Menu Zavrieť

Zlyhanie náboženstva v príbehu Dávida s Goliášom a víťazstvo viery

Ak sa pozrieme do histórie cirkvi, najväčšími bojovníkmi boli tí, ktorí hlásali slobodne milosť a vieru. Pavol bol jedným z tých slobodných ľudí, ktorý nebol viazaný na žiaden cirkevný zbor a jeho pravidlá. On zbory zakladal a v týchto zboroch vznikali regule. Pavol bol voľný od regulí jednotlivých zborov. Aj keď poriadok v zbore musí byť, na druhej strane hrozí nebezpečenstvo ľudského snaženia a zásluh, ktoré zbor môže priviesť k viere Galaťanov, pridávajúc k evanjeliu ľudské snaženie.

Len málo ľudí si v písme všíma jednu zaujímavú stránku a to boj viery v Boha s náboženstvom. Pôvodne Boh vytvoril židovské náboženstvo, ktoré malo byť pevne spojené s vierou v Neho. Ale Izraeliti, ktorí toto náboženstvo dostali ako dar, ho od Boha oddelili. Kresťanská neskoršia cirkev urobila ešte razantnejší krok, keď ľudské učenie a zjavenia, dala nad Boha a Jeho sväté slovo. Takzvaná tradícia bola nielenže rovná slovu Boha, ona sa povýšila dokonca nad toto Slovo.

Dobre opovrhujete prikázaním Božím, aby ste zachovali svoje podanie. Mk 7:9

Písmo hovorí k človeku dvojakým spôsobom. Historicky a zároveň v podobenstve. Slovo podobenstvo sa dá preložiť aj ako – vedľajší príbeh, alebo vedľajší výklad. Ak čítame historické príbehy, Božia múdrosť nám ponúka aj vedľajšie výklady príbehov, či už ohľadom spásy, Ježiša na ktorého písmo ukazuje, alebo bojom ľudského snaženia získať si spásu – verzus – Božej milosti, spásu darovať. Dnes sa pozrime na príbeh Dávida a Goliáša inými očami. Skrze boj náboženstva a viery.

Dávid je mladíček, ktorý verí milým detinským spôsobom. Keď sa Boh pozrel do Izraela, uvidel tohto obyčajného chlapca, ktorý pásol svoje stádo, ako jednoducho veriaceho človiečika. My sa nazdávame, že veľkí teológovia a učenci, sú správnymi vykladačmi písiem. Preto im zverujeme teológiu a smer, ako nás majú vyučovať a formovať. Odkazujeme sa na zvučné mená, ako keby boli na jednej úrovni s písmom. Hovorievame – Augustín povedal, Luther napísal, Spurgeon takto kázal, MacArthur vyložil.

Ale Pán nás šokuje keď hovorí, že najväčšiu vieru majú ešte nevinné deti. Že my sami dokonca musíme mať vieru ako deti!

Veru, hovorím vám: Kto by neprijal kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde do neho. Lk 18:17

Dieťa sa drží ruky svojho otca, nevie kam ide, ale plne otcovi dôveruje. Dieťa nemá ešte srdce naplnené vierou sveta. Zacitujme si Ruského spisovateľa Dostojevského ktorý napísal šokujúcu vec:

„Povinná školská dochádzka je najlepší spôsob, ako zotročiť spoločnosť.“

Prečo si toto Dostojevsky myslel? Pretože nevinná viera dieťaťa, ktorá je ešte len v plienkach, ktorá je prázdna, začne byť formovaná školou, ktorá mu vtlačí do srdca ateistický model viery. Dieťa ide do školy v nevinnosti – čo sa týka viery – zo školy vychádza vyformované tvrdým ateistickým modelom viery postaveným proti Bohu.

Kalvinisti sa v tomto poriadne sekli keď sa nazdávajú, že viera je závislá od hriešnosti človeka (článok tu). Viera napriek hriešnosti sníva, verí v lepšie veci, túži po lepšom živote. Viera na rozdiel od hriechom zničeného tela a túžob vie, že svet by mal byť lepší, že by vo svete nemal byť hriech. Viera túži po novom – inom svete a mnohí ľudia o takom svete aj snívajú.

Viera dokáže milovať, obdivovať, užasnuto sa skláňať, dokáže sa pokoriť – len ju musíme správne nasmerovať, aby sa neklaňala tomu, čo ju nemôže spasiť.

Pán Ježiš takúto vieru – o ktorej mnoho ľudí sníva – skutočne aj ponúka. A to v novom kráľovstve, kde už nebude smrť, hriech, zloba, nespravodlivosť. Pán Ježiš prichádza naplniť vieru tým ľuďom, čo po nej čom túžia. Musia o nej však najprv počuť. Viera je z počutia…

A počul som mohutný hlas od trónu: Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi; prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi, zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bo lesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo. Zjv 21:3-4

Dávid je chlapec, ktorý bol formovaný vierou Izraela, vierou v pravého Boha. Nežije v meste, kde by našiel veľa spôsobov, ako na Boha zabudnúť, lež žije v prírode, kde pasie svoje stádočko. Počuje v každú sobotu slovo o Bohu, on nad ním celý týždeň premýšľa vo svojom srdci. Ľahne si navečer do trávy a pozoruje hviezdy, ktoré Boh stvoril. V srdci sa mu ozýva chvála a vďaka Stvoriteľovi keď Mu spieva žalm:

Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? Ž 8:4-5

Dávid je dieťaťom viery. Nechodí do školy, kde by ho formovali ateistickým modelom, evolúciou človeka a veľkým treskom. Jeho školou je pozorovanie prírody, pozorovanie oblohy, pozorovanie nádhery sveta v ktorej sa nachádza, z čoho obdivuje Stvoriteľa a jeho úchvatné diela:

Lebo ľuďom je zjavné, čo môžu vedieť o Bohu; veď sám Boh im to zjavil. Lebo čo je neviditeľné z Neho, Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel (z prírody a sveta okolo nás). Rim 1:19-20

Túto vieru mu Boh nevtlačil do srdca, ako by povedal Kalvinista, táto viera sa v ňom vyformovala, pretože veľmi dobre pozoroval v sobotné vyučovania na ústa tých, ktorí v synagóge prednášali:

Lýdia pozorne počúvala, čo Pavel hovoril. Sk 16:14ab

Mladíček Dávid sa pozdáva Bohu. Nie pre jeho hriechy, ktoré má rovnako ako iní ľudia – veď všetci sme hriešni – lež pre jeho detinskú a jednoduchú vieru. Je to chlapec podľa Jeho srdca. On ho vyvolí a pomaže skrze Samuela za kráľa v čase, kedy Dávid ani len netuší, čo to kraľovanie vôbec je.

A teraz poďme do príbehu, aby sme videli Dávida ako človeka viery. Na jednej strane je tu Goliáš, veľký mocný bojovník, ktorý je hrozný svojou veľkosťou. Ten predstavuje v podobenstve pohanskú vieru založenú na moci a sile. No nie inak je to aj s druhou stranou – náboženským Izraelom. Jemu sa Boh odhalil, chce ho viesť, ale Izrael sa spolieha viac na svoju silu, ako na moc Boha. Na tejto planine sa tak stretli dve náboženstvá, ktoré sú postavené na ľudskej viere.

Obe náboženstvá hľadia na svoje sily. Izrael je v takomto pohľade v nevýhode, pretože sa Goliášovi nemôže žiaden Izraelita postaviť čo do moci a veľkosti. Víťazstvo nad Goliášom je nemožné. Reprezentant takejto viery v samého seba, nie je nikto iný ako kráľ Saul – kráľ Izraela. On síce sám sebe stavia pomníky víťazstiev aký je mocný, no v podstate je bojazlivým a neschopným človekom. On ako reprezentant náboženstva ktoré verí vo svoje sily, nemá žiadnu moc zvíťaziť. Vykladači písiem nedokážu nájsť moment, kedy by Saul niekoho v boji zabil. Vždy sa skryl za svojich vojvodcov. Jediný moment kedy chcel človeka zabiť, bol prípad Dávida, po ktorom hodil kopiju.

Boj náboženstva so spásou sa odohráva neprestajne po celé stáročia po celom svete. Všetky náboženstvá dnes stoja na planine, kde stojí proti nim satan a jeho armáda. A tieto náboženstvá sú bezmocné. Majú svoje systémy ako satana poraziť, svoje stratégie, ale všetky tieto veci sú neúčinné. Aj napriek tomu veria, že satan porazený bude. Žiaľ, tieto náboženstvá víťazstvo nikdy nedosiahnu.

Goliáš kričí z celej sily takto:

Dnes som tupil izraelské šíky. Dajte mi muža, aby sme spolu zápasili. 1Sam 17:10

Aká je reakcia Saula, aká je reakcia náboženstva, ktoré je postavené na sebe? Je paralyzované, nedokáže bojovať, jedinou zbraňou je strach a možný útek!

Keď Saul a celý Izrael počul tieto slová Filištínca, zľakli sa a náramne sa báli. 1Sam 17:11

Poraziť satana, smrť a hriech, musí niekto iný. Poraziť Goliáša je zo strany Izraela nemožné. Musí prísť nejaká tretia strana, ktorá ho zvalí dolu. A tu prichádza na scénu Dávid, mladý ryšavý chlapec, v postate teeneger. Prichádza mimochodom, bol poslaný otcom, aby priniesol bratom na bojisko jedlo. Prichádza ako sluha svojich bratov. Ak v tomto príbehu v osobe Dávida vidíme predobraz Ježiša, opýtajme sa radšej samých seba, kde by sme Ježiša v písmach vidieť nemali? Veď On sám nám hovorí, že písma hovoria o Ňom:

Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne. Jn 5:39

Reakcia náboženstva je proti viere veľmi neprajná. Náboženstvo nenávidí vieru, vieru bez zásluh. Keď reformácia objavila spasenie len z viery, koncil v Tridente preklial každého, kto by učil toto učenie. Katolícke náboženstvo radšej preklialo Pavla a tým pádom slovo Boha len preto, lebo bolo odhalené ako nedostatočné a prázdne čo do obsahu spasenia.

Ako reaguje Saul na Dávida, keď si neskôr ľudia spievajú o ňom piesne? Hodí po ňom z ničoho nič kopiju!

Vtom Saul hodil kopiju a povedal si: Pribodnem Dávida ku stene. Ale Dávid sa mu dvakrát uhol. 1Sam 18:11

Saul je predstaviteľom náboženstva a Dávid predstaviteľom viery v Boha. Náboženstvo vieru nedokáže zabiť, ale skúša to ako sa len dá. Dnes sa protestantizmus vrátil ku katolicizmu, kde tiež pridáva k viere skutky. Pridávanie skutkov k viere je náboženstvo. Samotné skutky – je náboženstvo. Jedine viera v Boha plus nič zachraňuje.

Môžu sa dnes mnohí ľudia diviť, že náboženské kresťanstvo hádže kopije po pravom kresťanstve položenom len na Spasiteľnom Kristovom kríži? Náboženstvo má z viery strach. Viera je slobodná, slobodná len v Kristovi, neberie ohľady na skutky a nábožný život. Na takýto pohľad sa náboženstvo hnevá, ono chce slobodnú vieru chytiť a vtlačiť do pazúrov predpisov a zákonov.

Pozrime sa na pokrvného brata Dávida Elíába. On je tiež reprezentantom svojho náboženstva, ktoré je postavené samo na sebe. Nie je divu, že Boh vybral Dávida, ktorý nebol zaťažený náboženstvom, ale vierou v Neho. Elíáb počuje, ako sa Dávid vypytuje Izraelitov, čo dostane ten, kto Goliáša zabije. Elíáb sa okamžite nahnevá:

Keď však jeho najstarší brat Elíáb počul, ako sa zhovára s tými mužmi, nahneval sa na Dávida a povedal: Načo si sem prišiel? Na koho si nechal tých niekoľko oviec na púšti? Poznám tvoju pýchu i zlobu tvojho srdca. Nato si prišiel, aby si videl bitku! 1Sam 17:28

Boj náboženstva a viery je neúprosný. Viera je skromná, jednoduchá, láskavá, ale i priama ak sa týka Boha v ktorého verí. Viera si nezakladá na sebe, svojej sile, ale výhradne na Bohu. Nie je div, že Elíáb sa na Dávida hnevá, ale načo sa hnevá? Veď jeho náboženstvo nedokáže Izrael zachrániť! Práve v tom je skrytý ten hnev, že náboženstvo nezachráni človeka. Elíáb má ešte aj iný hnev na Dávida. Veď on je najstarší, mal mať popredné miesto v rodine. Ale on na vlastné oči videl, ako Samuel vylial olej na Dávidovu hlavu, čím ho pomazal za kráľa.

Ale už aj Dávid začína mať hnev. Viera, tak nevinná, sa pretavuje do svätého hnevu. Hnevu keď ide o Boha. Pán Ježiš mal takýto svätý hnev, keď vyháňal obchodníkov z domu svojho Otca. Dávid má podobný hnev keď počúva bezbožnosť a bezočivosť Goliáša. V Dávidovi to vrie keď sa pýta:

Veď kto je ten neobrezaný Filištínec, čo potupoval šíky živého Boha? 1Sam 17:26a

Kto je tento ateista, kto je tento politik, kto je táto nadácia, ktorá potupuje Boha? Čo je toto za speváka, ktorý spieva posmešky na Krista, tento herec, ktorý sa vysmieva z kríža? Náboženstvo miesto odsúdenia týchto ľudí a svätého hnevu má strach. Cirkvi sa dnes poklonkujú tým, ktorí majú Krista v nenávisti.

Ale čo viera? Dávid je našim vzorom keď sa pýta – kto je tento mocný a veľký človek v očiach sveta, ktorý potupuje Boha? Tento neobrezaný pohan?

Takto reaguje viera, náboženstvo má strach. Vari sa bál náš Pán židovskej veľrady alebo Piláta? Vari sa bál Rímskych politikov a židovského systému v ktorom žil? Ak išlo o Boha Otca, prichádzal Jeho svätý hnev, keď sa Pán postavil celému Sanhedrinu.

Dávid sa začína hnevať. Ide za samotným Saulom, že pôjde bojovať! On verí nielen že Boh je, že je Stvoriteľom sveta, ale že Boh je tak mocný, že mu tohto neobrezanca vydá do rúk. Dávid si je istý víťazstvom ktoré nebude jeho, ale Božie.

Saul najprv pochybuje o Dávidovi, ale čo mu záleží na živote jedného mladíka? Nech si len ide. Dáva mu výstroj a výzbroj. A tu sa pozastavme! Táto výstroj je jarmo, ktorým kresťanov oblieka náboženstvo do svojho chomúta.

Potom Saul obliekol Dávida do svojich šiat, dal mu na hlavu bronzovú prilbu a navliekol mu pancier. 1Sam 17:38

Náboženstvo ťa navlečie do nevoľnosti pohybu, do svojich systémov modlitieb, ružencov, pobožností, krížových ciest a veľkých ceremónií. Náboženstvo ťa oblečie do vlastných skutkov, vlastného posväcovania, vlastných výkladov biblie. Náboženstvo je tak falošné že ťa presvedčí o tom, že ak nebudeš mať jeho zbroj, nezvíťazíš.

Keď čítame výroky ľudí, ktorí tvrdia, že ruženec prináša víťazstvo, že čítanie písma ťa spasí, že modlitby obrátenia ťa znovuzrodí, musíme sa pozrieť na Dávida. Dávid mal jednoduchú vieru vo víťazstvo mimo svoje zásluhy a skutky, upevnenú len v Bohu.

Ľudské vynálezy, štíty, helmy, sú pekné iba pre oko nezaujatého diváka. Aby Dávid zvíťazil, musel sa týchto vecí paradoxne vzdať! Ak človek chce byť zachránený, celú váhu svojej viery musí obrátiť na Boha. Ak človek chce zvíťaziť, musí uveriť v dokončené dielo Ježiša Krista na kríži, kde On vzal naše hriechy, pre ktoré zomrel a na tretí deň vstal zmŕtvych. K tomuto dielu nič nemôže pridať a ak niečo nosí, čo by k tomuto dielu pridať chcel ešte z minulosti, má to odhodiť ako záťaž, ktorá ho oberá o víťazstvo:

Dávid si pripásal i meč na šaty a chcel pokročiť, ale nebol na to navyknutý, a tak povedal Saulovi: Nevládzem v tom chodiť, lebo nie som na to navyknutý. I zložil to Dávid zo seba. 1Sam 17:39

Dávid je prototypom veriaceho človeka! Nič k viere viac nepotrebuje, žiadne ľudské vynálezy a ochrany, ktoré nemajú žiadnu skutočnú moc zvíťaziť. Sú to pekné veci pre svet, blyštia sa vo svetle slnka, sú vyrobené z kvalitnej ocele, ale v pravde ide o odpadky.

Viera v Boha je pravá zbroj, viera v Boha je pravý meč. A tento nevyzretý mladík vie veci, ktoré neovládajú ani veľkí kazatelia, ktorí kážu rovnako ako Saul, aby si kresťan dal na seba ľudskú zbroj. (Nebavíme sa tu o zbroji duchovnej, ktorú spomína Pavol v liste Efezanom, ale zbroj skutkov, zásluh a posväcovania.)

Pozrime sa na vieru Dávida, s čím ide bojovať proti obrovi Goliášovi, ktorého Izraelské náboženstvo nedokázalo poraziť:

Nato Dávid odpovedal Filištíncovi: Ty prichádzaš ku mne s mečom, s kopijou a so štítom, ale ja idem k tebe v mene Hospodina mocností, Boha izraelských šíkov, ktorého ty si potupoval. 1Sam 17:45

Dávid hovorí – ja nepotrebujem meč a kopiju, ľudské skutky – ja mám pri sebe Boha mocností, ktorý bude bojovať za mňa a zvíťazím!

Ešte si môžeme všimnúť, že Dávid si berie 5 kameňov a to ste už istotne počuli, že Goliáš mal ešte štyroch bratov, ktorých v písme ľahko odhalíte. Dávid počítal s možnosťou, že by sa jeho bratia chceli pomstiť. Dávid nevyšiel proti Goliášovi ako náboženskému systému, ktorý stojí proti Bohu iba v jednom bode. On vyšiel s piatimi kameňmi, teda počítal s dalšími možnosťami útoku a bol pripravený poraziť všetky útoky!

Čo nám tento príbeh hovorí? Hovorí o troch stranách viery. Jedna je viera falošná, pohanská, ateistická, bezbožná. Táto viera je postavená na skutkoch človeka a jeho práci pre svoju spásu.

Druhá viera je kresťanská. Ale ani ona nemá moc spasiť človeka, ak sa postaví na nás, na našich zásluhách, na spasení zo svojho zbožného života.

Iba tretia viera zachraňuje. Tú vieru predstavuje Dávid. Je to dôvera len a len v Boha. Ak táto viera príde do styku s kresťankou náboženskou vierou, tá ju bude chcieť obliecť do brnenia skutkov. Ak sa nechá takto človek obliecť, prehrá zápas o spásu!

Ľudia hovorievajú, že čo je na tom zlého, keď človek síce verí, ale koná aj skutky pre svoju záchranu. Práve toto je na tom to zlé, že postaviť sa proti mocnému Goliášovi s ťažkým brnením, mečom a štítom, nás miesto víťazstva paralyzuje.

Ak by si bol Dávid nechal na sebe Saulovu zbroj, zápas by prehral. Tak aj ty milý kresťan. Ak sa chceš chváliť niečím iným ako Ježišom, prehrávaš svoj boj o večnosť. Musíš túto na oko peknú a mocnú zbroj skutkov a zásluh paradoxne zo seba zvliecť.

Nie je div, že Pavol učí spasenie bez skutkov, že učí spasenie len z milosti, len viery. Pavol má za úlohu z nás zbroj zásluh zvliecť. My prichádzame s nejakou mizernou zbrojou skutkov ku Kristovi, pretože nás náboženstvá naučili, aby sme konali skutky. My máme predstavu, že naša spása nie je čisto postavená len na viere, ale aj na mnohých zásluhách. Náboženský systém nám ponúkne podobne ako Saul, krajšiu a lepšiu výzbroj. Naučí nás správne sa modliť, správne klaňať, správne sa prekrižovať, správne vyznávať hriechy, správne čítať písmo, správne písmo vykladať.

Ale Pavol je iný ako Saul. On je tým učiteľom, ktorý z nás tieto nepotrebnosti dáva dolu, aby sme dokázali bojovať boj viery rovnako, ako tak konal Dávid.

Boh sa nekochá v sile človeka. Boh sa nekochá v sile náboženstva a jeho veľkosti. On nemá záľubu v ľuďoch, ktorí sa hrdia čo pre vieru dokázali.

(Boh) nemá záľubu v sile koňa, ani sa nekochá v lýtkach muža. Ž 147:10

On má záľubu v slabých, ktorí sa spoliehajú na neho:

Ale ja Tebe dôverujem, Hospodine. Hovorím: Ty si môj Boh! V Tvojej ruke sú moje časy, vytrhni ma z rúk mojich nepriateľov a naháňačov. Rozjasni tvár svoju nad svojím sluhom, zachráň ma svojou milosťou! Ž 31:15-17

Nech si z Dávida vezmeme v tejto veci príklad…

Amen…

Zdieľaj článok

Related Posts

Pridaj komentár