Menu Zavrieť

Láska – Agapé a Eros. Posvätenie podľa Agapé v praxi…

Prekladatelia písma, jazyka novej zmluvy – Gréčtiny, si uvedomili jeden zásadný rozdiel v slove láska, ktoré sa v novej zmluve vyskytuje. Všeobecne sa totiž všetko prekladá ako láska, ale sú dva druhy lásky. Luther si všimol tejto veci a istý Švédsky biskup napísal o tom knihu. Písmo totiž hovorí o láske v dvoch významoch – Agapé a Eros. Aký je v tom rozdiel?

Eros je láska k niečomu alebo k niekomu v zmysle túžby. Nemusí ísť len o osobu. Niekto má rád buchty a preto si neodpustí nikdy príležitosť, keď na ne kdesi narazí a môže si ich objednať. Aj toto je láska k jedlu (eros). Iný túži po ženách a obcovaní s nimi. To je eros – z čoho sa neskôr stáva slovo – erotika. I keď láska – eros – nie je upriamená len na ženy alebo mužov, dnes je toto slovo spojené so sexom.

Ale eros je túžba po niečom alebo po niekom. Ak kresťan túži po Bohu, ide o eros. Platón vo svojej filozofii napísal, že človek túži po Bohu, po Jeho poznaní, ale toto poznanie sa mu nedostáva od Boha smerom k človeku. Platón preto usúdil, že Boh človeka nemiluje. Ak Boh nemiluje človeka, je zbytočné aby človek miloval Boha. Poznáme dnes ten slovný zvrat – Platonická láska (odvodené od Platóna) – láska, ktorá miluje len z jednej strany. Ibaže Platón sa mýlil. Boh človeka miluje a je to presne naopak – človek je tým, kto Boha obchádza a popiera.

Ak láska smeruje od Boha k človeku, ide o Agapé. Je to nezištná láska, ktorá rozdáva. Túžobná láska eros chce vlastniť, chce mať z lásky výhody. Je to nízka forma lásky. Agapé je láska, keď niekoho obdarujeme bez jeho pričinenie a zásluh, bez zisku. Boh nám dal lásku – Agapé a nie Eros. Dal nám dar spásy bez našich zásluh. Obetoval sa na kríži z lásky – nemusel to robiť, Jemu nič nechýba. Urobil to kvôli nám a dal nám tým aj príklad.

V starej kresťanskej tradícii sa hovoril jeden príbeh, ktorý dnes upadol do zabudnutia. Ide skôr o podobenstvo, ktoré sa týka apoštola Pavla. Pavol keď sa obrátil, dostal od Ježiša mnohé požehnania a on si uvedomil veľkosť Božej lásky. Sám Ježiš ho vyučoval a keď sa stretol s apoštolmi tak zistil, že ich učenie a jeho učenie je zhodné.

V tom príbehu sa Pavol zhovára s Ježišom, po ktorom veľmi túži, ale uvedomuje si, že z jeho strany ide iba o lásku – eros. Toto by súhlasilo s písmom, keď Pavol hovorí:

Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie… Flp 1:23

Pavol Ježišovi v tom príbehu hovorí:

,,Ty si mi dal neskutočnú lásku. Stvoril si ma z prachu. Vdýchol si do mňa život. Neprestajne si bol po mojom boku, napokon si mi odhalil dar spásy a milosti. Priviedol si ma Pane k sebe. Ako nezištne ma miluješ (Agapé). Aj ja teba by som chcel tak veľmi milovať, ale mojou jedinou láskou je túžba po tebe (eros). Ako by som ťa ja mohol milovať, keď ty si dokonalý, svätý, ty nič nepotrebuješ? Ako by som ti mohol oplatiť tvoju lásku?”

Čo myslíte, dá sa oplatiť Bohu láska? On nič nepotrebuje, dokonca nikoho nepotrebuje, je sám v sebe spokojný, keďže je dokonalý, nič mu nechýba. Ako sa dá oplatiť láska Bohu? Náboženstvá konajú obrovské skutky, ceremónie, dlhé pobožnosti, modlitby a tak chcú splatiť nejako Bohu dlh. Boh ale nepožaduje to, aby mu človek splácal dlh, pretože Jemu to nič nepridá, ani neuberie. A preto v tomto podobenstve, Ježiš Pavlovi odpovedá toto:

,,Ak mi chceš oplatiť lásku, milovať ma ako ja teba (Agapé), teda nezištne, choď do sveta a miluj svojich blížnych (Agapé). Najvyššou láskou k blížnemu, je ohlasovanie evanjelia, ktoré je nezištnou službou z lásky.”

I keď sa tento príbeh azda ani nestal, predsa má veľmi veľa biblických prvkov. My nemôžeme Boha skutočne milovať ako On nás (Agapé). Ale môžeme milovať bratov a sestry vo viere, rovnako ako inovercov, pohanov, ateistov. A Pavol skutočne miloval ľudí, pretože o láske recituje nádherné ódy.

A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. 1Kor 13:1

Náš Pán zhrnul desatoro do dvoch slobodných prikázaní – milovať Boha, od ktorého je všetko dobro a milovať blížneho. Blížneho človek môže milovať len skrze lásku (agapé). Ak človek miluje iného človeka kvôli túžbam (eros), taká láska je iba ľudská. Ale milovať blížneho nezištne (agapé), rovná sa milovať Boha. Ján predsa píše vo svojom liste toto:

Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel? 1Jn 4:20

Ranná cirkev sa schádzala k Agapé, kde sa bratia a sestry nezištne milovali. Ak sa pozrieme do dnešného sveta, sotva v ňom nájdeme kresťanskú nezištnú lásku – agapé. Kresťania sa žerú ako kobylky, jeden druhého osočujú, opravujú, nadávajú, dokazujú. Ako je možné mať agapé, ako možno slúžiť cez agapé Bohu, cez nášho blížneho?

V rannej cirkvi a neskôr na východe, bola súčasťou vyučovania jednoduchá vec. Kresťan nemal na začiatku konať nejaké veľké skutky, divy, ohurovať ľudí svojou vierou. Kresťan sa mal učiť tichosti a pokore. Prvou lekciou kresťana bola modlitba za druhých a žehnanie. Keď sa kresťan s kýmkoľvek stretol, žehnal mu v Duchu a modlil sa za neho. Ak ho niekto urazil, zle o ňom hovoril, kazil jeho povesť, kresťan sa mal naučiť žehnať tomu človeka a modliť sa za neho. Peter nám dobre radí v tejto veci keď píše:

Neodplácajte sa zlým za zlé, ani zlorečením za zlorečenie, ale naopak: žehnajte, lebo na to ste povolaní, aby ste zdedili požehnanie. 1Pt 3:9

A náš Pán hovorí niečo podobné, nielen ku vzťahu k bratom, ale aj k nepriateľom:

Žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú. Lk 6:28

Aj u Pavla toto nachádzame ako súčasť jeho života:

Dobrorečte tým, čo vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte! Rim 12:14

Ak takto ranná cirkev učila svojich členov, prečo sa toto učenie dnes neaplikuje v cirkvách po celom svete? Dnes nachádzame kresťanov hrdých na svoje poznanie, na znalosť písma, teológie, všade vídame ľudí s prísnou tvárou Kalvína. Ako je to možné, že sme prehliadli takúto banalitu?

V zboroch a cirkvách sa vyžadujú skutky a absolútna rozluka s hriechom, čo sa nikomu darí. Pozorujú sa členovia, sledujú sa kto čo hovorí, čo doma má, aké knihy číta, čo má na facebooku zavesené. Ak sa niektorému staršiemu zboru niekto znepáči, zvolá poradu, kde sa zamerajú na previnilca. Všetko je to postavené na skutkoch a prísnej tvári modernej cirkvi. Ale kde je učenie o žehnaní a modlitbách za iných? Učenie, ktoré bolo ako prvé aplikované ranným kresťanom?

Ak nám niekto niečo vyvedie, ak nás niekto osočí, ak nám auto skočí do nášho cestného prúd, pričom nám vodič ešte hrozí päsťou, alebo zdvihnutým ukazovákom – čo urobíme ako prvé? Začneme sa hnevať. Ale táto lekcia hovorí o žehnaní. Žehnám ťa malý človeče, v mene Ježiša Krista.

Čo sa stane? Miesto podráždenia v srdci, láska zakryje hriech hnevu. To má Pavol na mysli keď píše, že láska prikrýva množstvo hriechov:

A nadovšetko, verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. 1Pt 4:8

Tento verš nehovorí o spasení, ale o prikrytí hriechov, ak sa učíme znášať ťažkosti, potupy, protivenstvá. A skutočne to funguje, že ak máme protivenstvá a miesto hnevu žehnáme tým, ktorí nám ubližujú, hriech hnevu a nenávisti je láskou prikrytý. Kto to skúšal, ten vie o čom tu píšem. Sú krivdy, kde človek nežehnal ľuďom a takéto krivdy mu prídu aj po dlhom čase vždy na myseľ a rozhnevajú ho. Ale ak sa človek modlí za nepriateľa či priateľa, po čase si nedokáže spomenúť, čo zlé mu ten človek urobil.

Kresťanstvo je o slabosti, nie o sile. Boh ohľadom spásy všetko prevrátil na ruby a ten kto je tichý, slabý a pokorný, dostáva požehnania a dary z neba, naopak kto je pyšný a nadutý, ten má veľmi zlý život kresťana. Pavol nám ukazuje túto cestu pokory a znášania krívd keď píše:

Už aj to je úpadok pri vás, že sa súdite medzi sebou. Prečo netrpíte radšej krivdu? Prečo neznášate radšej škodu? 1Kor 6:7

Víťazstvo nášho Pána na kríži, bolo víťazstvom slabosti. Neobhajoval sa, nevyvracal, nedokazoval, ale v tichosti a v pokore zniesol potupu, urážky, bičovanie a ťažkú smrť.

Strápený pokorne trpel, a neotvoril ústa ako baránok vedený na zabitie, a neotvoril ústa ako ovca, ktorá umĺkne pred svojimi strihačmi. Iz 53:7

Často si čítam príbehy prenasledovanej cirkvi vo svete. Kupujem si knihy svedectiev kresťanov a žasnem, akú lásku k sebe chovajú. Napriek denominačným rozdielom, sa neškriepia, nehádajú, neosočujú. Sú na jednej lodi, sú prenasledovaní a ťažko skúšaní, často bez domova, bez zázemia, bez peňazí, mnohí väznení, mučení a zabíjaní.

Tak som sa na zahanbenie protestantov dostal k istému pravoslávnemu mníchovi, ktorý bol v Ruských Gulagoch veľmi dlhú dobu. Prežil tam peklo, ale prežil vďaka Bohu. A práve on aplikoval na sebe to, čo sme spomínali hore, keď žehnal tým, ktorí ho mučili, bili, zle s ním zaobchádzali. Napokon ho prepustili von, v čase konca Stalina v 50-ich rokoch minulého storočia. On keď sa s niekým stretol, žehnal mu v duchu a pýtal sa na jeho meno. Ľudia si všimli jeho láskavej tváre a tak začal k sebe priťahať ďalších ľudí. Pritom bol veľmi tichý a málo hovoril. Nebol učenec, kazateľ, nedohadoval sa o dogmách.

Napokon si dlho slobody neužil, pretože niekoľko rokov po prepustení zomiera. Po smrti sa u neho našiel malý, ale dosť hrubý zošítok. Ten zošit bol plný mien. Stovky a stovky mien. Začalo sa pátrať, prečo si tieto mená zapisoval. Vyhľadávali sa ľudia z toho zošita podľa mena. Dostali otázku, či sa s týmto človekom poznali. Veľa ľudí ho poznalo, ale bolo mnoho takých, ktorí sa s ním stretli iba raz. Spomenuli si, že ich prosil, či by mu neprezradili svoje meno.

Tak sa prišlo nato, že tento človek nielenže ľuďom žehnal pri priamom stretnutí, on si zapísal ich meno, aby sa doma za nich všetkých mohol modliť. Až vtedy iní duchovní pochopili, ako sa mohol tak dlho modliť. Oni predtým dokonca ním opovrhovali, že sa modlí ako farizej, aby ho ľudia videli neprestajne na kolenách. Napriek svojej tichosti a plachosti pred ľuďmi, Boh zázračne v tej zapadnutej dedine konal skrze neho. Veľa ľudí prichádzalo ku Kristovi a keď zomrel, mal veľký pohreb, keď značná časť pravoslávneho Ruska cestovala do tej malej dedinky kde žil. Vrátane predstaviteľov komunistickej vlády, čo bol pre veriacich vtedy šok, že sa tam objavili.

Vidíme tú jednoduchosť, ktorú po nás písmo chce? My chceme konať veľké skutky, aby nás iní obdivovali. Chceme vytŕčať nad kresťanmi, aby sme si urobili meno, boli populárni a známi. Potom upadneme do únavy, pretože ľudské posväcovanie začne byť nad naše sily. Pýtame sa, ako môžeme slúžiť blížnemu? Človek si hovorí – neznášam krv a nemôžem slúžiť v nemocnici pri chorých, nemám veľa peňazí, nemôžem dávať veľké milodary. Nie som výrečný, neviem písať, som introvert, bojím sa iných ľudí. Ako ja môžem slúžiť?

A písmo na nás apeluje v takejto jednoduchej veci, ktorú považujeme za tak banálnu, že sotva kde v zboroch nájdeme na žehnanie nejakú kázeň. Boh neprestajne skrýva zázraky v malých, nepodstatných veciach. Žehnajte a modlite sa. Tým máme začať našu službu. Nielen za svojich, ale aj za tých, ktorí nás nenávidia a my dokonca nenávidíme ich.

Ak sa stretneme ako kolegovia pri stole, traja sú nám sympatickí, ale ten štvrtý ako keby neexistoval. Nemáme radi jeho spoločnosť. A práve toho máme najviac žehnať, za toho sa máme najviac modliť.

Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; starajte sa o dobré pred všetkými ľuďmi. Ak je možné, nakoľko je na vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi, Rim 12:17-18

Ak padáme v hriechoch, ak sa nedostatočne posväcujeme, ak sa trápime svojou vierou, prečo nezačať tu?! Naučiť sa žehnať a modliť sa za iných je Agapé, ak to konáme úprimne a nie ako svoje zásluhy pred Bohom. Je to také ťažké? Písmo po nás nechce, aby sme hneď jedli tvrdý pokrm, máme začať s najmenšími vecami. Veď ktorý človek príde do posilovne a naloží si na činku 200 kg na tlak? Či nezačne od malých váh, aby zosilnel? Takto my dnes kráčame zlou cestou posvätenia. Naložíme si veľké závažie a potom plačeme, ako s ním nemôžeme pohnúť. Hľadajme malé veci, nie veľké.

Už v rodine by mal byť takýto stav, kde rodičia žehnajú – a nemusí to byť obradné žehnanie, stačí v Duchu – deťom pred odchodom, pri príchode, rovnako sa navzájom žehnajú manželia. Človek sa to musí naučiť a vložiť ako prirodzenú činnosť do svojho života.

To horné podobenstvo o Pavlovi, ktorý sa zhovára s Ježišom by mohlo byť pravdivé. Ak chcel Pavol milovať Boha láskou (Agapé), a Ježiš by mu povedal, že nech miluje blížnych a tým bude milovať Jeho – Pavol sa rozhodol že bude pracovať pre dobro sveta a spásy. Pavol miloval ľudí, preto im hlásal Krista a túžil zachrániť každého človeka ktorého stretol.

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí. 1Kor 13:4-7

Láska je tou vecou, kde kresťanstvo západu kríva, ba dokonca už ani nekríva, ale sedí nehybne na jednom mieste. Pán Ježiš keď nás oslobodil od zákona, mal práve lásku na mysli, aby sme skrze ňu hľadeli na svet a v nej chodili. Bez ohľadu našich pádov a nedokonalostí. Preto v liste Rimanoch stojí:

Láska k blížnym. Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Rim 13:8

Amen…

Zdieľaj článok

1 Comment

  1. bakosova.anna@gmail.com

    Podľa Mt 25,31-46 vidíme veľmi pekne, ako cez prikázanie, aby sme sa milovali navzájom, napĺňame alebo nenapĺňame aj prikázanie, aby sme milovali Boha (zákon). Deje sa to preto, že Boh nás tak miluje, že všetko čo urobíme svojim bratom, či už dobré alebo zlé, Pán berie veľmi osobne. (Ak niekto ubližuje Jeho svätým, dotýka sa zrenice Jeho oka). Trochu sa tomu podobá láska rodičov k svojim deťom. Rodičia sú nadmieru citliví, ak ich deťom niekto ubližuje, alebo naopak, prejavuje im skutky lásky a milosrdenstva. Ďakujem za pekný článok. 🙂

    “ A keď prijde Syn človeka vo svojej sláve a všetci svätí anjeli s ním, vtedy sa posadí na tróne svojej slávy, 32 a shromaždené budú pred neho všetky národy, a oddelí ich, jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od kozlov, 33 a postaví ovce po svojej pravici a kozlov po ľavici. 34 Vtedy povie Kráľ tým, ktorí budú po jeho pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, vládnite dedične kráľovstvom, vám pripraveným od založenia sveta. 35 Lebo som bol hladný, a dali ste mi jesť; smädný som bol, a dali ste mi piť; hosťom-cudzincom som bol, a prijali ste ma; 36 nahý, a odiali ste ma; nemocný som bol, a navštívili ste ma; v žalári som bol, a prišli ste za mnou. 37 Vtedy mu odpovedia spravedliví a rieknu: Pane, kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a napojili sme ťa? 38 A kedyže sme ťa videli hosťa-cudzinca a prijali sme ťa, alebo nahého a odiali sme ťa? 39 A kedy sme ťa videli nemocného alebo v žalári a prišli sme za tebou? 40 A Kráľ odpovedajúc riekne im: Ameň vám hovorím, že nakoľko ste to učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste učinili. 41 Potom povie aj tým po ľavici: Iďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom. 42 Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; smädný som bol, a nedali ste mi piť; 43 hosťom-cudzincom som bol, a neprijali ste ma; nahý, a neodiali ste ma; nemocný a v žalári a nenavštívili ste ma. 44 Vtedy mu aj oni odpovedia a rieknu: Pane, kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo jako hosťa-cudzinca alebo nahého alebo nemocného alebo v žalári a neposlúžili sme ti? 45 Vtedy im odpovie a riekne: Ameň vám hovorím, že nakoľko ste toho neučinili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neučinili. 46 A títo pojdú do večného trápenia, ale spravedliví do večného života.”

Pridaj komentár