobne ako židia, videla v mori démonský svet, kde tieto zvláštne morské obludy predstavovali démonov. Pre človeka nie je v mori možný život, pretože človek potrebuje kyslík.

More bolo pripodobnené aj k hriešnemu stavu ľudstva, keď morské príšery sú podobné ohavným hriechom, ktoré neprestajne každú sekundu útočia na pokoj a bezúhonnosť. Naše srdce je ako more, kde neistota, strach, bolesť, nepokoj, zlosť, nenávisť, závisť, pôžitkárstvo, robia z naše osobnosti nestáleho a labilného človeka.

Preto sa musíme pozrieť hore, na nebeskú oblohu, ktorá je opakom mora, kde planéty, slnko a mesiac, s maximálnou presnosťou krúžia, keď podľa nich si človek mohol vytvoriť kalendár. More je sprevádzané neustálym nepokojom. Je to najnižšie položená plocha povrchu zeme, ktorá v sebe nesie chaos. Naopak – nebesia, ktoré sú nad našimi hlavami, majú v sebe zakódovaný poriadok a presnosť. Obloha nad našimi hlavami je obrazom neba, more je obrazom pekla a svetského hmotného života. Života nepokojného, nestáleho, plného démonov, strachu, bolesti a plaču.

Ale tu kráča po tomto temnom a nestálom mori Boh – Pán Ježiš. Má moc nad morom tak, ako má moc nad peklom. Veď nám povedal:

Zj 1:18: “Bol som mŕtvy, a hľa, som živý naveky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.”

Učeníci keď videli Pána chodiť po mori, mysleli si že vidia prízrak. Nie je divu, kto si len tak môže vykračovať po vlnách mora? Kto svojimi nohami dokáže šliapať po nepokoji, ktoré more prezentuje, nad hlavami morských oblúd, ktoré predstavujú temné bytosti? Boží Syn – Láska, ktorá vzala na seba ľudské telo, aby nás zblúdilých hriešnikov priviedla späť do Božej rodiny, od ktorej sme sa tak ďaleko odlúčili.

J 3:16: “Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.”

Pán na učeníkov volá – vzmužte sa, Ja som to, nebojte sa! Boh sa prihovára k nám slabým ľuďom, povzbudzuje nás – nebojte sa. Pán často v Božom slove na človeka volá – Neboj sa! Pre nás kresťanov, má byť veľkým povzbudením toto slovo Pána:

L 12:32: “Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.”

Neboj sa milý kresťan, len ver! Ver vo všetkom Bohu, že ťa prevedie týmto životom do svojho kráľovstva, pretože ti to zasľúbil, zapečatil a On nemení svoje sľuby. Sú pevné ako skala. Od teba požaduje iba jednu vec – vieru! Vieru ktorá túži opustiť temné more a hľadieť hore, na nebeskú oblohu. Hľadieť hore ku Kristovi, ako hľadeli učeníci na Neho, keď stúpal do neba – na pravicu Boha Otca.

Len čo to povedal, vzniesol sa im pred očami do výšin a oblak vzal im Ho spred očí. Sk 1:9

Nepožaduje po nás striktné dodržiavanie zákona, ale vieru. Opak viery je nevera. Chodiť za modlami tohto sveta, je zahýbaním Bohu – toto je nevera. Ak si myslíme, že môžeme Bohu zahýbať, zároveň Ho milovať – ako veľmi sa mýlime. Nikto nie je taký, kto by znášal neveru a Boh je Bohom žiarlivým na svoje stvorenstvo, zvlášť na človeka, ktorý nesie Jeho obraz, ako jediné stvorenie vo vesmíre.

Ex 34:14: “Lebo nesmieš sa klaňať inému bohu, pretože Hospodin, ktorého meno je Žiarlivý, je naozaj žiarlivý Boh.”

Pán Ježiš hovorí aj učeníkom, nebojte sa, Ja som to. Peter, človek plný emócií a jednoduchej horlivosti, hovorí Pánovi:

Mt 14:28: “Pane, ak si to Ty, rozkáž mi prísť k Tebe po vode.”

Aj Peter chce chodiť po vodách ako Pán Ježiš. Chce mať moc nad nestálym morom, nad morskými príšerami, nad démonským svetom. Ranní kresťania prirovnávali cirkev k lodi, ktorá pláva na mori. Prvé výklady a obrazy, neskoršie východné ikony, ukazujú cirkev v takejto pozícii. Cirkev bolo plavidlo, ktoré sa dokázalo plaviť morom, keď samotná Hlava Cirkvi, je náš Pán.

Petrov rozhodný krok ísť za Pánom, sa však končí fiaskom. Padá do mora a topí sa. Prejde pár metrov, pár krokov, ale končí v mori. Tu sú ukázané dva obrazy. Ak hľadíme na Krista, pôvodcu našej viery, sme schopní prejsť pár krokov po vlnách mora. Ale hľadieť na Krista nevydržíme príliš dlho, kvôli našej padlej prirodzenosti. Preto je nemysliteľné, že by sme sami prechádzali morom.

Druhým obrazom je naša slabosť a hriešnosť. Padneme do mora a začneme sa topiť vo vlnách pochybností, sveta a prepadávame sa do oblastí morských príšer – démonov. Ak zostaneme v tomto stave, utopíme sa, more nás pohltí do pekelných útrob. Ale Peter robí to, čo máme robiť vždy, keď padáme do morských hlbín:

Mt 14:30: “Ale vidiac, že je vietor, preľakol sa, začal sa topiť a vykríkol: Pane, zachráň ma!”

Pane, zachráň ma! To je cesta človeka, ktorý sa začína topiť. Zavolať na Boha, vyznať svoj hriech, skrze ktorý nás chcú démoni stiahnuť na dno oceánu. Hriechy sú zmazané mimo čas u Boha, odpustené pre krv Krista, ale my ešte v čase putujeme na tejto zemi a preto musíme s hriechmi bojovať a vyznávať ich:

Ak sa (brat) dopustil hriechov, odpustí sa mu. Preto si vyznávajte navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili. Jak 5:15-16

Pán nás zachráni vždy, keď sme už hlboko v útrobách mora, keď sme Boha opustili a more si robilo na nás nárok. Pozrime na Jonáša, ako sa prepadol do hĺbok mora, dokonca uviazol v bruchu veľryby. On už utopený bol, už mu nebolo pomoci, nikto mu nemohol v tomto stave podať veslo, aby ho pritiahol k lodi. Jonáš zavolal z hlbín mora na Hospodina a bol zachránený:

Jon 2:2-3: “I modlil Jonáš sa zvnútra ryby k Hospodinovi, svojmu Bohu: Na Hospodina volal som zo svojho súženia a On ma vyslyšal. Z útrob podsvetia som kričal, vypočul si môj hlas.”

Pokiaľ človek žije a zavolá na Boha z útrob mora, z útrob pohanstva a bezbožnosti, Boh ho vypočuje a podá mu svoju zachraňujúcu pravicu. Presne tak, ako to urobil Pán Ježiš Petrovi. Petra pohlcovalo more, on kričal na Pána, aby ho zachránil a Pán Ježiš ho vytrhol z papule otvárajúceho sa mora:

Mt 14:31: “Ježiš vystrel hneď ruku, zachytil ho a povedal mu: Ó, maloverný, prečo si pochyboval?”

My maloverní, neustále pochybujúci. Pochybnosti kvôli našej padlej prirodzenosti, ku nám neustále budú prichádzať a z nich prídu pády do hriechov. Je nutné vždy volať na Pána, aby nás zachránil. Máme mu vyznávať svoje hriechy a previnenia – neodkladne. Pretože ak budeme otáľať s vyznaním hriechov, čo nie je nič iného, iba zakričanie – Pane, pomôž mi, topím sa – tým hlbšie sa budeme prepadať do hlbín mora, náš hriech nám viac a viac zatvrdí srdce ako kameň, ktorý nás začne sťahovať na dno oceána. Opačne je tomu v prípade, že sa držíme pevne viery v nášho Spasiteľa. On keď vstúpil na loďku učeníkov, vietor prestal a more sa utíšilo:

Mt 14:32: “Len čo Ježiš vstúpili na loď, vietor utíchol.”

Nie nadarmo ranní kresťania považovali túto loďku z podobenstva za cirkev. Na cirkev more útočí veľkou silou, loď cirkvi sa kolíše a voda prepadá cez boky lode do jej útrob. Ak cirkev stratí Krista, loď sa potopí pod mocou mora, ktoré ju zaplaví a prevráti. Ale my vidíme, že na túto loď vstúpil Ježiš, stal sa jej súčasťou, je jej Hlavou a tak nie je teda divu, že vietor utíchol a s ním aj rozbúrené more.

Cirkev sa musí pevne držať Krista a viery v Neho. Rovnako ako jednotlivec, ak sa cirkev začne vzďaľovať od Krista a Jeho slova, bude morom premožená, bude to iba loď držaná ľuďmi ich vlastnou silou. Taká loďka sa prevrhne a utopí, pretože more si pozýva na pomoc mocné vetry, dažde a búrky, ktoré dokážu lomcovať veľkými loďami, nieto malými lodičkami. Na lodi cirkvi musí stáť Pán Ježiš. On nielenže utíši srdcia moreplavcov, ale aj sám utíši more, vetry a búrky:

Nato (Ježiš) vstal, pohrozil vetrom a moru i nastalo veľké utíšenie. Mt 8:26

Záver tohto podobenstva nám hovorí:

Mt 14:33: “A tí, čo boli na lodi, padli Mu k nohám a hovorili: Vpravde, Syn Boží si!”

Tak vyznávajú učeníci Pána, že je Božím Synom, klaňajú sa mu, oslavujú Ho a milujú Ho. On je záštitou toho, že loď dorazí do nebeského prístavu. Pozor na pády do mora a nevyznávanie hriechov – nevolanie na Pána – keď prepadneme cez palubu. Svojou silou veľa toho neurobíme v divokej vode. Spadneme ako Peter a beda, ak by sme chceli v tomto more dlhodobo plávať.

Keď rozbúrené more dokáže prevrhnúť a potopiť loďku, o čo skôr jednotlivca. Nezatvrdzujme si srdcia hriechom a svojvoľnosťou, nezatvrdzujme si srdcia pýchou vlastnej sily. Hľaďme na Krista, ktorý je alfa a omega našej spásy a zakričme vždy na Neho, keď sa topíme, ako zakričal Peter.

Žalmista by zhrnul celú túto rozpravu do týchto pár slov:

Ž 107:28-32: “Vo svojom súžení volali k Hospodinovi, a On vytrhol ich z úzkosti. Víchricu premenil na tichý vánok a zmĺkli vlny mora. Zaradovali sa, že utíchli, a On ich priviedol do vytúženého prístavu; nech ďakujú Hospodinovi za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch; nech Ho zvelebujú na zhromaždení ľudu, nech Ho chvália na zasadnutí starších!”

Amen…