Menu Zavrieť

A zjavné sú skutky tela že tí ktorí robia také veci, nebudú dediť Božieho kráľovstva. Gal 5:19-21

Pavol varoval Galaťanov pred iným evanjeliom. Keď miesto viery v Krista, len viery v Krista bez skutkov, pridávajú niečo svoje, niečo ľudské. Spasenie je len o Kristovi a jeho práci. No náhle pretočíme list a Pavol akoby zabil predošlé evanjelium spoľahnutia sa len na Boha, keď napísal toto:

A zjavné sú skutky tela, ktoré sú: cudzoložstvo, smilstvo, nečistota a nestudatosť, modloslužba, čarodejstvo, nepriateľstvá, zvady, žiarlenia, hnevy, dráždenia, rôznice, sekty, závisť, vraždy, opilstvá, hodovania a tomu podobné, čo vám predpovedám, ako som už aj prv povedal, že tí ktorí robia také veci, nebudú dediť Božieho kráľovstva. Gal 5:19-21

Na jednej strane je človek spasený len z viery, bez akýchkoľvek skutkov. Na druhej strane je tu súhrn skutkov, ktoré sú každému človeku blízke. Ak ich niekto koná, nebude dedičom nebeského kráľovstva.

Tu majú ľudia tendenciu odísť od evanjelia Ježiša Krista ku skutkom. Ak zistia, že sú žiarliví, alebo že sa im páčia ženy, alebo sa z ničoho nič dokážu nekontrolovane naštvať – nebudú dedičmi kráľovstva Božieho. Evanjelium je náhle zabudnuté, prekryté skutkami.

Aby ľudia tieto verše vtesnali do nejakej teológie, začali učiť, že je nutné aby tieto skutky človek nekonal, pretože ak ich koná, nemá správnu vieru. Teda viera je podľa nich, podmienená skutkami. Aké máš skutky, takú máš vieru.

Aj keď neobhajujeme hriech a hrešenie, predsa na tejto teológii ktorá dnes zaplavila celý svet, je niekoľko nedostatkov. Prvá chyba je tá, že sme okamžite úplne mimo evanjelium a Kristov kríž. Všetka váha našej spásy, sa preniesla z Krista na nás. Buď Ježiš plne zaplatil za nás svojou drahou krvou, alebo táto krv nestačila a my sa musíme snažiť, aby sme získali nebo.

Najprv si pozrime v detailoch čo je to hriech a potom si vysvetlíme v závere, čo Pavol kresťanom týmito a podobnými veršami zvestoval. Čo znamená praktizovať konkrétny hriech? Možno ste nikdy nikoho nezabili, ale Ježiš pozerá do srdca, kde vidí hnev. Tento hnev označuje za vraždu:

Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ; kto by však zabil, prepadne súdu. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! – prepadne ohnivému peklu. Mt 5:21-22

Koľkokrát sa človek počas mesiaca nahnevá? Desať, dvadsať, sto, tisíc krát? Premávka v meste. Vodič pred nami sa hrá s mobilom, je prvý v križovatke a skočila mu zelená. Zatrúbime a nesnažíme sa hnevať. Ide to, žiaden problém. Ale hneď za križovatkou nám vletí do cesty iné auto, ktoré sa preradilo z vedľajšieho prúdu, keď nás doslova vytlačilo a my sme museli dupnúť na brzdy. Samozrejme bez smerovky. Miesto vďaky – z okna vystrčený prostredník. A je to tu. Príde hnev – minimálne v srdci. Budeme podráždení, počas tejto cesty ešte stretneme niekoľko indivíduí, ktorí jazdia buď ako pretekári F1, alebo sa motajú tridsiatkou. Koľkokrát sa nahneváme len v krátkej hodine na ceste?

Pán Ježiš nehodnotí konečný výsledok hnevu, ktorým je vražda – On hodnotí už prvotnú myšlienku hnevu, ktorá sa rovná vražde.

Pavol na konci svojho veršu smerovaného Galaťanom napísal: že tí ktorí robia také veci (aj spomínaný hnev hore), nebudú dediť Božieho kráľovstva.

Je jasné, že Pavol nehovorí o jednom pošmyknutí sa v hriechu. Pavol píše, že keď ľudia robia tieto veci, alebo – robievajú tieto veci – nebudú dedičmi. Otázka je postavená takto: koľkokrát sa musím nahnevať, aby som bol označený za toho, kto v sebe chová hnev?

A čo závisť. Úspech človeka ktorého nemusíme, povýšenie v práci niekoho iného, zistenie, že kolega ktorý koná tú istú prácu ako vy, má vyšší plat. Ak sa niekto chváli dovolenkou, ako si kúpil opäť nové auto, koľko z ľudí rado počúva takéto reči? Prečo? Pretože v nich vzniká závisť. A tak zase otázka. Koľko krát môže človek závidieť, aby bol považovaný za praktizujúceho závistlivca?

Koľkí z vás nezávidia, nemajú nikdy hnev, nepozrú sa na peknú ženu alebo ženy na svalnatého muža? Už tu nastáva v myšlienke smilstvo alebo aj cudzoložstvo. Koľkokrát sa môžete pozrieť na peknú ženu v lodičkách a minisukni, keď to je počiatok smilstva?!

Dostal som email, kde nejaký pomýlený letničný vyznávač tvrdil, že on nehreší, lebo má nové telo. Je jediným človekom na svete s novým telom, pretože nové telá dostaneme až na konci. Teraz máme telo, ktoré nie je vykúpené. Ono bojuje proti Duchu a Duch proti nemu. Neustále v nás prebieha konflikt a boj. Tento človek si neuvedomil, že hriech začína už v myšlienke, nie v dokonaní myšlienky. Tak nás to Pán Ježiš naučil. On predsa hovorí:

Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! Ale ja vám hovorím: Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci. Mt 5:27-28

Pozriete na peknú ženu a zahorí vo vašom srdci čo? Hriech! Ale ako sme spasení? Skrze kríž.

Známy kazateľ MacArthur napísal knihu – viera ktorá koná. Podľa neho skutočná viera je taká, ktorá obsahuje mnohé skutky, a hlavne – človek nemá mať také skutky, ktoré Pavol hore opísal.

Ak by sa Boh pozrel do srdca srdca MacArthura, koľkokrát sa za jeden rok nahneval? Sto krát, tisíc krát? Môžte si byť istí, že to bolo ďaleko, ďaleko viac. Ak by sa nahneval ,,iba” sto krát – nie je to neustále opakovanie toho istého hriechu? Ak to tak je, bude MacArthur spasený, keď mu Pavol jasne hovorí, že ak sa hnevá, nebude dediť nebeské kráľovstvo?

Koľkokrát sa teda človek môže za rok nahnevať, aby nekonal neustále ten istý hriech dokola?

A čo nezhody – v našom preklade pomenované ako – rôznice? Koľkokrát sa MacArthur, za jeden rok nezhodol v zbore, s nejakým človekom, v teológii, doma v rodine s deťmi, s manželkou, so staršími zboru, s iným kazateľom, v TV debate? Sto krát? Asi malé číslo, ale budiž. Ak je tomu tak, bude to stačiť na nebo? Čo ak je norma 50 krát a on sa nezhodol 100 krát, k čomu ešte pridal hnev a zlosť?

Tu nám Pavol opäť ukazuje na našu mizernosť a slabosť. My nedokážeme prestať hrešiť. Nemyslíme na tie hriechy viditeľné, ale hriechy vo vnútri, v srdci. Ako sme tu povedali, my nemáme definíciu, koľkokrát sa môžeme dopustiť určitého hriechu, aby to bolo v tolerancii spasenia.

Isto, ak sa dopustíme vraždy, ide už o dokončenie závažného hriechu. Ak opustíme rodinu pre cudzoložstvo, ide o viditeľný hriech. Ak sa opíjame tak, že sme na smiech pred celým svetom, keď sa potácame domov celý zašpinení od pádov, ide o hriechy zjavné svetu. Tieto viditeľné hriechy tu nespomíname, i keď nevylučujú kresťana zo spásy (dolu v P.S. – výchova od Boha). My sa bavíme o hriechoch v srdci, o tých hriechoch skrytých, ktoré ľudia nevidia.

Ak sme tu mimochodom spomenuli MacArthura, mohli by sme si vziať na mušku kohokoľvek. Ak by Boh zverejnil všetky myšlienky MacArthura, alebo kohokoľvek z nás a to našej rodine, priateľom, kolegom a to počas jedného mesiaca a uvideli by v našom srdci a v myšlienkach – hnevy, závisti, nenávisti, opovrhovania, smilstvá, klamstvá, naše skutočné myšlienky – čo si o druhých myslíme – pravdepodobne by sme sa niekam ďaleko odsťahovali a nikdy sa nevrátili.

Oni by si sadli pred TV a boli by im pustené naše neprávosti v srdci, naše myšlienkové pochody, naše hnevy, závisti, opovrhovania, pýcha. Náš najlepší priateľ by videl, čo zlého ste si o ňom pomysleli, akú skutočnú hodnotu má vo vašich očiach, nie len to vonkajšie predstieranie. Ako ste ho inde ohovorili alebo zosmiešnili. Aká hanba by nás zastihla?

Až keď zasadne proti nám Boh, ktorý vidí každý jeden hriech a my máme množstvo hriechov v srdci, ktoré ani nevnímame, sme stratení. Dávid sa modlí v žalme, nech ho Boh očistí od hriechov, ktoré on nedokáže rozpoznať, ktoré za hriechy nemusí pokladať.

Kto je z nás spravodlivý, kto nekoná hore spomenuté hriechy, prinajmenšom vo svojom srdci? Preto aj tento kontext písma, musí ladiť s celým písmom a zvlášť so spasením. Spása je prijatá v Kristovom kríži. Ak dôverujeme v Krista a Jeho ukrižovaniu za naše hriechy, v Jeho očisťujúcu krv a Jeho zmŕtvychvstanie, v tom momente sme zachránenými ľuďmi. Spása stojí len na Kristovi a Jeho diele, do ktorého ja nemám čo povedať okrem – ďakujem!

Spása nezávisí od dobrého správania pred obrátením, ani po obrátení. Spása je mimo moje skutky a moje výkony. Spása je milosť Boha, ktorý sa ma ujal, mňa hriešnika. Je to dar, darček, ktorý si Boh neberie späť. Ani my ľudia si neberieme dary späť, to sa predsa nerobí. Hádam by Boh bol ďaleko horší ako my? On by nám dal dar spasenia z viery v Jeho Syna a potom by nám dar vzal?

Alebo by nám dal darček spásy a potom by nám povedal, že dar nie je zdarma, že si ho musíme zaslúžiť a odpracovať? Potom ale nejde o dar! Dar je vec, za ktorú sa neplatí. A tak si musíme ujasniť rozdiel medzi spasením a posvätením. Pokiaľ spasenie je okamžité, posvätenie je nepretržitý proces, do konca života. A to aj tak v mnohých hriechoch budeme neustále padať až do smrti.

Zvyk je totiž železná košeľa. Naše nevykúpené telo, ktoré žije po starom, bude do konca nášho života proti Duchu neprestajne bojovať. Telo nebude umlčané, ono sa nevzdá. Telo má vždy dosť sily nato, aby sa Duchu postavilo na odpor.

Jeden kazateľ si všímal pozorne slov v písme. Odhalil tam jednu zaujímavú vec, ktorú len málokto vidí. Písmo hovorí niekedy o hriechu (jednotné číslo) a inokedy o hriechoch (množné číslo). Podľa tohto kazateľa je hriech (jednotné číslo) súčasť človeka, s ktorým sa rodíme. On ho pripodobňuje k stromu. Samotný hriech nie je až tak nebezpečný, ako hriechy – množné číslo. Tento strom (hriech) neustále rodí ovocie – hriechy (množné číslo). My zničíme jedno ovocie – povedzme hnev – ale ono následne veľmi rýchlo dorastie. Posvätenie je neustály boj s týmto stromom, ktorý rodí hriechy. My sa snažíme hriechy ničiť, ale tento strom ich neprestajne rodí.

Nikto nemôže povedať – vyhral som nad zlosťou. Pôjde spokojne po chodníku, aký je víťaz, náhle prebehne okolo auto, ktoré kolesom skočí do mláky a tohto človeka komplet ošpliecha. Je mokrý a špinavý. Čo myslíte že ten človek urobí? Úsmev a spokojnosť skončila. V prvom momente zanadáva – ty hajzel! Potom sa bude ešte hodnú chvíľu hnevať a želať tomu človeku minimálne defekt! Hra na víťaza nad hnevom skončila. Dorástlo ovocie na strome a tento človek ho nestačil odseknúť.

Posväcovanie je celoživotný program. Telo sa neustále bráni. Môžeme sa zlepšiť v niektorom hriechu, ale na druhej strane sa vyskytne iný hriech ktorý nás bude ničiť. Preto nás Pavol na viacerých miestach nabáda, aby sme bojovali Duchom proti telu.

Pohania majú iba jednu prirodzenosť a to telesnú. Páchajú hriechy ktorými sa dokonca chvália. Nemajú Ducha, ktorý by bojoval vnútorne z hriechmi. Aj tak Boh v nich koná. Mnohí sú radi, keď sa zbavia závislosti povedzme na alkohole alebo cigaretách. Je to odloženie ťažkého bremena pre človeka. Ďalší sa tešia, keď sa zbavia sladkostí a prejedania, čím sa im upraví postava a zdravie.

Ak sa pohania radujú, keď sa zbavia nejakej závislosti a to bez Ducha, o čo viac má kresťan pociťovať silu hriechu a tiež má proti nemu bojovať, pretože dostal od Boha Ducha Svätého? Veď zbavenie sa hriechu, alebo aspoň jeho ovládanie a kontrola, zbaví človeka záťaže.

Pavol po 25 ročnej službe vyznáva v liste Rimanom, že telo hreší, i keď Duch v ňom je proti.

Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Rim 7:19 Pre mňa, ktorý chcem konať dobré, nachádzam teda zákon, že zlé je pri mne. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch. Rim 7:21-23

Ak spomínaný letničný kresťan tvrdil, že prestal hrešiť a že má nové telo, asi nepozná príliš Pavla ktorý po 25 rokoch služby hovorí, ako hriech pôsobí neustále v jeho tele Veď napokon píše:

A tak teda ja – ten istý – svojou mysľou slúžim zákonu Božiemu, telom však zákonu hriechu. Rim 7:25

Tu vidíme, ako Pavol si pripúšťa, že hriech je neustále prítomný v jeho tele. Telom totiž slúži hriechu. Pavol mal množstvo hriechov aj po svojom obrátení, rovnako ako pred ním. Mnohé hriechy prekonal nielen svojou silou, ale hlavne mocou Božou.

Hovorí sa o Pavlovi, že bol chamtivý a lakomý keď bol ešte farizejom. Kto v jeho postavení by taký nebol? Bohatí ľudia tieto hriechy majú akosi prirodzene. Ale Boh zmenil jeho údel, keď sa musel vzdať platu popredného farizeja, svojho majetku, svojej cti a moci, pretože bol židmi prenasledovaný. Dostal WANTED – hľadaný zločinec číslo jeden. Tak ho pretvoril z lakomstva Boh, nie on sám. Napriek tomu Pavol vidí hriechy vo svojom tele neustále, do konca života. Bol Pavol napokon spasený? Samozrejme! Pavol sa radoval z neba, ktoré uvidel vo vytržení.

Lebo mne je žiť Kristus a zomrieť zisk. Flp 1:21
Ale oboje ma tiahne: mám žiadosť zomrieť a byť s Kristom, lebo to by bolo o mnoho lepšie, Flp 1:23
Lebo naše občianstvo je v nebesiach, odkiaľ i Spasiteľa očakávame. Pána Ježiša Krista, Flp 3:20
Lebo ja už mám byť obetovaný a nastal mi čas odchodu! Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval. Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, ten spravodlivý sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali Jeho zjavenie. 2Tim 4:6-8

V tomto poslednom verši bol Pavol rád, že nestojí na svojich skutkoch, ale na viere v Ježiša. To sú jeho posledné slová v listoch, raduje sa, že dostane veniec spravodlivosti a všetci s ním, ktorí milovali Ježiša – Božie zjavenie.

A tiež sa nechváli skutkami, aké vykonal, ale že vieru zachoval. Pavol hlásal tú istú nezmenenú vieru počas celej svojej služby. S touto vierou aj zomrel. S absolútnou istotou. Napriek tomu že hrešil a mnohé hriechy neustále opakoval, sám sa vyznával, že hriech pôsobí v jeho tele – išiel do neba nie kvôli tomu, že by tie hriechy pred smrťou porazil, ale kvôli Ježišovmu krížu. Týmto sme chceli ukázať, že nehrešiť, minimálne v srdci, je pre človeka nemožné.

Tak sa teraz pozrime na Pavlove verše pod drobnohľadom. Ešte raz. Pavol píše:

A zjavné sú skutky tela, ktoré sú: cudzoložstvo, smilstvo, nečistota a nestudatosť, modloslužba, čarodejstvo, nepriateľstvá, zvady, žiarlenia, hnevy, dráždenia, rôznice, sekty,  závisť, vraždy, opilstvá, hodovania a tomu podobné, čo vám predpovedám, ako som už aj prv povedal, že tí ktorí robia také veci, nebudú dediť Božieho kráľovstva. Gal 5:19-21

O kom toto Pavol hovorí? Hovorí o všetkých ľuďoch bez rozdielu! Všetci ľudia sú hriešni, nikto nemá slávu Božiu. Aby si ľudia uvedomili svoje poblúdenie, Pavol im ukazuje, že zo svojho života neprídu do kráľovstva nebeského. Ako sú na tom tí, ktorí uverili?

Falošní kazatelia tvrdia, že ak toto robia kresťania, nebudú dedičmi, ich viera je nesprávna. Aj keď nepoznáme pojmy – správna a nesprávna viera, spasiteľná a nespasiteľná – to sú len ľudské talafatky.

Ale dobre. Títo falošní učitelia tvrdia, že ak konáte hriechy podľa Pavla, nebudete dediť kráľovstvo Božie. Problém je, že oni sami tieto hriechy konajú, ako sme pracne hore vykladali. Pavol sa priznáva, že hriechy neustále sú prítomné v jeho tele. Presuňme sa k podobnému veršu, ktorý nám odhalí viac.

Pavol píše Korinťanom toto:

Alebo či neviete, že nespravodliví nezdedia kráľovstva Božieho? Nemýľte sa, ani smilníci ani modlári ani cudzoložníci ani mäkci ani samcoložníci  ani zlodeji ani lakomci ani opilci ani nadávači ani dráči nezdedia kráľovstva Božieho. 1Kor 6:9-10

Ide o takmer rovnaké verše s tým rozdielom, že Pavol za týmto veršom dodáva:

A to ste boli niektorí, ale ste sa umyli, ale ste posvätení, ale ste ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. 1Kor 6:11

Wooow. Aj my kresťania sme takí boli, ale sme sa umyli. Ako? Krvou Ježiša Krista. Sme ospravedlnení. Ako? V mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. Tu Pavol ukazuje rozdiel medzi ľuďmi spasenými a nespasenými.

Všetci ľudia konajú tieto skutky, konal ich aj Pavol. Pavol varuje, že tieto skutky vedú k smrti a kresťan ich nemá konať. Má chodiť v Duchu a svoje telo ukrižovať, zbavovať týchto smrtiacich jedov. Ale Pavol dobre vie, že kresťania nie vždy a neprestajne v Duchu chodia. Ak chodia v tele, budú ako svet páchať tieto veci. Ale – sú obmytí krvou Ježiša Krista a ospravedlnení skrze Ježiša Krista.

Ak sa vrátime do listu Galaťanom, vidíme tam ďalší nepatrný rozdiel. Pavol hovorí o ZJAVNÝCH skutkoch. Zjavné znamenajú – viditeľné. Ak pohania chodia na oko slušne, o čo viac má takto chodiť kresťan? Pavol nenabáda kresťanov, aby chodili v Duchu pre svoju spásu. Kresťania sú spasení, očistení krvou Krista. On ich nabáda, aby chodili v Duchu, aby robili česť a slávu Bohu.

Keď nás pošle majiteľ nejakej známej firmy reprezentovať firmu na nejaké stretnutie, na 100% sa pripravíme, slušne oblečieme, umyjeme, neprídeme tam v zápachu a špine. Ako je to možné, že reprezentanti Boha na zemi, chodia horšie ako pohania? Pavol sa hnevá na zbor, kde bolo cudzoložstvo medzi príbuznými. Inde sa zase hnevá nad tým, že sa kresťania vadia pred pohanmi, dokonca sa pred nimi súdia. Kresťan je predsa reprezentant Boha.

Preto Pavol kričí – ste hlúpi? Neviete že ste Božie deti? Neviete že ste boli draho vykúpení? Neviete že ste dedičmi kráľovstva nebeského? Preto choďte v Duchu, aby svet videl vaše dobré skutky a chválil Boha.

Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach. Mt 5:16

Kresťania sú reprezentanti. Ak bojujú s nejakým hriechom, nech s ním bojujú skryte. Ale ak konajú zjavné skutky tela, či nevedia, že za toto pohania neobdržia nebeské kráľovstvo? Nemýľte sa – hovorí Pavol. Za tieto hriechy – smilstvo, lakomstvo, záviť, hnev atď – nebudú pohania dedičmi nebeského kráľovstva. Ale vy ste deti Božie, dostali ste Svätého Ducha, tak choďte v Duchu!

Pavol nehovorí o spasení, ale o posvätení a reprezentácii Boha na zemi. Ak nejaký kresťan bude opitý pred bránou paneláku, špinavý, ovracaný a pôjdu okolo susedia – neverci – či sa nebudú posmievať z kresťanstva a ukazovať – aha, toto sú tí panbičkári?!

Ak sa budete hnevať v srdci, zhrešili ste. Ale ak ako kresťan budete stoličkou rozbíjať výklady, pretože máte hnev – akými reprezentantmi Boha ste? Ste pokrytci, pretože ak by vás veľká firma alebo banka poslala, aby ste ju reprezentovali na nejakom seminári, konali by ste to na 100%. Prečo nereprezentujete Boha, nechodíte Duchom a neoddeľujete sa od sveta? Prečo viete pre človeka urobiť veľké veci, ale pre Boha tak málo? Toto nám Pavol odkazuje!

Pavol k nám hovorí neustále v tomto tóne. Kresťana by malo zarmucovať, že robí hanbu svojmu Bohu. Preto je to bieda, ak človek koná hriechy ako svet, zvlášť zjavné – viditeľné. Toto Pavla veľmi vysoko zarmucuje a hnevá. Veď Efezanom píše:

Preto teda hovorím a svedčím v Pánovi: Nežite už viac, ako pohania žijú v márnosti svojej mysle, zatemnení na rozume, odcudzení Božiemu životu nevedomosťou, ktorá je v nich, a zatvrdilosťou svojich sŕdc; Ef 4:17-18

Kresťanovi už nesluší spôsob pohanského života. Dostal odev nebeský, Kristovu spravodlivosť, krásne šaty a on s nimi ide do bažiny, aby sa celé pošpinili a to ešte v sprievode pohanov, aby videli mizernosť kresťanstva! Aká hanba. Pavol píše:

Smilstvo však a akúkoľvek nečistou alebo lakomstvo ani len nespomínajte medzi sebou, ako sa patrí na svätých ; ani mrzkosť, ani bláznivé reči a vtipkovanie – čo sa nepatrí; ale radšej dobrorečenie. Ef 5:3-4

Pavol vie že ľudia hrešia. Vie že padajú v mnohých skutkoch, ale formuje ich k tomu, aby boli svetlom pre svet. Nehovorí im o a strate spasenia, ako je tomu dnes dobrým zvykom, ale o posvätení – oddelení sa od skutkov temného sveta. A to nie preto, aby ich psychicky ničil a trápil ale preto, aby im ukázal akú vymoženosť od Boha dostali, aké nezaslúžené postavenie dostali. Deti Božie, dediči, občania nebeského kráľovstva. Aj Peter tak zmýšľa keď píše:

Pristupujte k Nemu, živému kameňu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu, a aj vy sami ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. 1Pt 2:4-5

Peter hovorí, že sme živými kameňmi, keď vytvárame duchovný dom – cirkev, sme kňazmi, keď máme prinášať duchovné obete príjemné Bohu. Je to málo, reprezentovať Pána Pánov a Kráľa Kráľov?

A zase povzbudenie od Pavla, aby si kresťania uvedomili svoje postavenie Božieho dieťaťa a svetla:

Nikto nech vás nezvedie prázdnymi rečami, lebo pre toto prichádza hnev Boží na neposlušných synov. Nebuďte teda ich spoluúčastníci. Veď ste boli kedysi tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi; ako deti svetla žite. Ef 5:6-8

Celé posvätenie je o uvedomení si, že je človek spasený, že je Božie dieťa. Ak toto dostane kresťan do krvi, bude sa strániť hriechov. Najprv tých viditeľných, aby svet videl že je Božím vyvoleným. Potom bude bojovať s hriechmi skrytými, ktoré vidí len Boh. Ale nestráca spásu a jeho postavenie pred Bohom je nemenné. Kristov kríž sa musí pevne usadiť v kresťanovi ako nemenný kameň, s ktorým nejde pohnúť. Ak krížom utešuje svoje ustráchané svedomie, začnie mocnieť, bez toho že by hľadel sám na seba a svoje skutky. Tie začnú prichádzať od Boha prirodzene. Pretože Boh je pôvodcom aj dobrých skutkov.

Tak sa ešte raz pozrime na Pavol verš, aby sme skutočne uvideli jeho význam a nebáli sa ho preto, lebo nám ho falošní učitelia v zlom význame ukázali. Katolicizmus neskončil reformáciou, ale reformácia sa vrátila ku katolicizmu. V inej forme, v inom šate, ale v tom istom duchu. Presviedčať katolíka o spasení z viery je to isté, ako presviedčať reformovaného, že viera nemá nič spoločného so skutkami a posvätením. Takže opäť:

A zjavné sú skutky tela, ktoré sú: cudzoložstvo, smilstvo, nečistota a nestudatosť, modloslužba, čarodejstvo, nepriateľstvá, zvady, žiarlenia, hnevy, dráždenia, rôznice, sekty, závisť, vraždy, opilstvá, hodovania a tomu podobné, čo vám predpovedám, ako som už aj prv povedal, že tí ktorí robia také veci, nebudú dediť Božieho kráľovstva. Gal 5:19-21

Tieto hriechy konajú ako kresťania, tak aj nekresťania. Za tieto hriechy Boží hnev bude trestať každého človeka, ktorý nemôže zdediť nebeské kráľovstvo. Ale – kresťan bol očistený od všetkých týchto hriechov Kristovou krvou. Dostal niečo nové – Ducha Svätého. S týmto Duchom môže chodiť a ničiť tieto zlé skutky, ktoré vedú k smrti a nevedú do nebeskej vlasti. Bude aj tak padať v týchto hriechoch, ale má s nimi bojovať, pretože dostal od Boha výzbroj a Svätého Ducha.

Kresťan si má uvedomiť svoje postavenie pred Bohom, ktorého je vyslancom na zemi. Má byť pyšný a hrdý nato, že je Božím dieťaťom. Toto je jediná povolená pýcha. Pavol káže sa chváliť Kristom. Kresťan má chodiť v Duchu nie pre seba a svoje ego, ale preto, lebo je Božím nástrojom vo svete.

Kresťan sa má snažiť vykoreniť zjavné skutky tela, aby sa pohania nemali dôvod z kresťanstva posmievať. Tak naplní svoje poslanie od Boha, ktorému nerobí navonok hanbu. Potom sa má ešte neustále cvičiť vo vykorenení hriechov skrytých, hriechov v srdci. Bude to boj s veternými mlynmi, ale Duch Svätý bude v kresťanovi pôsobiť, formovať ho a usvedčovať ho z hriechov, o ktorých si myslel, že ani hriechmi nie sú.

Toto je význam týchto veršov. Pavol tu ani omylom nemá na mysli, že by kresťania mali stratiť spásu. Pavol kresťanom ukazuje, že ako sa svet v týchto hriechoch kochá, keď tieto hriechy vedú k smrti, kresťan má byť iný.

Kto uveril v Krista a len v Krista, v Jeho víťazný kríž, nebude mať problém pochopiť tento výklad. Ak ale človek lipne sám na sebe a svojich skutkoch, bude sa mu tento výklad protiviť.

Na záver obdivujme ľudí, ktorí nepoznali bludné teológie moderného veku. Vybral som starú pieseň, kde autor tejto piesne presne vie, čo je to spasenie, ako sa spoliehať na Kristov kríž. Pieseň je z roku 1545.Znie takto:

Vždy keď sa hriechov desím, môj Kriste a Pane, daj, nech sa tým poteším, že si umrel za ne a že moje neprávosti si Ty na drevo kríža vyniesol z milosti.

Ó div nad všetky divy, že nemáme dlhov, že náš Pán spravodlivý za zlých platil sluhov, že za človeka hriešneho Syn Boží na smrť ťažkú dal seba samého.

Keď ma bude hriech desiť aj v hodine smrti, príď ma, Pane, potešiť a zostaň so mnou Ty. Pre Tvoje zásluhy drahé, hoc nie som toho hodný, viem, uzriem Ťa v sláve.

Amen…

Dodatok. Ak sa Božie dieťa nechce podriadiť Bohu, On má mnohé spôsoby ako ho vychovať. Jeden príbeh baníka hovorí za všetko. Na Boha nemal čas, chlastal, hrával karty v krčme. Boh na neho uvalil pohromu. Zasypalo ho v bani a odtrhlo mu obidve nohy. Napokon sa k Bohu vrátil a vyznal, že ak by mu Boh nebol vzal nohy – nikdy by sa k nemu nebol vrátil.

Iný prípad sa stal v Nemecku. Vo veľkej katedrále sa konala slávnosť. Mladý muž, ktorý bol veriacim aby sa nepovedalo, čakal dávno pred otvorením pri vchode chrámu, aby mal najlepšie miesto vpredu. Skutočne stál úplne vpredu. Ale tlak ľudí spôsobil, že na jeho miesto sa postavila nejaká žena a on stál za ňou. Veľmi bol nahnevaný na túto ženu. Boh dopustil zvláštnu vec. Z vrchu katedrály sa odlomil kus kameňa, ktorý spadol rovno na hlavu ženy, ktorá stála pred týmto mladým mužom. Na mieste bola mŕtva. Nikto nevie či bola veriaca alebo nie. No týmto mladým mužom táto udalosť totálne otriasla. Uvedomil si, že on stál ešte pred malou chvíľou na mieste tejto ženy, ale Božia prozreteľnosť dovolila zámenu. Ak by Boh nedopustil túto zámenu, teraz by on bol mŕtvy. A tak sa opýtal – ako by som skončil na večnosti? Tu nastalo jeho obrátenie a hľadanie Boha.

Toto sú výstrahy pre tých, ktorí uverili v Krista, ale ďalej hrešia viditeľnými, zjavnými hriechmi. Boh ich bude napomínať, napokon na nich spustí tragédiu preto, aby sa konečne rozhodli Boha poslúchať a dali si minimálne zjavené hriechy do poriadku.

Žiaden hriech nie je dobrý. Sú kresťania ktorí tvrdia, že sú spasení a teraz môžu beztrestne hrešiť. Boh bude v ich živote potom konať. Nechcite Boha pokúšať, pretože On sa vysmievať nedá. On svoje deti švihá prútom a vždy ich privedie k sebe. Niekedy to je veľmi bolestivý proces.

Človek spásu nestráca, ale Boh sa ujíma jeho výchovy a posväcuje ho. Ako Pavla, ktorý mal veľký majetok a bol lakomý. V momente mu Boh majetok vzal tak, že sa už nemohol vrátiť nikdy domov. Stal sa tulákom a jeho hriech bol razom vyriešený…

Zdieľaj článok

Related Posts