Och, to nešťastné pokánie

Ľudia neustále premýšľajú v cirkevných vzorcoch. Ako ľudia z druhej ruky, ako keď sme sa všetci učili takzvané overené ,,pravdy” v škole a dnes ich iba opakujeme ako papagáje bez vlastného premýšľania. Toto robíme aj s pokáním. Cirkvi a zbory nám celé stáročia otĺkali o hlavu, že pokánie je ľútosť, odvrátenie sa od hriechov, akési pokorné kľačanie v kúte, so slzami v očiach. Ale toto pokánie nie je! Toto je špatný model, ktorý vytvorili ľudia a vsunuli ho do cirkvi.

Istý Anglický prekladateľ biblie napísal: Grécke slovo metanoia, čo znamená pokánie, sa nikdy nemalo prekladať, pretože Angličtina nemá žiaden ekvivalent tohto slova. Je pre ňu neznáme. Pokánie je zmena zmýšľania, zmena názoru. Pozrime sa čo hovorí Ježiš?

Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú meniť svoj názor. Lk 15:7

Tento verš ľudia chápu v merítkach cirkvi, čo im už v dávnoveku nahovorila. Ale pozrime sa pozorne čo v tom verši je. Vymeňme slovo – pokánie – za slovo – zmena zmýšľania, alebo zmena názoru:

Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú meniť svoj názor. Lk 15:7

Vidíme ten radikálny rozdiel? My radi hovoríme – ok, áno, pokánie je zmena zmýšľania, ale až keď to takto neuvidíme vo verši, prakticky to nami nehne. Stále si myslíme, že pokánie je naše kajanie sa. Takže ešte raz:

Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý zmenil zmýšľanie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie. Lk 15:7

Prečo tých 99 hriešnikov je na tom zle a len ten jeden je na tom dobre? Pretože tých 99 hriešnikov si o sebe myslí, že sú spravodliví! Hovoria si – chodím do kostola, chodím do zboru, modlím sa predpísané modlitby. Samozrejme hreším, ale hneď sa spovedám Bohu, alebo kňazovi. Snažím sa žiť dobrým životom, som milý k ľuďom, susedia ma majú radi, aj kolegovia v práci. Je tento človek na ceste záchrany? Vôbec nie! Jeho zmýšľanie je zamerané na seba a nie na Boha. Keď sa bude kajať, plakať nad svojimi hriechmi, snažiť sa ešte viac posväcovať, chodiť každý deň do kostola – bude na ceste spásy? Nie! Radikálne nie! Prečo?

Kde je teda chvastanie? Je vylúčené! Akým zákonom? Zákonom skutkov? Nie, naopak, zákonom viery. Rim 3:27

Čo teda ten človek musí urobiť, aby bol spasený? Činiť pokánie – zmeniť zmýšľanie. Odísť od seba a svojich prekliatych skutkov a vydať sa na milosť Boha!

Tu sa musíme zastaviť a pozrieť na väčšinové kresťanstvo sveta. Ľudia sú pritiahnutí ku Kristovi a oni o sebe tvrdia, že sú spasení, že sú obrátení. Jednoducho prestali Bohu a Ježišovi odporovať. Keď mu neodporujú tak si myslia, že sú spasení. Dajú sa pokrstiť, začnú chodiť do zboru, kde ich vyformujú na kvalitného farizeja, ktorý musí konať mnohé dobré skutky, aby bol napokon spasený. Väčšina ľudí nie je obrátených!!! Vyzerajú ako obrátení, ale nie sú! Ich skutočné obrátenie nastáva vtedy, ak sa na 100% prestanú spoliehať na seba a svoj život a na 100% sa budú spoliehať na Krista a Jeho kríž. Tí ľudia chodia okolo kresťanstva, chodia okolo viery, napodobňujú jeden druhého, ako sa modliť, čo čítať, kam chodiť – ale ich život stojí na skutkoch, na spáse skrze seba. Potrebujú činiť pokánie, inak v takomto stave zahynú.

Prečo Pán Ježiš ukazuje na farizeja a publikána? Pretože publikán pochopil Božiu milosť a už viac nechcel spásu skrze seba. Naopak farizej konal veľké skutky, ktorými sa vo svojom srdci chválil a ospravedlňoval. Ale ľudia aj v tomto príbehu pozerajú na povrchné veci, pozerajú na skutky. Zase pozerajú na skutky toho PUBLIKÁNA a vykladajú to z tohto zorného uhla! Je vôbec toto možné? Ľudia neustále hľadia na to, kto čo koná a robí, ako pracuje! Tento príbeh ale nie je o tom, v akej póze publikán bol, či hľadel do zeme, alebo či kľačal na krvavých kolenách. Tu ide o to, že publikán pochopil Božiu milosť a spásu len skrze Boha bez svojej práce, kdežto farizej sa pozeral na seba.

Pokánie a skutky

Ak sa pokánie spája zo skutkami, ide o presne tento istý model. Pokánie z hriechov alebo z hriechu nie je len uznanie že som zhrešil, padnem na zem a snažím sa vydolovať slzu. Je to o pokání z tohto hriechu – teda o zmene zmýšľania ohľadom daného hriechu. Je to teda o premýšľaní nad daným hriechom asi takto – aký má dopad na mňa, aký na okolie, priateľov, rodinu. Aký to má dopad na Boha, ktorý hriech neznesie vo svojej blízkosti. Je to o premýšľaní nad veršami v biblii, kde sa daný hriech objavuje a ukazuje problémy s ním spájané.

Boh je darcom pokánia

Pozrime sa na tento verš:

Protivníkov nech krotko karhá, či by im Boh nedaroval pokánie, aby poznali pravdu a vymanili sa z diablovho osídla, ktorým boli zotročení plniť jeho vôľu. 2Tim 2:25-26

Boh je pôvodcom pokánia, je jeho prvotným zdrojom. Naše úsilie je až druhotné. Podmienka ku spáse, aby ľudia činili pokánie je nezmyselná. Prirodzený človek nechápe veci Božieho Ducha, ako píše Pavol, ako by mohli mŕtvi ľudia zmeniť zmýšľanie na Boha? Duchovné veci sú im bláznovstvom, viera im je na smiech a posmech. Ale Boh pôsobí v ľuďoch a daruje im pokánie – zmenu zmýšľania. Až potom samotní ľudia súhlasia s touto premenou mysle a utvrdia len to, čo Boh do nich vložil. Teda ani tu si nemôže človek robiť zásluhy a povedať – ja som činil pokánie, ja som zdrojom svojej spásy.

Všimnime si slov Ježiša čo hovorí v tomto príbehu:

Alebo myslíte si, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete. Lk 13:4-5

Pán Ježiš tu absolútne vylučuje skutky. Predstavme si, že v meste Siloe býva 100 ľudí. 18 ľudí zabije veža, 82 ľudí zostane na žive. Tých 82 ľudí sa bude hrdiť tým, že preto sa to stalo osemnástim, pretože asi mali nejaké veľké hriechy. Ježiš takéto zmýšľanie zavrhuje. On hovorí, že všetkých 100 ľudí bolo rovnako hriešnych! Na tých osemnástich prišiel Boží súd, naplnil sa pohár trpezlivosti, na zvyšných 82 ľudí je uvalená dočasná milosť. Tých 18 ľudí im má byť výstrahou. Akou? Ak sa nebudete kajať, všetci rovnako zahynete. Z čoho kajať? 82 ľudí si myslelo, že sú dobrí a spravodliví. A práve v tomto je kameň úrazu ich nesprávneho zmýšľania! Veď čo hovorí Ježiš?

Ježiš mu odpovedal: Čo ma voláš dobrým? Nikto nie je dobrý, len jeden, Boh. Lk 18:19

Nikto nie je dobrý, len Boh. Aby to človek pochopil a prijal, musí činiť pokánie zo svojho nesprávneho pohľadu, musí uznať, že je špatný hriešnik. Prečo písmo hovorí, aby všetci ľudia činili pokánie? Nielen preto, lebo zahynú vo svojich hriechoch ak sa neobrátia k Ježišovmu kríži, ale písmo predchádza tento posledný pád. Ľudia aby uverili, musia uznať že sú hriešni. Ak nevedia že sú hriešni, nemajú nádej na spásu, pretože samých seba budú pasovať za zdroj spásy. Preto musia činiť pokánie – teda zmeniť zmýšľanie! Od seba musia odísť k Bohu. Od svojej záchrany k Božej záchrane. Od svojej samo-spravodlivosti, ku Kristovej spravodlivosti! Toto je zmena zmýšľania – pokánie!

A čo náboženstvo? Náboženstvá sú o skutkoch a práci človeka na svojej spáse. Prečo katolíci a mnohí protestanti potrebujú pokánie? Pretože oni sa nazdávajú, že ich náboženstvo spasí, že ich spasia dobré skutky a svoja práca. Ale toto je absolútne nesprávny pohľad, toto je hotové prekliatie, ak takto človek zmýšľa. Keď takto ktosi zmýšľa, čo mu pomôže? Vyznať sa z hriechov, konať viac práce pre Boha? Vôbec nie! Taký človek potrebuje zmeniť zmýšľanie – nemôžem sa sám spasiť, potrebujem Krista a len Krista – a zmenou zmýšľania prichádzajú tie ostatné veci prirodzene.

Pozrime sa na ďalší verš. Ján Krstiteľ hovorí:

Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu? Vydávajte teda ovocie hodné pokánia. A nemyslite, že si môžete povedať: Veď máme otca Abraháma! Lebo hovorím vám, že Boh z týchto kameňov môže vzbudiť deti Abrahámovi. Mt 3:7-9

Farizeji a saduceji si mysleli, že im stačí byť židom podľa tela. Keď sa narodili ako židia, potomkovia Abraháma, toto je ich spása a záchrana. Ale Ján Krstiteľ im ukazuje zmenu zmýšľania – pokánie, že toto nie je podmienkou spásy. Veď Boh aj z kameňa si môže vytvoriť svoje deti, on je zvrchovaný. Aká je teda podmienka spásy? Uveriť, že celá záchrana stojí na Bohu! Nie na tom kým som, nie na tom čo robím, nie na tom do akej cirkvi alebo zboru chodím – ale na Bohu. Preto mali zmeniť zmýšľanie, mali vlastne zmeniť celé svoje náboženstvo. A s tým prichádza aj skutočné ovocie. Pretože ovocie Ducha môže prísť len vtedy, ak je človek totálne na Bohu závislý.

Ak človek hľadí na seba a svoju prácu, potom Boh v ňom nemôže konať svoje dielo. Prečo sa najlepšie Bohu koná v novo obrátených ľuďoch, ktorí boli vyvedení z tmy na svetlo? Pretože sa poddávajú v začiatkoch v pokore pred Bohom. Ale akonáhle začnú prijímať jedovatý nápoj svojich zborov, ktoré učia skutky a dokazovania viery zo skutkov, premenia sa na farizejov a Boh cez nich prestane konať. Všetko si pripíšu na svoj vrub, na svoje zásluhy, ale bez Boha. Vykonajú veľké skutky, budú mať krásne kázne, predajú množstvá kníh a CD nosičov, ale ich život bude bez Boha. Boh iba ako vedľajší produkt.

Čo hovorí list Hebrejom?

Preto nechajme teraz začiatočnícke učenie o Kristovi a povznesme sa k dospelosti. Neklaďme zase znova základy, hovoriac o pokání z mŕtvych skutkov, o viere v Boha, učení o krstoch, o kladení rúk, o zmŕtvychvstaní a o večnom súde. Hebr 6:1-2

Mŕtve náboženské skutky. Mŕtve rituály, mŕtve modlitby, mŕtva viera. Tento verš hovorí o ľuďoch, ktorí sú náboženskí. Ak chcú byť spasení, musia konať pokánie zo svojho náboženstva ktoré je ľudským učením a spoľahnúť sa na Boha. Pozrime sa ako ten verš pokračuje o týchto náboženských ľuďoch:

Lebo nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého a okúsili utešenú reč Božiu i silu budúceho veku, a potom predsa odpadli – aby tí boli znova privedení k pokániu, keď na svoju škodu znova križujú Syna Božieho a vystavujú Ho posmechu. Hebr 6:4-6

Farizeji chápu tento verš tak, že sa tu hovorí o odpadnutí od viery, do ktorej je nemožné sa už viac vrátiť. Ale tieto verše o tom nehovoria. Oni hovoria v celom kontexte o nábožnosti, o ľudskej nábožnosti, kde je dôraz kladený na človeka a nie na spásu v Kristovi. Preto tento list začína túto sadu slovami – zanechajte týchto malicherností! Tie nevedú ku spáse, ale k záhube! A práve preto je nemožné, aby niekto kto nikdy nemal vieru, i keď vieru videl všade okolo seba keď bol medzi kresťanmi, sa navrátil k viere potom, čo vo svojom myslení si povedal – Ježiš Kristus nemohol ako jediný človek vziať všetky hriechy sveta – jednoducho tomu neverím. Toto je negatívne pokánie, opačné. Je to zmena zmýšľania ďaleko od Krista. Koľko svedectiev nájdete po celom svete, ktoré hovoria o tom, ako sa presvedčili, že kresťanstvo je falošná cesta k Bohu.

Kto sú ale tí, ktorí okúsili Božie dary? Sú to takí ľudia, ktorí nikdy neprežili obrátenie v tom zmysle, že sa spoľahli len a len na Krista. Ak človek neverí v Krista ako jedinú možnosť svojej spásy bez svojich skutkov, jeho viera je len prázdne náboženstvo. Hrozí mu tak, že ak odpadne od tohto náboženstva, nikdy sa už k nemu nevráti. To neznamená, že v momente keď do svojho náboženstva chodí, je spasený. Úplným odpadnutím si totálne zatvrdí srdce už len keď započuje slovo – Ježiš!

Pokánie je potrebné konať hlavne z hriechu seba-spásy! Koľko ľudí dnes verí v Krista plus svoje skutky?! Musia činiť z toho pokánie, musia uveriť len v Krista bez seba. Toto je podstata a jadro pokánia! Či už pohania musia prijať Krista, tak aj väčšina kresťanstva Ho musí prijať bez podmienky a nároku na seba. Seba sa zbaviť ohľadom spásy a uveriť len Kristovi a jeho krížu.

Je potrebné z hlavy vymazať tie ošúchané frázy, že pokánie je pád na zem, plač, ľútosť, prísaha že už viac nebudem konať čo som vykonal. Toto je typické zmýšľanie človeka, ktoré to má nalinajkované kresťanskou teológiou. A práve z toho musí človek činiť pokánie, zmeniť svoje zmýšľanie o 180 stupňov a myslieť naopak.

Keď sa opýtate katolíka, čo je to pokánie, čo vám odpovie? Je to uznanie si hriechov, keď mnohé hriechy objavil skrze spovedné zrkadlo. Potom má nasledovať ľútosť nad nimi, potom spoveď pre kňazom, rozhrešenie a napokon zaplatenie pokuty, ktorú mu kňaz ustanovil.

Toto je však len mŕtve náboženstvo a takýto pohľad na pokánie je scestný! Že takto nesprávne chápané pokánie je potrebné zmeniť vo svojej mysli. Ten katolík totiž všetko mechanicky urobí správne podľa učenia svojej cirkvi. Správne určí hriech ktorý spáchal, snaží sám seba presvedčiť, že sa tohto hriechu už viac nedopustí, i keď o dva týždne bude s tým istým hriechom naspäť.

Pokánie z hriechov je hlboké zamyslenie a rozjímanie nad konkrétnym hriechom a jeho dopad. To je pravé pokánie. Zároveň pokánie znamená, odvrátiť sa od seba a svojej vlastnej sily sa spasiť. Dokonca od svojej sily sa posväcovať, ale všetko nechať na Boha. Veď písmo hovorí – bezo mňa nič nezmôžete.

Amen…