Menu Zavrieť

Aj ty ako kresťan hrešíš? Odsudzuješ sa a pýtaš samého seba – miluje ma Boh?

Ak prechádzame bibliou, sme ako na hojdačke. S potešením čítame o našej istote spasenia, no len čo prevrátime stranu, je na nás kladený dôraz na dodržiavanie predpisov, akoby s vyhrážkou straty spásy. Keďže mnohí teológovia si s tým nevedeli rady, vynašli učenie, ktoré desí svedomie človeka až do morku kostí. To učenie znie nejako takto:

Si spasený len z viery. Nič k tomu nemôžeš pridať.

Tu sa poteší ľudské svedomie, ale iba načas. Mnohí bývalí katolíci prešli k spáse zdarma, pretože to je jasná doktrína. Oni však ani len netušili, že ich znovu v zboroch navlečú do chomúta skutkov a možno ešte horšieho systému, z akého prišli. Väčšina protestantských zborov tvoria bývalí katolíci, preto je tu táto poznámka.

Takže – človek sa poteší spásou, ale prejde krátky čas a zbory začnú veriacich sledovať, či sa im takzvane – posväcujú životy. Ak človek totiž uveril, jeho život musí údajne odzrkadľovať vieru. Ich posvätenie musí byť viditeľné a horlivé. Musia sa zapájať do zborových aktivít, prestať so starými návykmi, pretože dostali novú prirodzenosť, ktorá údajne takmer nehreší. Každý veriaci sa má skúmať či je vo viere – to znamená – má skúmať svoje skutky, či odrážajú ich vieru. Všetko je samozrejme v súlade s vytrhnutými veršami, ktoré sa kresťanom vtĺkajú do hlavy.

Zlyhania

Čo sa ale stane? Veriaci je najprv plný nadšenia a sily. Skutočne na počiatku kresťan koná dobré skutky akosi prirodzene. Neprestajne hlása Ježiša, všade hovorí o viere, o Bohu, všade evanjelizuje. No časom táto eufória z neho opadne. Nie ani tak preto, že by strácal milosť lež preto, lebo v zboroch na neho začnú obliekať náboženské rúcho. Milosť je za nami, je potrebné jesť tvrdý pokrm, ako píše Pavol. Ak človek nedokáže jesť takýto pokrm, s jeho vierou niečo nie je v poriadku. To môže prísť až do bodu, že zbor jeho vieru spochybní. Odoprie mu očakávaný krst, alebo večeru Pána.

Čo kresťan? Skutočne sa trápi sám nad sebou, pretože vidí, že mnohé hriechy mu zostali a nedokáže nad nimi zvíťaziť. Robí všetko možné preto, aby nad sebou vyhral. Prosí Boha, aby ho zbavil temnoty ktorú v sebe nosí, kajá sa, plače. Niektorí ,,dobrí” veriaci mu môžu ešte viac zničiť jeho už dosť mizernú a skrúšenú osobnosť, keď mu ukážu na verše, kde sa Boh hnevá na tých, ktorí páchajú hriechy a prestáva ich počúvať. Dobrým príbehom je kráľ Saul, ktorého Boh odstavil hneď potom, ako sa rozhodol obetovať sám miesto kňaza, načo nemal oprávnenie. Vtedy za ním prichádza Samuel s veľkým hnevom, že je odobraté od neho kráľovstvo a je dané lepšiemu kráľovi, čo sa stane o značne dlhý čas.

Nie je divu, že na internete sa neprestajne objavujú otázky – miluje ma Boh? To nie sú otázky od pohanov alebo neveriacich, lež od kresťanov, ktorí takto sami so sebou bojujú. Boja sa že ich Boh nemiluje, pretože aj po obrátení hrešia a samých seba odsudzujú. K tomu prispieva tiež svojim dielom falošná ľudská teológia zvaná – kalvinizmus – ktorý im hovorí, že možno nie sú vyvolenými ľuďmi, že celé ich kresťanstvo je len ľudské. A tak títo ľudia miesto potešenia sa z viery, žijú v úzkosti a strachu.

Ako rozlišovať verše v písmach?

Všetko je dané tým, že učitelia a ľudské učenia zmiešali vieru a posvätenie. Existuje istá skupina veriacich, ktorá vzala všetky pasáže z novej zmluvy a zaradila ich do troch oblastí. Nie všetky verše totiž hovoria o spáse, aj keď sa na prvý pohľad môžu tak javiť. Nie všetky verše sú určené veriacim. Ak verše správne zaradíme, do týchto kategórií, všetky rozpory v písme sa vytratia. Poďme sa nato pozrieť.

Prvý typ veršov – zmluvné verše medzi Bohom a nami, skrze vieru

Tieto verše milujeme. Hovoria nám ako sme spasení, ako sám Boh bdie nad našou spásou. Známy verš hovorí o zapečatení kresťana, ak uveril v Krista a Jeho dielo na Golgote:

V Ňom aj vy, keď ste počuli slovo pravdy – evanjelium o svojej spáse – a uverili ste v Neho, boli ste spečatení zasľúbeným Duchom Svätým, ktorý je závdavkom nášho dedičstva, aby sme ako Jeho vlastní boli vykúpení na chválu Jeho slávy. Ef 1:13-14

Sem patria všetky verše, ktoré hovoria o spáse skrze vieru, bez skutkov. Toto učenie je najviac potešiteľné pre človeka, pretože ten sám na sebe vidí, že nedokáže zákon naplniť, ale tento zákon miesto neho napĺňa Ježiš:

Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu. Rim 10:4

Tieto verše nie sú problémom. Je ich mnoho a veriacich tešia. Ide o Krista a Jeho kríž, ktorý zaručuje naše spasenie a nie my. Jeho krv nás očistila, dostali sme rúcho Kristovej spravodlivosti, Boží hnev sa miesto na nás vylial na Neho keď bol ukrižovaný, sme Božími deťmi pre našu vieru v neho. Toto je krása evanjelia. Toto je milosť, milosť ako dar, nezaslúžená spása a nezaslúžená spravodlivosť.

Druhá sada veršov hovorí o odmenách

Pokiaľ spása je a vždy bude nemenná, Božie slovo hovorí o odmenách v nebi. Tieto odmeny nemajú nič spoločného so spasením. Pán Ježiš hovorí:

Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde (ich) moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú. Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú. Mt 6:19-20

Tu ide o skutky. Nejde o skutky spasiteľné, ale výhodné pre terajší i budúci život. Tieto skutky konáme v pozícii zachránených Božích detí. Môžeme ich konať, aj nemusíme, ale Duch Boží ktorý v nás prebýva, skrze svedomie a okolnosti života, bude nabádať kresťanov k tomu, aby reprezentovali Boha na zemi. Nie z povinnosti, nie z donútenia, nie z dodržiavania zákona, lež z lásky k Bohu.

Ak ste pod zákonom, ak neprestajne hľadíte na dodržiavanie pravidiel a predpisov, nemáte radosť z viery a Boh sa vám zdá prísny a neoblomný. Každý kresťan prechádza týmto obdobím. Ak sa stotožníme s takto neoblomným Bohom a začneme vyhlasovať v Jeho mene úplne iné evanjelium, ktoré stojí na skutkoch, staneme sa farizejmi a zákonníkmi. Prechádzame od viery v Krista k sebe a sekáme svojim neprestajne hľadiacim okom každého, ktorý čo i len milimeter vybočí z pozície ktorú zastávame. Myslím, že každý kresťan týmto obdobím prechádza a vidíme to aj na Pavlovi, ako toto musí zo zborov odstraňovať.

Z môjho života si spomínam, ako k nám domov prišiel pastor istého malého zboru. Ja som bol nadšený jeho návštevou, bol som novým horlivým kresťanom. Hovoril som si, aké je to super, že takto pastor zavíta k vám do domu, kiežby sa takto katolícki kňazi správali. Ibaže ja som netušil, prečo tento pastor ku nám v pravde zavítal. Použijem dnes slovo – snorenie! Vtedy som to ešte nevedel, že toto je pravý dôvod návštevy. Že potom tento farizej bude ďalším farizejom – starším zboru – zvestovať, čo u mňa objavil.

Pastor sa s vami na oko baví, hovorí o viere, druhým okom pozerá do políc, aké tam máte knihy, aké máte doma obrazy, či nemáte na stene kríže – pozostatok katolicizmu a podobne. Potom som bol pozvaný, aby som išiel na pár dní s istým starším zboru na chalupu. Rád som išiel aj s dcérou. Ja som ani len netušil, že táto pre mňa dovolenka, bola vlastne podrobená bližšiemu skúmaniu. Rada starších farizejov istotne zasadla a bolo o mne zvestované, aké mám nedostatky. Takto to totiž v zboroch chodí a verím, že mnohí s tým majú skúsenosti, zvlášť ak ide o zbory – rodinné – malé.

Toto je zákon! Zbory sa nesnažia z vás vychovať slobodných ľudí v Kristovi, lež farizejov a zákonníkov! Oni vás postupne pretransformujú na takých, ako sú sami. Každý každého bude pozorovať, až napokon všetci začnú konať, rozprávať, myslieť, ako navlas rovnaké postavičky z lisovne.

Preto dávajme pozor, ak niekto sadu veršov o odmenách, spája so spásou. Pavol píše Filipanom toto:

Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. Flp 3:13-14

Tento verš nehovorí o spasení. Hovorí o odmenách. Pavol beží za odmenami, nenútene, z lásky k Bohu. On má cieľ jasne pred sebou a tým cieľom je Ježišov kríž a z tohto kríža vytekajúce milosti. Ale beda ak tento verš použijú farizeji ohľadom spásy. Pavol je nadčlovekov čo sa týka života pre Krista. Ak tento nadčlovek beží a nie je si istý že uchvátil spásu, čo my, ktorí sme na tom ďaleko horšie? Ale tento verš nehovorí o spáse, ale o odmenách.

Podobným veršom je tento:

Či neviete, že tí, čo bežia na závodisku, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste ju dosiahli! A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. 1Kor 9:24-25

Opäť verš ktorý hovorí o odmenách v nebesiach. A znovu ak tento verš zapasujeme v boj o spásu, nielenže spásu dáme pod skutky, ale aj stratíme istotu v Kristovo dokončené dielo. Tento verš totiž hovorí, že IBA JEDEN dostane cenu. Čo to urobí so svedomím? Začne sa pýtať – som to ja kto obdrží cenu? Alebo je potrebné túto časť vyložiť inak? Celý zbor beží beh viery, ale iba jeden dostane odmenu? Ktorý?

Takáto interpretácia tohto verša je na skazu viery. Pavol hovorí o odmenách, nie o spáse. Ak by tento verš bol o spáse, sotva kto by bol zachránený. Pavol nás vlastne nabáda, že keď už sme sa kvalifikovali na olympiádu (že sme uverili a sme spasení), bežme závod viery. Veď čo by to bolo za športovca, ktorý by sa dostal na takúto veľkú súťaž, ale by sa nesnažil dostať do finále, koľko mu to talent dovolí?

Čo by to bolo za hokejistov, ktorí by prišli na majstrovstvá sveta, ale by nechceli postúpiť ani len zo skupiny. I keď naši Slovenskí hokejisti tak na nás často pôsobia, ako keby sa im nechce ani len postúpiť zo základky, nie je to pravda.

Sme zachránení drahí kresťania, sme spasení – teraz bežme. Každý ako vie. Toto je Pavlova výzva pre nás v týchto veršoch. Pavol na konci týchto veršov ukazuje sám na sebe, aký beh viery beží. Aby bol vzorom:

Ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem. 1Kor 9:27

Je pekné mať vzor a my máme mnoho vzorov. Tým najvyšším je náš Pán. Ale to je pre nás privysoko a preto Pavol je tiež krásnym príkladom kresťana. Pavol nie je dokonalým veriacim čo do skutkov a hriešnosti. Ak by mal byť spasený z toho čo urobil, aj keď toho bolo veľa, je stratený. Spasený je len z viery, bez skutkov. Ale beží radostný beh viery, pretože je Božím dieťaťom.

Prečo si ateisti myslia, že ak nejaký Boh existuje, oni sú lepšími ako On? Veď Boh dáva ľuďom neprestajne svoje dary. Aj takým, ktorí Ho odmietajú ako hovorí písmo:

Aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach; veď On dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých. Mt 5:45

Vy ako rodičia dávate dary svojim deťom a myslíte si, akí ste úžasní. Vari by Boh nedal dary svojim deťom? A to nielen tu na zemi, ale aj v nebesiach? Boh nás obdaruváva celý život, vari by v Jeho svätej mysli bolo zabudnutie na to, čo sme my pre Neho vo svete urobili? Takže pozor na verše, kde sa hovorí o odmenách a nie o spáse. Naša jediná starosť je viera a potešenie z nej. My máme hľadieť na Krista a Jeho kríž, nie na seba.

Ak bežíme beh viery s dobrými skutkami, to je bonus pre nás. Mnohí kresťania takto bežia a ani nevedia, že konali veľa dobra. Nepozerali na svoje zásluhy, ale na Pána a popri tom bežali beh, o ktorom ani nevedeli. Potom sa na poslednom súde divia:

Odpovedia Mu spravodliví: Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa, alebo smädného, a napojili sme Ťa? Mt 25:37

Tretia sada veršov je zameraná na kvalitu nášho života

To sú všetky verše, kde nás Pavol napomína, aby sme žili ako kresťania podľa pravidiel lásky. Aby sme neboli na hanbu Bohu, na hanbu cirkvi, aby sa pohania nemali dôvod z nás vysmievať, čím by sa mohli posmievať z Boha a viery. Tých veršov je nespočet. Pavol formuje kresťanov k dobrému životu. V podstate tento bod by sa dal spojiť s predošlým bodom, ale ten je špecifický, spojený s odmenami.

Jeden z ostrých veršov je napríklad tento:

Alebo či neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi kráľovstva Božieho? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani muži súložiaci s mužmi, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva Božieho! 1Kor 6:9-10

Farizeji si vezmú tento konkrétny zoznam a snažia sa ho dodržať. To považujú za posvätenie a rast. Ak sa vám nedarí tento zoznam dodržať, začnú spochybňovať vašu vieru. Pavol nás tu ale burcuje, že nemáme takto okato žiť pred svetom, konajúc tieto a podobné skutky. Pavol rád v listoch používa takéto negatíva na premenu našej mysle. Tu ide o reprezentáciu Boha na zemi, nie o spásu. My sme totiž od týchto skutkov už očistení. Pavol nám to hneď za tým prízvukuje. Tam hore síce hovorí, že za tieto skutky si ľudia zasluhujú večnú smrť – všetci bez rozdielu – ale kresťan nie je pod zákonom, je očistený od týchto skutkov:

A takými ste vy niektorí boli; ale dali ste sa obmyť, boli ste posvätení, ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. 1Kor 6:11

Ani jeden farizej tento zoznam nedodrží, akokoľvek by sa snažil. Tu ide o uvedomenie si toho, čo Ježiš pre nás urobil, aby tieto skutky na nás nemohli žalovať. Opäť sa musíme preniesť od seba, smerom ku krížu. Pavol nás nabáda, aby sme si uvedomili jed týchto skutkov, ktorí naveky zabíja človeka. Aby sme sa snažili – koľko to pôjde – z lásky ku Spasiteľovi sa im vystríhať.

A opäť – ak tento verš spojíme so spásou – beda – nemáme nádej.

Pavol dal kresťanom mnoho dobrých rád, ako žiť v kresťanskom živote. Spása ale nestojí na týchto radách a ich dodržiavaní. Pavol si to sám uvedomuje, že kresťan je slobodný v Kristovi, že v podstate môže konať ako uzná za vhodné. Ale k tomu dodáva:

Všetko smiem, ale nie je všetko užitočné. Všetko smiem, ale nie všetko vzdeláva. 1Kor 10:23

Pavol tu ukazuje na slobodu kresťana. Starozákonný žid toto nemohol ani len vysloviť, že všetko smie. On musel dodržať 613 predpisov. Len keď išiel k jedlu, musel vykonať niekoľko úkonov, vrátane obradného očisťovania rúk. Ale Pavol tu hovorí, že zákon nad nami už nepanuje – že sme slobodní. No snaží sa našu slobodu nasmerovať z pozície Božích detí, ktoré sú nositeľmi svetla, soľou zeme, chrámom Ducha Svätého. On nás privádza k tejto pozícii, že už nie sme len obyčajnými ľuďmi. Sme ľudia nebeského kráľovstva a to dáva človeku iný uhol pohľadu.

Z tento viery máme byť pyšný a nadutý, i keď pýcha je hriech, ale nie takáto. Táto pýcha nie je zameraná na nás, ale na Krista, ktorým sa máme chváliť:

Mám sa tedy čím chváliť v Kristu Ježišovi čo do vecí Božích. Rim 15:17

Toto nasmerovanie je v súlade s láskou Krista smerom ku nám. Naše dve prikázania ktoré nám Pán zanechal sú – milovať Boha a blížneho z lásky, nie nariadenia. Zákon je nekompromisný. Ak ti v sobotu spadne do studne manželka, máš ju tam nechať do nedele až potom ju vytiahnuť! Toto je nezmyselnosť zákona. Ale láska vezme okamžite lano, vhodí ho do studne a manželku vytiahne.

Istý inštruktor električky porušil pravidlo o autoškole. Autoškola nesmie zastaviť bez dôvodu na trati len tak. On takto zastavil dokonca pri obchode – išiel nakupovať! Vo voze zostalo 10 žiakov autoškoly. Bol tam jeden kresťan – farizej – ktorý vydal o tom svedectvo. Vo svojom srdci odsúdil tohto inštruktora, keď si v duchu hovoril, aké je zlé porušovať predpisy, akí sú ľudia špatní a on dobrý.

Inštruktor sa o malú chvíľu vrátil, v rukách mal 10 nanukov, pre každého žiaka jeden. Jeden nanuk podal aj tomuto kresťanovi a ten sa začerveňal. On netušil, že inštruktor kupuje pre žiakov nanuky. Tak dostal príučku, že láska zvíťazila nad zákonom. Pán Ježiš v sobotu uzdravil ženu.

Takže aby sme chápali Pavla, on nenariaďuje v zmysle vytvoriť zákonník novej zmluvy. On kresťanom dobre radí, aby konali z lásky k Bohu. On písal zborom v špecifických prípadoch. Každý jeden prípad je iný a každý jeden prípad potrebuje aj iný záver.

Tri pohľady a rozlíšenie komu verše smerujú

Ak pozeráme na písmo skrze tieto tri pohľady, dostaneme úplne iný výklad problematických pasáží. Taktiež musíme rozlišovať to, komu sú verše adresované. Niekedy sú adresované kresťanom, inokedy pohanom alebo židom. Ako príklad si dajme tento verš z listu židom:

Lebo je nemožné tých, ktorí už raz boli osvietení a ochutnali nebeského daru a stali sa účastnými Svätého Ducha a ochutnali dobré slovo Božie a rôzne moci budúceho veku, keby odpadli, zase obnoviť ku pokániu, ktorí sebe znova križujú Syna Božieho a vystavujú ho potupne na obdiv. Hebr 6:4-6

Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že tento verš hovorí o odpadnutí kresťana. Pritom celá táto kniha je určená židom! Preto sa ten list aj volá – lisť Židom, alebo Hebrejom. Tu pisateľ upozorňuje židov nato, aby neboli opäť strhnutí starou vierou späť k obradom a zákonu. Pre žida bol väčší problém prijať vieru v Krista ako pre pohana. Pohania nemali tak pevnú vieru vo svoje pohanstvo, i keď boli ortodoxní jedinci, bijúci sa za starú vieru.

Židia ale mali náboženstvo ustanovené samotným Bohom a preto ich vnútorný boj bol veľmi silný. Mnohí židia počuli zvesť o kríži, stali sa kresťanmi, dali sa pokrstiť, ale neuverili v tento kríž. Neprestajne v sebe viedli boj starej a novej viery. Mnohí sa vrátili naspäť k svojmu starému náboženstvu. Videli kresťanov, boli s nimi, boli dokonca pokrstení, ale bez viery. Modlili sa spolu s nimi, pozorovali pozorne ako kresťanská komunita žije, videli divy a zázraky, ale napokon sa vrátili. Písmo o tom hovorí:

Z nás vyšli, ale neboli z nás, lebo keby boli bývali z nás, boli by zostali s nami. Ale aby sa ukázali, že nie sú všetci z nás. 1Jn 2:19

Pisateľ židom o takých ľuďoch hovorí, že ak ochutnali nebeské dary, videli moc akou kresťania disponujú a napokon miesto uverenia v Krista a Jeho kríž odišli naspäť, k židovskému náboženstvu – nie je možné ich viac priviesť späť. Ich srdce vytesnilo vieru v Krista ako falošnú.

Ale ak tento verš vyložíme tak, že kresťan môže odpadnúť od viery, že skutočne znovuzrodený človek môže stratiť Krista a kríž, v ktorý pevne verí, nastane veľa problémov.

Záver

Myslime vždy na jednu vec, ktorá je dnes v kresťanstve bežná, i keď nepravdivá. Vyvarujme sa jej. Ak kresťania dostali dar spásy, a oni uverili, ale si tento dar majú udržať sami, sú na tom horšie ako predtým. Ak si dar spásy majú udržať svojimi skutkami – nikdy by neboli spasení! Falošná teológia učí, že kresťan dostal nové srdce, kde sa človek neprestajne zlepšuje až k dokonalosti. V praxi toto nie je pravda! Kresťan síce nejaké zmeny vo svojom živote pod vplyvom viery vykoná, no časom zistí, že staré hriechy sú tu znovu.

Preto sa kresťan musí neprestajne vracať k milosti a ku krížu. Neprestajne má chváliť Boha za Jeho spásu a nie hľadieť na seba a svoje výkony. Boh požaduje vieru, tam končí naša snaha.

Ak dokážeme rozlíšiť sady veršov, ktoré sa v novej zmluve vyskytujú, pochopíme plnú – ničím nepodmienenú milosť Boha, ktorý všetko vykonal za nás a od nás okrem viery nič nepožaduje. Potom uvidíme Boha Otca, ktorého voláme – Abba – Otecko. Potom uvidíme Otca, ktorý z lásky k nám obetoval svojho Syna, aby nám s Ním všetko daroval:

Ktorý to neušetril vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval!? Rim 8:31-32

Ak uvidíme takto Boha vo svetle lásky, začne prirodzene v nás samovoľne pracovať pokánie – zmena zmýšľania. Jeho láska sa začne rodiť v nás a my z tejto lásky začneme konať. Nie pod vplyvom nariadení a predpisov, lež pod silou Božej lásky, ktorá je v nás vyliata:

A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný. Rim 5:5

Amen…

Zdieľaj článok

Pridaj komentár