Menu Zavrieť

Dobrý Samaritán, kňaz a Levíta. Alebo Ježiš a organizované náboženstvá

Kto by nepoznal príbeh o dobrom samaritánovi? Aj svet si tento príbeh privlastnil. Vznikli rôzne nadácie a fondy, pod hlavičkou – samaritáni. O čom ale tento príbeh skutočne je? Ide o jedno z najkrajších Ježišových podobenstiev. Tento príbeh ukazuje na ničotnosť ľudských náboženských systémov a vlastných skutkov, ohľadom spasenia. Naopak – ukazuje na dobrého Samaritána – ktorý má moc zachrániť pocestného.

Kto boli Samaritáni? Boli to miešanci židov a pohanov. Pre židov, boli Samaritáni nečistí. Židia nimi opovrhovali, nestýkali sa s nimi, ani nerozprávali. Pán Ježiš v tomto príbehu šokujúco dáva do popredia takéhoto Samaritána a to nad židovských kňazov a Levítov. Pozrime sa na príbeh:

Istý človek išiel z Jeruzalema dolu do Jericha a upadol medzi lotrov, ktorí ho i vyzliekli i zranili a odišli zanechajúc ho polomŕtveho. Lk 10:30

Toto podobenstvo, ostatne ako iné podobenstvá, odhaľuje Božie srdce a múdrosť. Hovorí neosobne o istom zranenom človeku. Koho má pán Ježiš na mysli? Sme to my ľudia, my hriešne, ale i zúbožené ľudstvo. Ideme po našej ceste životom, ktorý by mal končiť v kráľovstve Božom. Na tejto ceste na nás číha množstvo nebezpečenstiev. Choroby, staroba, slabosti, nemohúcnosť. To ale nie sú tie najhoršie veci. Najhoršie na tom je skutočnosť, že naše vlastné srdce nás zvádza k hriechu, naša vlastná žiadostivosť, čím nám hrozí na tejto ceste smrť:

Ale každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadosť zachvacuje a zvádza. Jak 1:14

A ak hrešíme, zasluhujeme si smrť, pretože mzdou hriechu je smrť:

Hriech totiž, keď sa mu prikázaním dostala príležitosť, oklamal ma a tým ma usmrtil. Rim 7:11

Ležíme na ceste do nebeskej vlasti. Miesto toho, aby sme po nej kráčali, my polomŕtvi stonáme v prachu, s minimálnou možnosťou pohybu. Každý jeden pocestný končí rovnako – zbitý od lotrov (hriechov), ktoré nám prinášajú smrť. Nemáme nádej dôjsť ku koncu našej cesty. Môžeme sa skúsiť ešte plaziť, z posledných síl sa nejako posúvať kotúľaním, no i tak neprídeme do cieľa. Zostávame na ceste vyzlečení, zranení, polomŕtvi.

Toto je stav celého ľudstva. Toto je stav každého človeka. Nikto sa sám nedokáže dostať do nebeskej vlasti. Všetci zomierame na ceste k večnému životu. Nikto nemá dostatok vlastných síl, aby prišiel na koniec. Náš vlastný hriech nás paralyzuje a znehybňuje. Je nejaká nádej?

Ale čo to? Okolo nás ide nejaký človek. A za ním druhý. Máme nádej, skúsime sa jej chytiť. Dúfame v ich pomoc. Nevládzeme vykonať žiaden veľký pohyb, len ich očami prosíme, aby nás zachránili. Prvý z nich je kňaz a druhý Levíta. Ide o duchovné osoby, to je naša nádej. Ale čo to? Bez veľkého povšimnutia prechádzajú okolo – dokonca nás obchádzajú. My na nich začneme kričať, skôr ide len o nevládny chrapot ako krik, no nimi to nepohne. Odchádzajú spokojne ďalej.

Náhodou išiel touto cestou kňaz, a keď ho videl, obišiel ho. Podobne i levíta, keď prišiel na to miesto a videl ho, obišiel ho. Lk 10:31-32

Čo predstavujú títo dvaja duchovní? Náboženské systémy! Náboženské systémy stoja na skutkoch človeka a preto nikoho nedokážu spasiť. Buddhizmus, hinduizmus, judaizmus, moslimská viera, ale i ezoterika, okultizmus, reiki, šamanizmus atď.

No nielen tieto viery nedokážu človeka spasiť od večnej smrti. Rovnako tak aj náboženstvá s nálepkou kresťanské, nedokážu človeka zachrániť, akonáhle sa v nich objavujú skutky, ktoré sa pridávajú k viere. Sú tak na jednej línii s nekresťanskými vierami. Tu sa nejedná len o katolícku cirkev či pravoslávie, ale aj protestantizmus ako taký. Skúste nájsť v Československu zbor, ktorý by učil milosť bez skutkov? Sotva taký nájdete.

Aj keď vás budú učiť, že spása je bez skutkov postavená na viere, skutky od vás budú vyžadovať, ako dôkaz viery, ako súčasť posväcovania. Ide o farizejstvo v praxi, zabalené do milosti. Ale aká je výška skutkov, ktoré sú pre zbor prijateľné? Aké má byť posvätenie, v akej hranici, aby bolo únosné? Kde je nejaká norma týchto vecí, ktoré od vás zbory budú žiadať?

A ešte. Existuje množstvo hriechov skrytých, ktoré nosia farizeji v týchto zboroch krásne schované. Na verejnosti vyzerajú dobre. Ale vo vnútri sú ako tí, ktorých napomínal Ježiš:

Tak aj vy, zvonku síce zdáte sa ľuďom, že ste spravedliví, ale vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti. Mt 23:28

Kto môže povedať, že je lepší od druhého človeka? Kto môže povedať, že nehreší? Alebo sú hriechy ťažké a ľahké, ako to učí katolícka cirkev? Alebo platí to biblické, že stačí vykonať jeden hriech, čím sme prekročili všetky prikázania?

Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým. Jak 2:10

My ľudia máme tendenciu veľmi rýchlo prejsť od spasenia skrze vieru ku skutkom. Sme ako Galatský zbor, ktorý si začal pridávať k viere obriezku. Najhoršie na tom je to, že farizeji spravidla sedávajú medzi staršími zborov. Čím viac kresťan pre zbor koná, tým vyššie postavenie získa. A keď získa vysoké postavenie skrze svoje skutky, začne sám o skutkoch iných rozhodovať.

Všetko toto spadá pod náboženstvo. Náboženstvo kráča po tejto ceste kde leží polomŕtvy človek, ako čosi vznešeného. Náboženstvo má krásny obal, je oblečené do nádhery, s majstrovsky vyrobenými oltármi, so zlatými čašami – ale ak ide o spásu – obíde ťa ako niečo neschopné a slepé! Náboženskí ľudia ťa rovnako nedokážu priviesť ku Kristovi. Zasypú ťa predpismi, radami, skutkami – čo môžeš a čo nie. Sami väzia v systéme skutkov a teba budú chcieť do rovnakého kabáta navliecť. Písmo o tom hovorí svoje:

Blíži sa tento ľud svojimi ústami a svojimi rtami ma ctí, kým svoje srdce vzdialil odo mňa, a že ich bázeň, ktorou sa ma boja, je naučeným prikázaním ľudí. Iz 29:13

Ježiš ale neprišiel založiť náboženstvo. On prišiel preto, aby bolo umožnené človeku, zmieriť sa s Bohom. Z našej strany to nebolo možné, len zo strany Boha. Ježiš nenariadil náboženské predpisy a novú morálku, ale priniesol zmierenie:

Lebo sa zaľúbilo Otcovi, aby v ňom (Ježišovi) prebývala všetka plnosť, a aby skrze neho smieril všetko cieľom neho urobiac pokoj skrze krv jeho kríža, skrze neho, buď to, čo je na zemi, buď to, čo je v nebesiach… Kol 1:19-20

Náboženstvo aj keď hovorí o sebe, ako o čomsi nenahraditeľnom ku spáse, nemá žiadnu moc nikoho zachrániť. Nechá nás v otázke spásy pohodeného na ceste a radšej nás obíde. Ale tu prichádza po Levítovi a kňazovi niekto iný. Samaritán!

No, potom prišiel k nemu nejaký Samaritán, uberajúci sa cestou, a keď ho videl, milosrdenstvom bol hnutý. Lk 10:33

Týmto Samaritánom nie je nikto iný, iba ak Ježiš Kristus. On má moc človeka spasiť, on má moč človeka priviesť ako jediný na koniec cesty, ktorá ústi pri nebeskej bráne. No dobre si všimnime, že Pán sám seba v tomto podobenstve nazýva Samaritánom. Samaritáni ako sme hore spomínali, boli pre židov nečistí. Prečo Pán seba nazval Samaritánom – nečistým? Kvôli viacerým veciam:

  1. Aby pokoril židov, ktorým ukázal, že Samaritán je lepší ako oni. Toto židia nemali radi, keď im niekto ukázal iné národy, lepšie od nich.
  2. Pán Ježiš sa skutočne nečistým stal – nie zo seba – ale kvôli nám, keď vzal našu špinu, hriechy a previnenia na seba.
  3. Tretia vec je dosť obsiahla, tej sa budeme venovať inde. Pán Ježiš totiž nie je kňaz podľa Mojžišovho zákona. On nie je z kmeňa Lévi, ale z Júdu. Zveriť svoj život a spásu kňazovi, ktorý nie je Levíta, rovná sa zveriť svoju spásu bárs aj nečistému Samaritánovi.

Ďalší verš ukazuje na prácu nášho Pána, ktorý sa vložil do podobenstva ako Samaritán:

A pristúpil a poobväzoval jeho rany a polial olejom a vínom a vyložiac ho na svoje vlastné hovädo zaviedol ho do hostinca a postaral sa o neho. Lk 10:34

Židia tu mohli rozpoznať, že Pán hovorí o Mesiášovi. Takýto podobný text totiž čítali u Izaiáša:

Duch Pána Hospodina je na mne, pretože ma pomazal Hospodin, aby som zvestoval pokorným evanjelium; poslal ma obviazať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatým slobodu a väzňom otvorenie žalára. Iz 61:1

Lukášov text je značne symbolický. Lukáš hovorí o dvoch veciach – poliať olejom a vínom. Olej symbolizuje zrýchlenie hojenia. Olej sa používal pri liečbe poranení. Taktiež olej symbolizoval pomazanie Božím Duchom. Víno zase symbolizuje očistenie rany, čo nie je nič iné, ako očistná krv Baránka Božieho. Tieto dva symboly, ktoré tu náš Pán úmyselne použil, sú podstatou novej zmluvy. Svätý Duch nahrádza Pána Ježiša na zemi a privádza kresťanov k Otcovi. Kristova krv ich očisťuje od všetkých hriechov a vypláca ich smrteľný účet, pre ktorý mali naveky zahynúť. Pán miesto nás trpí, aby sme my mohli žiť:

Kým on (Ježiš) vzal na seba naše nemoci a niesol naše bolesti, a my sme sa domnievali o ňom, že je ranený a zbitý od Boha a strápený. Iz 53:4

Záver podobenstva hovorí toto:

A druhého dňa, keď odchádzal, vyňal dva denáre, dal hostinskému a povedal mu: Maj o neho starosť, a čo by si nad to viacej vynaložil, ja ti, keď pôjdem tadeto späť, zaplatím. Lk 10:35

Samaritán vyplatil za nás hostinskému mzdu. Ježiš za nás vyplatil všetky naše hriechy, keď vzal náš účet na drevo kríža a svojou krvou tento účet zničil, aby viac proti nám nežaloval. Ale to nie je všetko. Samaritán hostinskému povedal, že ak ten človek bude čokoľvek neskôr potrebovať, on sa tu zastaví a vyplatí výlohy. Tak aj náš Pán vypláca všetky naše výlohy, nielen tie minulé, ale aj budúce.

Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi v priestupkoch a neobriezke svojho tela, oživil spolu s Ním, keď nám odpustil všetky priestupky a dlžobný úpis, ktorý s predpismi (zákona) proti nám bol a nám prekážal, vymazal a odstránil, pribijúc ho na kríž. Kol 2:13-14

Bol dobrý Samaritán pán Ježiš, ktorý sa skryl do podobenstva? Zaiste. Čo nám musí napadnúť pri tom, keď toto podobenstvo čítame? Že zbitý človek na ceste, neurobil pre svoju záchranu vôbec nič! Ničím k svojej spáse neprispel. On bol v tomto príbehu absolútne nečinný! Nebol ešte mŕtvy, ale už ani živý. Nemal šancu sa zotaviť a prísť pred nebeskú bránu.

Celá réžia záchrany bola v rukách dobrého Samaritána. Celá spása je v réžii Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha. Čím by sme mali prispieť my k tejto záchrane?

Ľudia ju takto nechcú prijať ale hovoria, že keď už boli uzdravení, oni to tomu Samaritánovi splatia. Ale On nič od nich nechce. Nikde v príbehu nie je moment, že by bolo potrebné Samaritánovi splatiť jeho ochotu. On to robil dobrovoľne a z lásky.

Tak aj náš Pán Ježiš Kristus len zo svojej láskavosti, nás vzal zo zaprášenej cesty, kde sme krvácali a urobil všetko preto, aby sme boli zdraví, pripravení vstúpiť do Božieho kráľovstva. Nič zato nechce, nič nepožaduje, okrem jednej veci – našej viery. Uver mu drahý človeče, ktorý si tak ešte neurobil, že On vzal aj tvoje hriechy na drevo kríža, prelial svoju krv miesto teba, zomrel a na tretí deň vstal zmŕtvych, aby si ty mohol naveky s Ním žiť.

Ale keď sa zjavila dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva, (a to) kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého, ktorého vylial na nás hojne skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby, ospravedlnení Jeho milosťou, stali sme sa dedičmi podľa nádeje večného života. Tít 3:4-7

Amen…

Zdieľaj článok

Related Posts

Pridaj komentár