Samaritánka odsúdená ľuďmi. Odsúdená je aj Bohom?

Dnes sa pozrime na život jednej ženy – samaritánky – ktorá sa stretla s Ježišom. Nebudeme preberať tento príbeh do podrobností, iba sa zameriame na niektoré veci ohľadom milosti. Celý príbeh nájdeme v 4 kapitole Jánovho evanjelia.

Aká veľká je milosť Boha voči ľuďom? My sme hriešnici už narodením. My nehrešíme preto, že sme sa to kdesi naučili ale preto, lebo sa tak rodíme. Najzvláštnejšie je na tom to, ako sa myľne nazdávame, že sme lepší ako iní ľudia. Že máme nejaké prednosti, v niečom vynikáme, že žijeme usporiadané životy a to lepšie, ako iní ľudia s ktorými sa porovnávame.

Lebo zavrel Boh všetkých do neposlušnosti. Rim 11:32a

Ako sa my dnes pozeráme na ľahké ženy, ako kresťania? Ako sa pozeráme na politikov ktorí nám nesedia, na bankárov, celebrity ktoré propagujú v TV hriechy, na homosexuálov, bezdomovcov, opilcov, narkomanov? Neukazujeme na nich prstom vo svojom srdci, nekritizujeme ich na stretnutiach priateľov? Veď ide o dobrú tému – ohováranie. Keby sme žili v dedine, kde je prostitútka, ktorá má piateho muža, nevyhýbali by sme sa jej? Ale či sme lepší ľudia ako ona? Či nie je hriech našou prirodzenosťou a každodenným chlebom? Dávid o tom niečo vedel keď napísal:

Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať. Žalm 51,7

Skutočne sa nazdávame, že by sme mohli byť spasení zo svojho života? A pre nás kresťanov zvlášť – skutočne sa klameme, že svojimi biednymi skutkami a mizerným posväcovaním, sme lepší ako pohania? Že keď sme uverili v Krista, stali sme sa svätcami svojimi životmi? A koľkí z nás takto rozmýšľame, chválime sa do akého dobrého zboru chodíme, akú teológiu vyznávame, aké dlhé modlitby máme, aké skvelé stretávky organizujeme?! A tu hľa – žena – ktorá sa ťahá už s piatym mužom. Aké odporné. Hľadíme na ňu krivým pohľadom plným výčitiek, vraštíme obočie a svojim výzorom tváre jej dávame najavo, ako hlboko ňou opovrhujeme.

Keď čítame tento príbeh, toto sa tam deje, v tej samaritánskej dedine. Tá žena je úplne odsunutá zo spoločnosti. Ona vie že je zlá a hriešna a ani sa nesnaží zapadnúť do toho dokonalého kolektívu. Aj tak ju tam čakajú len výčitky, nadávky a odmietanie. Kto by sa chcel už len baviť s takouto verejnou hriešnicou? Ako to vieme?

Na blízkom východe bolo zvykom, že ženy chodili po vodu buď skoro ráno, alebo navečer pri západe slnka. Bolo to dané teplom. Spomeňme si na Rebeku, ktorá išla nabrať v podvečer vodu, spolu s ďalšími ženami – nie sama:

Podvečer, o tom čase, keď ženy vychádzali naberať vodu, nechal svoje ťavy oddychovať vonku pred mestom pri studni. Gn 24:11 A hľa, s džbánom na pleci prichádzala Rebeka. Gn 24:15a

Žiadna žena by sa nevybrala na pravé poludnie po vodu a už vôbec nie sama!

Ježiš, ustatý cestou, sadol si pri studni; a bolo asi poludnie. Tu prišla žena zo Samárie načrieť vody. 4:6-7

Tá žena nejde s inými ženami hneď ráno po vodu, ani navečer. Vyhýba sa im, pretože ich zlé jazyky ju neprestajne urážajú. Ide na poludnie, v najväčšom teple a sama. Aspoň má pokoj od ľudí, i keď slnko nepríjemne páli. A tu zrazu vidí pri studni človeka. Ba čo viac – podľa oblečenia vidí že je to žid. Židia sa so samaritánmi vôbec nebavia, hlboko nimi opovrhujú. Už vôbec sa nebavia osamote so ženami. Tá žena dostane strach, ale bude sa tváriť, že nikoho nevidí. Napokon žid ňou bude aj tak len opovrhovať a ona je na čosi také zvyknutá, život ju to naučil.

A tu sa stane niečo nečakaného. Tento žid si od nej pýta vodu a ukazuje na blízke spasenie. Ona je z toho šokovaná. Veď hovorí – ako je to možné, že ty žid, odo mňa žiadaš vodu? To je čosi nepredstaviteľné. Ona ešte nevie, kto tento žid je, že je to sám Kristus – Boh. Opovrhujú ňou vlastní a tento žid ju žiada o vodu. Jej vlastní by jej vodu šplechli do tváre, keby ich chcela obslúžiť. Toto sa jej musí snívať. Neznámy žid od nej žiada pomoc.

Tu vidíme rozdiel medzi človekom a Bohom. Ľudia túto ženu totálne odsúdili a zašľapli do zeme! Najviac ju pokorili náboženskí ľudia, ktorí radili iným ľuďom, aby sa jej vyhýbali.

Ja si pamätám na svoju rodnú dedinu kde som vyrastal, keď sa zmenil režim. Bývalí komunistickí funkcionári a policajti, sa odrazu ocitli v miestnom katolíckom kostole. Začali pravidelne chodiť na omše aj s rodinami. Necítili sa tam však príliš dobre, pretože domáci katolíci na nich vrhali nevraživé pohľady a šírili sa reči. Vraj donedávna ich sledovali, do kostola nechodili a teraz aha – akí sú z nich odrazu kresťania. Začali preto chodiť do okresného mesta.

V celej histórii kresťanstva najviac problémov narobili farizeji. To sú nábožní ľudia, ktorí konajú veľké skutky pred svetom a cirkvou. Na jednej strane ukazujú na svoju nábožnosť, na druhej strane určujú s kým sa baviť a s kým nie. Majú ostrý jazyk, ak sa im znepáčite, ľudia sa dozvedia od nich informácie, aby vás očiernili.

O čo horší sú takíto farizeji, ak dostali funkciu duchovnú, alebo pastorskú. Ak sa im znepáčite, alebo nesúhlasíte s ich výkladom písma – beda – celý zbor proti vám poštvú.

My ľudia, ktorí sme pred Bohom na tom rovnako, s nálepkou – vinní – sa odsudzujeme navzájom a myslíme si, akí sme dobrí ľudia. Beda, ak sa medzi nás votrie hriešnik. Dokonca sa oháňame Bohom, že sme Jeho hovorcami, keď vrháme hromy blesky na tých, ktorí sa nechcú podvoliť. Sme ako Jakub a Ján, ktorí chceli zničiť ľudí, pretože neprijali Ježiša. Toto je náš obraz:

Keď to videli učeníci Jakub a Ján, opýtali sa: Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich [ako urobil Eliáš]? Lk 9:54

Ale aj tá naša horlivosť a nábožnosť má svoje medze a zlyhania. Keď sa nám darí konať dobro, sme so sebou spokojní, ako pávy sa šponujeme a pohŕdavo hľadíme okolo seba. Ale ak padáme do hriechov, chodíme zachmúrení a bedákame, že nás Boh nemiluje, že sa určite na nás hnevá, že odvrátil od nás svoju milostivú tvár. To vyviera z naše nevery a nepoznania Boha. Boh dal podmienky spasenia bez našich zásluh a každý kto uverí v Krista a jeho kríž, je spasený bez ohľadu na jeho život.

Odstúpme radšej od seba a svojho chybného uvažovania a zahľaďme sa na Pána. On nešiel pri túto studňu náhodne. Všimnime si čo písmo hovorí:

Musel však ísť cez Samáriu. Jn 4:4

Boh musel ísť cez Samáriu! MUSEL! Vidíme ten opačný prístup k hriešnikovi ako máme my? Nie táto samaritánka hľadala Pána, nie ona hľadala spásu, ale sám Boh hľadal ju! On ju MUSEL nájsť, on sa MUSEL s ňou stretnúť. Tam pri studni jej zjavil kým je a ona v neho uverila až tak, že bežala do dediny, kde ňou všetci opovrhovali a kričala na ľudí, že stretla Mesiáša, že nech sa aj oni idú presvedčiť o ňom, lebo jej videl až do srdca.

Nie ona hľadala Boha, ale Boh hľadal ju. Nie ty alebo ja sme hľadali milostivého Spasiteľa, ale Spasiteľ hľadal nás. On to robí tak podnes, že hľadá tých, ktorí mali zahynúť.

Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo. Lk 19:10

Prečo si kresťania dnes myslia, že keď tvrdo kážu, ostro napomínajú, nekompromisne sa chovajú voči zjavným hriešnikom, že tým robia službu Bohu? Myľne sa totiž nazdávajú sa, že Boh by hovoril a konal presne to isté, čo konajú a robia oni. Ale my tu vidíme úplne inú pôsobnosť Boha, ako sme si ho vykreslili z našich ľudských teológií. On prichádza zvlášť ku tým, ktorí sú najviac zaťažení hriechom, zaťažení potupou a hanbou sveta. Ježiš prichádza k najviac skúšaným a beznádejným prípadom. V tom je moc Jeho slova keď hovorí:

Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov. Mt 9:12-13

Ako sme na tom my sami? Nepáči sa nám takáto milosť, hľadáme nejaké farizejstvo a opozíciu?

Alebo mnohí z vás ste na tej druhej strane – opovrhnutí, odsunutí, zbedačení, ľudia sa vám vyhýbajú?

Máte aj vy za sebou minulosť, ktorú pred svetom tajíte, alebo je odtajená a svet vami opovrhuje? Cítite sa sami, opustení a zranení? Ježiš práve vás hľadá!

Pozrite sa na svoje zbory, na svojich pastorov, duchovných, kresťanov okolo seba. Pozrite sa na kazateľov, teológov, mnohé webové a internetové stránky – koľko odsúdenia tam nájdete? Koľko farizejstva a pýchy je v kresťanskom svete? A koľkí z nás dáme like článku, ktorý odsudzuje viditeľných hriešnikov? Pritom si myslíme, že konáme tak v mene Boha, že On by konal rovnako na našom mieste. Zabúdame, že Jeho cesty sú iné ako tie naše:

Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov – Iz 55:8

Prečo náš Pán hovorí, aby sme nesúdili? Či nemáme súdiť hriech vo svete? Či nás k tomu nevedie samotné Božie slovo? Veď duch Svätý prišiel nato, aby usvedčoval ľudí z hriechu vo svete:

A keď príde (tešiteľ), poučí svet: o hriechu a o spravodlivosti a o súde; o hriechu, že neveria vo mňa; o spravodlivosti, že idem k Otcovi a viac ma neuvidíte; a o súde, že knieža tohto sveta je už odsúdené. Jn 16:8-11

Ale všimnime si, čo sa tým skutočne myslí, že svet usvedčí o hriechu – o hriechu, že neveria vo mňa (Ježiša)!

My nemáme usvedčovať ľudí z hriechu preto, aby sme ich pokorili, aby sme sa robili lepšími ako oni, aby sme sa ukázali že sme svätejší ľudia. My máme svedčiť o hriechu odmietnutia a nevery v Krista! Nikto nebude spasený zato, že prežil život bez hriechu – pretože taký človek sa nenarodil (vyjmúc Pána Ježiša). Spasený bude človek preto, lebo uveril v Krista. A v tom je hriech, že ľudia odmietli v Kristovi spásu. Toto odmietnutie ľudí stavia do pozície zavrhnutia a nie ich skutky. V skutkoch sme s všetci na jednej lodi.

Najlepšie to vystihol citát istého kazateľa ktorý povedal:

Zákon odsúdi aj tých najlepších ľudí akí kedy žili – naopak milosť zachráni aj tých najhorších zloduchov.

Boh sa nemení, je stále ten istý ako včera, dnes aj zajtra. Ak zachránil najväčších hriešnikov na svete, aká bariéra stojí medzi tebou a Bohom? Bariéra je zrúcaná, pretože tam stojí Spasiteľ – Ježiš, ako prostredník a zmierca medzi tebou a Pánom. On je s tebou, je tvojou pomocou a hradom v čase súženia a ťažkostí.

Boh nám je útočiskom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. Ž 46:2

On pozná naše kríže a námahy, pretože tu s nami žil. Vie aké je to byť človekom, ktorý sa rýchlo unaví, pociťuje hlad, smäd chorobu, slabosť. On nás neopúšťa, vždy s nami kráča. My padáme v hriechoch, v zlých rozhodnutiach, vo svojej zlobe a pýche, ale On odbáča zo svojej cesty, pretože MUSÍ ísť za nami, aby sa s nami stretol. My sa sami odsudzujeme kvôli hriechom ktoré sme vykonali, ale Boh sa teší na stretnutie. My sa mu snažíme o hriechu nehovoriť, On nám ho s láskou pripomenie a dáva nám vodu večného života.

Voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu. Jn 4:14a

Toto je náš Pán – poznáš Ho?

Ježiš mu riekol: Taký dlhý čas som s vami, a nepoznal si ma, Filip? Kto mňa videl, videl Otca. Akože môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca? Jn 14:9

Amen…

Be the first to comment

Leave a Reply